FENIX TEAM POKRAČUJE

Tak se to tedy podařilo :) Kromě přeložení celého závěřečného dílu Harry Pottera a Relikvie smrti a to jak do češtiny, tak do slovenštiny, se obě verze podařilo i zkorigovat. Slovenský korektura proběhla nedávno a odkaz na ni jsme uveřejnili.

Přejeme Vám veselé Vánoce a šťastný nový rok :)

!!! Nové info ke srazu !!!

Jako místo pobytu se nám jeví místo poblíž Václaváku. Pro sraz jsme zřídili speciální mail: hp7sraz@seznam.cz Tam nám, pokud jste rozhodnuti přijet, zasílejte nějaké informace o sobě - věk, pohlaví, odkud jste atd, abychom měli nějaký přehlad. Pokud máte nějaké dotazy, neváhejte psát rovněž.

30. prosince na Václavské náměstí - přesný čas ještě upřesníme

S časem to bude dobrovolné. Taková kostra bude účinkovat od rána případně až do večera. Pokud se chcete přijít podívat dopoledne, odpoledne, nebo večer, to necháme na vás. Uvítáme každého :)

23:47: Přidán epilog
10:45: Přidán překlad 22. kapitoly díla Harry Potter a Oblouk smrti. Pokračujte, prosím, tudy


Epilóg


Tak sme sa pomaly, ale isto prehupli do ďalšieho dňa a ako som sľúbila, mám pre vás poslednú kapitolu, respektíve už len epilóg.

„Ahoj, Lea. Ako sa máš? Vieš, myslel som, že by sme možno, vieš ty a ja, no vlastne ….Nie, takto to ďalej nejde, spamätaj sa George. Takto s tebou žiadna nikam nepôjde.“ nadával si George a pozrel na seba do zrkadla.

„Tak znovu.“ nadýchol sa.

„Ahoj, Lea. Ako sa máš? Chcel som sa ťa spýtať, či by si nechcela ísť so mnou na vianočný ples?“ zamyslel sa. „No, to by možno šlo. Ak zas ako pako niečo nerozbijem alebo sa nepotknem či nebudem mlčať ako ryba. Ja asi fakt nie som normálny.“ povzdychol si smerom k svojmu odrazu v zrkadle.

„Čo tu nacvičuješ?“ ozval sa pobavený hlas od dverí. Stál tam Neville s úsmevom od ucha k uchu.

„Neville? Čo tu robíš? Ja… no vieš…“ jachtal zjavne zahanbený. Ale potom rezignoval.

„Ja som sa už asi naozaj zbláznil. Veď je odo mňa skoro o 20 rokov mladšia a ja sa do nej zaľúbim až po uši. No povedz, je to normálne?“ hľadal pochopenie u kamaráta. Neville sa však len usmial.

„Pozri, láska nepozná prekážky a niečo také ako vekový rozdiel nech ťa netrápi. Pokiaľ ťa miluje, určite ju to nebude zaujímať.“

„Ale to je práve ten problém. Ja neviem, či ma miluje. Veď sa pred ňou správam ako totálny idiot. Určite si myslí, že som len hlúpe poleno a neoprela by si o mňa ani kradnutú metlu.“ rozčuľoval sa George. Nevilla však veľmi pobavil a ten sa nezdržal a vybuchol smiechom.

„Zbytočne to všetko moc rozoberáš. Ver mi, Lea je do teba zamilovaná až po uši. To len ty to nevidíš, lebo si v jej prítomnosti celý nesvoj a radšej pred ňou utekáš.“

„Myslíš?“ spýtal sa prekvapene George.

„Nemyslím, ja to viem. Tak bež za ňou na ošetrovňu a konečne ju na ten ples pozvi. určite čaká len na to.“

„Dobre. Keď myslíš, že by som mal, tak to skúsim. Ale čo ak ma odmietne?“ preleteli ďalšie chmáry po jeho tvári.

„Neodmietne, tak už bež!“ povzbudzoval ho vedúci Nebelvírskej fakulty.

„Vďaka, Neville. Počkať.“ zarazil sa na odchode. „Čo si to vlastne chcel, keď si sem prišiel?“

„Nič dôležité, bež už konečne lebo ti ju Zloduch vyfúkne pred nosom.“ zažartoval jeho kolega a George sa konečne uškrnul tak, ako to vedia len Weasleyovci.

Lea práve pripravovala nejakú masť proti vyrážkam, keď sa otvorili dvere na ošetrovni. Nemusela sa otáčať, aby zistila kto prišiel. Poznala ho podľa krokov a tiež jej vlastné pocity jej to hovorili viac než jasne. Ruky sa jej začali mierne triasť vzrušením a tak radšej odložila misku s masťou, aby ju nerozbila.

„Ahoj, Lea.“ pozdravil ju nesmelo a postavil sa neďaleko nej. S úsmevom sa naňho otočila a zamávala mu na pozdrav. Keď zazrel jej tvár a tie nádherné oči, srdce mu bilo až v krku a on odrazu nevedel, ako pokračovať. Chcel sa k nej priblížiť, no zhypnotizovaný pohľadom na ňu si nevšimol stolík, ktorý mu stál v ceste a ozvala sa ohlušujúca rana, keď ho prevrhol. Vystrašene pozrel na tú spúšť, čo spôsobil a potichu zaklial.

„Prepáč, nechcel som… ja som len prišiel, aby som …“ jachtal zo seba, pričom jej pomáhal zbierať črepiny zo zeme. Nenapadlo ho použiť prútik a odstrániť neporiadok jediným jeho švihnutím. Nie v jej blízkosti. Spýtavo sa naňho pozrela a čakal, čo povie ďalej. Tak veľmi dúfala, že sa konečne odhodlá.

„Ale nič, zabudni na to.“ vzdal to a rýchlym krokom prešiel ku dverám. Lea si povzdychla. Takže zase nič. Odrazu, s rukou na kľučke sa spýtal:

„Nešla by si so mnou na ples?“ Lea vzhliadla od črepov na zemi a venovala mu ten najkrajší úsmev, aký na jej tvári kedy videl. Nadšene prikývla a on radšej rýchlo zmizol, než by povedal nejakú nehoráznu blbosť.

Harry musel na ministerstve zariadiť všetko potrebné, aby si mohol vziať pár dní voľna a stráviť pohodové Vianoce so svojou rodinou. V Bradaviciach sa dnes večer koná vianočný ples a hneď zajtra sa majú študenti rozísť na prázdniny. Už sa tešil ako sa zajtra zvíta s chlapcami pri vlaku. Dnes chcel odísť z práce skôr, aby doma pomohol Ginny. Trval na tom, aby odpočívala a neprepínala sa, ale jeho žena mala vlastnú hlavu a trvala na tom, že sa bude podieľať na vianočných prípravách, s ktorými jej ochotne pomáhala Molly.

„Dobre práca. Konečne je všetko pod kontrolou a hádam strávime pokojné sviatky.“ vravel Harry svojmu kolegovi. „Takže sme dohodnutí. Keby sa niečo dialo, tak ma budete kontaktovať. Dúfajme, že to nebude potreba. Prajem Veselé Vianoce.“ rozlúčil sa s ním a práve vo chvíli, keď za ním chcel zavrieť dvere, ozvalo sa z chodby:

„Harry, Harry!“ spozornel a čakal, kým zadýchaný Ron dobehne až k nemu.

„Harry, poď rýchlo. Ginny…“ dýchal prerývane. Pri tom mene Harry neváhal a rozbehol sa chodbou k výťahom.

„Čo sa stalo?“ ťahal z Rona, o ten stále nemohol popadnúť dych. „ Už…. už to začalo.“ vravel, keď nabral dych.

„Čože? Ale veď mala rodiť až o mesiac. Nie je to nejaký planý poplach? Volali ste ošetrovateľku?“ pýtal sa Harry a bol celý nesvoj. Keď konečne vyšiel z krbu vo svojom dome rozhliadol sa a pohľadom spočinul na Hermione, ktorá na nich zjavne čakala.

„Kde je?“ spýtal sa

„Je hore, ale nemal by si tam chodiť, Harry.“ viedla ho ku gauču a prinútila ho posadiť sa.

„Prečo nie? Bol som pri pôrode všetkých svojich detí, Hermiona. Musím tam byť s ňou.“ vzpieral sa.

„Nie, Harry. Tentoraz nie.“ zastavila ho znova jej ruka, ktorá ho zatlačila späť do kresla.

„Hermiona, pre Merlina, čo sa deje?“ zbledol Harry.

„Ginny začala rodiť. Ale sám dobre vieš, že je ešte skoro. Je pri nej Molly a Pomfreyová. Nechaj ich pracovať a čakaj tu.“ vysvetlila mu Hermiona.

„To sa ti povie, čakaj. Chcem ísť za ňou!“ vytrhol sa jej a rozbehol sa po schodoch do spálne. Dvere sa razom otvorili a v nich stála madam Pomfreyová.

„Ako jej je?“ spýtal sa hneď.

„Ako myslíte, pán Potter?“ prepaľovala ho pohľadom. „Bolo by lepšie, keby ste počkali dole, tu nebudete nič platný a len by ste nám prekážali.“ povedala stroho.

„Paní Weasleyová“ oslovila Hermionu. „Budeme potrebovať vašu pomoc. Som si istá, že páni to tu zvládnu.“

„Už idem. Harry, počkaj dole s Ronom. Všetko bude v poriadku.“ snažila sa ho povzbudiť, lebo bol naozaj veľmi vystrašený.

„Tak poď, kamarát. Nechceš niečo na upokojenie?“ spýtal sa Ron a snažil sa ho ťahať dole schodmi do obývačky.

„Nič nechcem, Ron. Zostanem tu, ak chceš, počkaj dole.“ zahlásil Harry rozhodným hlasom. Ron si rezignovane povzdychol a vyčaroval im dve stoličky a posadil sa.

Minúty sa vliekli a Harrymu sa zdalo, že sa čas zastavil. Prechádzal po chodbe sem a tam ako zviera chytené v klietke a nervózne si hrýzol spodnú peru.

„Harry, upokoj sa a sadni si. Veď tu vychodíš dieru.“ snažil sa Ron, no akékoľvek jeho pokusy vyšli naprázdno. Keď sa ho pokúsil zabaviť nejakým rozhovorom, dostávalo sa mu len neurčitých zamumlaní a bol si istý, že Harry nevníma nič z toho, čo mu vraví.

Ubehlo už niekoľko hodín a Harryho už z toho nekonečného chodenia hore dolu boleli nohy. Sadol si na stoličku vedľa Rona, ktorý nevedno kedy zaspal v sede. Harry by bol dal čokoľvek, keby mohol zistiť, čo sa v spálni deje, ale dvere boli zamknuté a začarované Silenciom, takže von neprenikli žiadne zvuky.

Lea znova čítala koniec listu, ktorý jej práve prišiel. Bol od Pauly. Od ich posledného stretnutia jej písala pomerne často a bola jej dôverníčkou, jej priateľkou. Jej posledný list prišiel dnes večer. Zvláštne načasovanie, pomyslela si Lea.



„Verím, že ten, ktorého tak veľmi miluješ tvoju lásku opätuje a budete spolu navždy šťastní. Pamätaj, že láska je liekom na boľavé rany a kľúčom k mnohým tajomstvám.“ stálo v liste úplne na konci.

Rýchlo ho zložila a odložila do zásuvky svojho stola. Mala by už ísť, inak bude George nervózny a ešte si pomyslí, že mu na dnešný večer dala košom.

Stál pri vchode do veľkej siene vo svojom spoločenskom habite a vyzeral prosto úžasne a neodolateľne, pomyslela si, keď ho uvidela. Dúfam, že sa mu budem páčiť, povedala sama sebe a obišla ho zozadu, aby si ju konečne všimol.

Stalo sa. Nemohol ju prehliadnuť. Stála pred ním v tmavomodrých šatách siahajúcich až po zem. Ramena mala zakryté jemným šálom a rovnako ako šaty bol posiaty jemnými vyšívanými hviezdičkami. Tie v odrážajúcom sa svetle žiarili ako pravé a na tmavom podklade naozaj vyzeralo, akoby svietili na nočnej oblohe. Vlasy mala vypnuté do pevného uzla a po bokoch jej spadali jemné a mierne zvlnené pramienky jej gaštanových vlasov. Bola očarujúca a nielen George, ale aj ostatní, ktorí okolo nich prechádzali od údivu strácali reč.

„Si nádherná.“ povedal miesto pozdravu, keď sa konečne spamätal. Nespúšťal z nej oči a keď ju viedol do Veľkej siene, priam sršal hrdosťou, že má po boku takú krásavicu.

Pri prvých tónoch valčíka ju vyzval do tanca a hoci na niekdajších hodinách s McGonagallovou nedával veľmi pozor, šlo mu to viac než dobre. Celý večer spolu ladne brázdili parketom a on nedovolil nikomu, aby mu prevzal jeho partnerku.

Hodiny odbili polnoc a to znamenalo koniec zábavy. Učitelia zahnali svojich študentov do postelí a George odprevádzal Leu do jej bytu neďaleko ošetrovne. Pred dverami sa zastavili.

„Bol to nádherný večer, Lea. Ešte s nikým som sa nikdy necítil tak dobre.“ začal nesmelo. Než tento večer začal, dal si jedno predsavzatie a teraz ho chcel splniť.

„Vieš, kým si sa tu neobjavila, môj život bol prázdny a čosi v ňom chýbalo. Ale teraz si tu a zaplnila si tú prázdnotu vo mne. Ja… milujem ťa, Lea.“ zašepkal a sklonil sa k nej tak, aby ju mohol pobozkať. Ich pery sa spojili. Keby ju v tej chvíli George pevne nedržal, určite by spadla, pretože sa jej podlomili kolená a srdce sa jej divoko rozbúšilo. Keď sa od nej odtiahol, aby jej pozrel do očí a čakal jej reakciu.

V tej chvíli Lea viac než kedykoľvek predtým túžila prehovoriť a povedať mu ako veľmi ho ľúbi. Nebol čas ani vhodná príležitosť hľadať papier a napísať to. A tak len pozrela Georgovi do očí, z ktorých vyžarovala veľká láska, ale i strach z odmietnutia. Myslela na to, ako veľmi mu to túži povedať a otvorila ústa, aby tie slová vyslovila, hoci bezhlasne. Cítila, ako sa jej pery chvejú a otvára ich.

„Milujem ťa, George.“ artikulovala a tichou prázdnou chodbou sa rozľahol zvonivý dievčenský hlas. Obaja zostali stáť ako primrazení a jej v tom okamihu došiel pravý význam posledných slov z Paulinho listu.

„Milujem ťa, George Weasley a môj život vďaka tebe získal nový význam.“ zopakovala tým krásnym zvonivým hlasom a vrhla sa mu okolo krku. Pevne ju chytil a zatočil sa s ňou.

„Lea, ja som azda ten najšťastnejší muž na svete.“ zašepkal nežne a na dôkaz svojej lásky ju opäť vášnivo pobozkal.

Keď v ten večer odbila polnoc v jednom z domov v Godrikovom dole, Harry zaúpel od zúfalstva. Trvalo to už viac než desať hodín a o stále nevedel, čo je s Ginny a deťmi. S posledným úderom hodín sa dvere otvorili a vyšla z nich strapatá Hermiona. Bolo na nej vidieť, že je unavená, ale usmievala sa. Chytila Harryho za ruku a naznačila mu, aby bol ticho, keď ho viedla do spálne. Madam Pomfreyová práve na stole rovnala nejaké lektvary a Molly stála pri postieľke, v ktorej ležali dva drobné uzlíčky. Hermiona ho doviedla až k postieľke a objala ho.

„Blahoželám, Harry. Sú to krásne dievčatká.“ povedala šťastne. Molly nasledovala jej príklad a zablahoželala čerstvému otcovi.

Harry sa sklonil nad postieľku a vybral z nej jedno dieťa zabalené do mäkkej deky.

„Ach bože, je nádherná.“ vzdychol pri pohľade na svoju dcéru. Chvíľu sledoval jej spiacu tváričku a potom ju položil k jej sestre, ktorá tiež spokojne spala. Boli také drobné a krehké.

„Sú všetky v poriadku?“ spýtal sa madam Pomfreyovej.

„V tom najlepšom. Predčasný pôrod je u dvojčiat v podstate normálny. Dala som im slabý vyživovací lektvar, ale to len pre istotu. Obe sú zdravé a naozaj krásne.“ odpovedala mu.

„A Ginny?“ spýtal sa s miernymi obavami v hlase, keď ju videl ležať na posteli so zavretými očami.

„Potrebuje odpočívať. Bol to náročný pôrod, ale zvládla ho bravúrne. Teraz spí.“

„Ďakujem. Ďakujem vám všetkým za pomoc.“ vravel ticho a sadol si k Ginny na posteľ a chytil ju za ruku. Vycítila jeho prítomnosť a precitla.

„Harry.“ zašepkala slabo.

„Pššššš, moja malá hrdinka.“ oslovil ju nežne a pobozkal ju.

„Videl si ich?“ usmiala sa.

„Sú rovnako krásne ako ich mama. Aké im dáme mená?“

„Čo povieš na Elisabeth a Marry-Ann?“ navrhla mená, nad ktorými premýšľala v posledných dňoch.

„Elisabeth a Marry-Ann.“ zopakoval, aby počul, ako to znie. „Sám by som nevybral lepšie. Milujem ťa, Ginny.“ povedal a ona sa so šťastným úsmevom na perách ponorila do blahodarného spánku. Keď sa Albus s Jamesom vrátili na druhý deň domov, sprevádzaní Minervou, čakalo ich to najväčšie vianočné prekvapenie.



Kapitola č. 21: Opäť Harry

Obyvatelia Brlohu práve večerali, keď sa za domom ozvalo hlasné „puk“ a všetci na seba odrazu prekvapene pozreli. Boli všetci a nečakali žiadnu návštevu.

„Idem sa tam pozrieť.“ povedal Harry a už vstával zo stoličky.

„Počkaj, idem s tebou.“ pridal sa George, ktorý prišiel na mamino pozvanie. Podľa nej mali tráviť viac času ako rodina, aby si Harry rýchlejšie zvykol a možno si konečne spomenul aspoň na niečo.

S prútikmi pripravenými k obrane vyšli do tmy a videli, alebo skôr počuli niekoho vzlykať.

„Lumos!“ posvietil George na postavy sediace v tráve. Len čo Harry zazrel v odraze svetla červené vlasy a Ronovu tvár, rozbehol sa k nim.

„Ron, Teddy! Čo sa stalo?“ spýtal sa vystrašene a pozeral z jedného na druhého. Teddyho oči pozerali do neba, no bolo jasné, že hviezdy na ňom sa v nich len odrážajú. Plamienky života v nich pred malou chvíľou vyhasli.

„Je mŕtvy.“ zamumlal Ron nepúšťajúc jeho telo. Harry naňho nechápavo hľadel a potom opäť pozrel na Teddyho. Krutá pravda ho zasiahla veľmi hlboko. Šok a ďalšia bolestná strata otvorili všetky nezacelené rany na Harryho duši a s nimi sa vrátili všetky spomienky.

„Si zranený, Ron? Pozri sa na mňa!“ prikázal mu Harry, pretože bol celý od krvi. Ron si to uvedomil zrejme tiež a potriasol hlavou.

„Nič mi nie je. Ale on…“ nevládal ďalej a rozvzlykal sa ako dieťa. Nevšimol si ostatných, ktorí vyšli z domu pozrieť sa, čo sa deje. Teraz však už Hermiona držala Rona v náručí a snažila sa ho odtiahnuť od Teddyho tela. Tíšila ho a on sa jej podvolil. Nechal sa odviesť do domu, kým Harry kľačal pri tele svojho krstného syna. Opatrne mu zavrel oči a v odraze mesačného svitu a hviezd sledoval jeho bledú tvár, síce teraz už uvoľnenú a pokojnú, ale napriek tomu poznačenú bolesťou a utrpením, ktoré musel zažiť. Po tvári sa mu skotúľali slané slzy a on ich nechal, aby si voľne brázdili cestičku. Ucítil ruku na svojom ramene a o chvíľu si kľakla do trávy k nemu nejaká postava. Objal ju tuho, ale tak aby jej neublížil. Aj ona plakala s ním a všetci čo stáli naokolo tiež.

„Vari to nikdy neskončí, Ginny? Azda nikdy nebudeme môcť žiť normálne, bez strachu a bolesti a byť šťastní?“ pýtal sa a pozeral jej pritom do očí. Nepovedala nič, len ho sledovala. Všetci ostatní sa vrátili do domu skontrolovať Rona s Hermionou, len oni kľačali v tráve jeden pri druhom a smútili nad svojou stratou. Teddy bol ako ich vlastný syn, napriek tomu, že ho nevychovávali.

„Prepáč, Remus. Prepáč, že som ho nechránil lepšie. Odpusť aj ty, Teddy.“ šepkal Harry do vetra. Vtom sa z neba zniesli prvé snehové vločky. Harry cítil, ako sa Ginny vedľa neho striasla od zimy a pomohol jej vstať. Potom opatrne zdvihol Teddyho telo a odniesol ho do domu. Uložil ho na posteľ v jednej voľnej izbe a nechal Molly, ktorá vošla hneď za ním, aby ho umyla od krvi a pripravila ho na pohreb. Nemohol sa na to viac pozerať a tak ju nechal samu.

Ginny sedela v obývačke a čakala naňho.

„Kde je Ron a Hermiona?“ spýtal sa jej.

„Hermiona šla s Ronom. Dala mu niečo na upokojenie a myslím, že Bezsenný spánok. Nie je zranený, ale v šoku z toho všetkého. Podľa toho, čo vravel, sa musel pozerať na to, ako ho mučili.“ zašepkala a znova sa rozplakala.

„Poď so mnou. Musíš si oddýchnuť. Bolo toho na teba veľa.“ povedal nežne a pomohol jej po schodoch.

„Harry, ty si si spomenul, však?“ spýtala sa, keď už ležala v posteli. Odpoveďou jej bolo slabé prikývnutie.

„Som rada, že sa ti spomienky vrátili, ale je mi strašne ľúto, že to bolo takýmto spôsobom.“

„Netráp sa, Ginny. Je jedno ako, hlavne, že už viem kto si a ako veľmi ťa milujem.“ vzal ju do náručia a hladkal ju po vlasoch.

„Ach Harry, tak strašne si mi chýbal.“

„Ty mne tiež. Vedel som, že niekde na mňa čakáš, len som ťa potreboval nájsť.“ Chvíľu tak zostali, kým sa neozval Harry.

„Ginny, než som sa stratil, nevedel som o tom, že si tehotná, však?“

Ginny naňho pozrela prekvapene a vystrašene zároveň.

„Zistila som to pár dní predtým, než si zmizol a chcela som ti to hneď povedať. Ty snáď o mne pochybuješ? Myslíš, že…?“

„Nie, upokoj sa. To by ma nikdy nenapadlo. Naozaj nikdy. Len som si nebol istý, či si spomínam úplne na všetko, keď sa mi nevybavila táto spomienka.“ upokojil ju a jej viditeľne odľahlo.

„Mala by si spať, Ginny. Ja musím ešte zájsť k Billovi a oznámiť to Viktórii.“ povedal priškrteným hlasom.

„Dobre. Buď opatrný.“ pobozkala ho na rozlúčku, aby mu dodala silu.

Rozospatý Bill mu otvoril dvere a prekvapene pozeral na svojho švagra. Keď ho spoznal, sklonil prútik.

„Harry? Deje sa niečo?“ spýtal sa a odstúpil od dverí, aby mohol vojsť dnu. V hale stála Fleur a rovnako ako jej manžel čakala vysvetlenie tejto neskorej návštevy.

„Prepáčte, že vás ruším tak neskoro, ale nemám dobré správy. Kde je Viktória? Ide totiž hlavne o ňu.“ povzdychol si Harry.

„No tak už nechoď okolo horúcej kaše a konečne nám to povedz.“

„Viete, ja neviem ako to povedať. Dnes sa vrátil Ron s Teddym.“ začal Harry opatrne a musel sa veľmi premáhať.

„Je niekto z nich zranený? Kde sú? No tak Harry, vrav!“ zvýšil hlas Bill a prepaľoval Harryho pohľadom.

„Ron je v poriadku, len dosť v šoku. Ale Teddy…. je mŕtvy.“ zašepkal nakoniec. Fleur si zakryla rukou ústa, aby nevykríkla a Bill si prehrabol rukou vlasy. Ako omámený došiel ku gauču a posadil sa. Naďalej bolo ticho, ale buchnutie dverí na poschodí ich vytrhlo zo zamyslenia.

„Počula nás.“ skonštatovala Fleur. „Pôjdem za ňou. Je mi to veľmi ľúto, Harry.“ povedala Fleur a objala ho.

„Ďakujem. Choď za Viktóriou. Teraz by nemala byť sama.“ povedal jej a keď vyšla po schodoch utešiť svoju dcéru, sadol si k Billovi.

„Ako sa cítiš, Harry? Ak sa nemýlim, tak si si konečne spomenul.“ skonštatoval duto Bill.

„Máš pravdu. Všetko sa to vrátilo, keď som ho tam videl ležať. Odrazu som videl všetkých, Remusa, Tonksovú, Freda, Siriusa, Brumbála….“

„Je mi to ľúto. Všetci sme mali toho chlapca radi. Odkedy sa narodil, každému z Rádu prirástol k srdcu.“

„Áno, ja viem. A teraz je ďalší, ktorý zomrel kvôli mne. Keby ma s Ronom nešli hľadať, tak sa to nestane. Kto to bude nabudúce?“ zložil hlavu do dlaní a povzdychol si.

„Dobre vieš, že to nie je tvoja chyba, Harry. Nesmieš sa obviňovať za všetko.“ potľapkal ho Bill po ramene. Harry sa zhlboka nadýchol a postavil sa.

„Musím ísť. Ginny určite nezaspí, kým sa nevrátim. Dúfam, že to Viktória zvládne. Maj sa, Bill.“

„Drž sa, Harry a pozdravuj doma.“ rozlúčili sa.

Pohreb sa konal za tri dni. Napriek tomu, že bystrozorov zväčša pochovávajú v tajnosti, Harry zorganizoval pre Teddyho dôstojnú rozlúčku. Pochovali ho vedľa jeho rodičov a priateľov, ktorí padli v boji proti Voldemortovi a rozlúčiť sa prišlo veľmi veľa ľudí. Teddy bol obľúbený a mal veľa priateľov. Prišiel snáď každý a jedno oko nezostalo suché, keď Harry predniesol svoju reč.

„Dovolím si tvrdiť, že každý z vás poznal Teddyho ako skromného, nadaného, priateľského a spoľahlivého chlapca. Bol ako môj vlastný syn, mojim synom ako brat a všetkým nám bol predovšetkým skvelý priateľ. Keď si niečo vzal do hlavy, nik mu to nedokázal vyhovoriť.“ usmial sa trochu pri spomienke na niekoľko jeho naozaj bláznivých nápadov.

„Napriek svojmu veku dosiahol viac, než niektorí v jeho veku a ja by som naňho nemohol byť pyšnejší. Dúfam, že sa konečne na druhom svete stretne so svojimi rodičmi, ktorých nikdy nemal možnosť spoznať a že bude môcť povedať, že napriek tomu mal šťastné detstvo a vďaka svojej láske k Viktórii aj zvyšok života. Určite by nechcel, aby sme za ním príliš smútili ale chcel by, aby sme žili ďalej a spomínali naňho ako na večne usmievavého a pokojného chlapca, vždy ochotného pomôcť. Tak si ho takého navždy uchovajme vo svojich srdciach.“ zakončil svoju reč. Keď prechádzal okolo jeho hrobu, zašepkal:

„Zbohom, Teddy.“ a postavil sa k Ginny a svojim deťom.

„Poďme domov.“ povedal ticho a spoločne sa premiestnili do svojho domu v Godrikovom dole.


Kapitola č. 20: Útek

Ron s Teddym o sebe nedali vedieť už týždeň. Hermiona bola na pokraji zrútenia, hoci sa všemožne snažila nepodliehať panike a nepoddávať sa bezmocnosti. Denne navštevovala ministerstvo a s ministrovou pomocou nasadili na ich hľadanie niekoľko bystrozorov. Vedeli ich približnú polohu, než zmizli a tam tiež začali. Našli ich veci a už nebolo pochýb o tom, že boli unesení. Bolo však treba zistiť kým a kam. Okrem toho Hermiona nasadila do Francúzska ďalších ľudí z BA a tiež pomáhala Ginny s oživovaním spomienok v Harryho mysli. Dúfala, hoci Ginny sa s tým nezverila, že ak si Harry spomenie, mohol by ísť Rona a Teddyho hľadať a možno on by mal väčšiu šancu ich nájsť. Nepovedala o tom živej duši. Vedela, že Ginny aj ostatní by protestovali, aby odišiel, len čo sa konečne vrátil a ani ona nebola spokojná sama so sebou, žeby takto Harryho využila, ale šlo predsa o Rona. Tak strašne sa bála najhoršieho. Keby bol len nezvestný, utešovala by sa myšlienkou, že sa skrývajú. Lenže ak ich Zmijozel uniesol, šance boli minimálne. Dúfala len, že stále žijú a im sa čoskoro podarí ich zachrániť.

Ron s Teddym zatiaľ žili, ale dalo by sa skôr hovoriť o prežívaní. Ron sa opäť skláňal nad doráňaným telom svojho priateľa a potichu mu prútikom liečil najhoršie rany. Nemohol ich však vyliečiť všetky, inak by pochopili, že majú nejaký náhradný prútik a to by bol ich koniec.

„Nechápem, prečo to robia takto. Prečo vždy len teba.“ zatínal zuby Ron. Ich únoscovia sa bavili ich mučením. Nejakým spôsobom zistili, že Teddy je bystrozor a mučili ho s veľkou nenávisťou a priam chuťou ho pritom zabiť. Ale Ronovi doposiaľ nijak fyzicky neublížili. Možno preto, že vždy keď Teddyho odvádzali preč sa ho snažil brániť a ponúkol sa im sám miesto neho, si mysleli, že priamo pohľad na jeho mučenie by bol tým pravým preňho. Preto ho teraz vždy odvádzali s Teddym, kúzlom ho pripútali k stoličke tak, aby mal na Teddyho dobrý výhľad. Potom začali s výsluchom a ako vždy, okrem fyzického násilia používali tie najhoršie kliatby. Ron nemohol robiť nič, len do zachrípnutia prosiť, aby ho nechali a vzali si jeho. Pri tom pohľade si často vravel, že lož o tom, kde je Harry mu nestojí za to, aby Teddyho zabili, no chlapcov pohľad napriek jasnej bolesti a utrpeniu vravel jasne. „Mlč!!!“

„Musíme niečo vymyslieť. Takto to ďalej nejde, veď ťa zabijú!“ zúfal si Ron a podopieral Teddyho, aby si mohol sadnúť.

„To, že teba nechávajú na pokoji je naša výhoda. Keď príde čas, aby sme utiekli, budeš schopný nás odtiaľto dostať.“ šepkal Teddy pomaly. Hovorenie ho vysiľovalo a tak vravel len to najnutnejšie.

„Musíme sa dostať von z domu. Tam to možno nebude zabezpečené a budeme sa môcť premiestniť. A to čo najskôr, potrebuješ poriadne ošetrenie a nie len tieto moje náhražky.“ zlostil sa Ron.

„Som v poriadku.“ protestoval Teddy.

„To teda nie si. Nechaj mi prútik a zajtra nás odtiaľto dostanem.“ rozhodol Ron, premýšľajúc, ako to urobí.

„Ako?“

„Neviem, ale dostanem ťa odtiaľto. Sľubujem.“ trval na svojom Ron a pozoroval Teddyho, ktorý upadal striedavo do bezvedomia či nepokojného spánku.

Keď ich druhý deň viedli do miestnosti, ktorú poznali už viac než dobre, mal Ron v rukáve zastrčený prútik tak, aby dosiahol na jeho špičku. Ako predpokladal, všetko sa odohrávalo podľa každodenného plánu, s výnimkou toho, že dnes sa mučenia zúčastnil prvý krát samotný Zmijozel. Sedel v kresle na akomsi vyvýšenom pódiu, aby mal lepší výhľad na celé to predstavenie. Rona posadili na stoličku kúsok pred Teddym tak, aby mu videl priamo do tváre a začarovali ho spútavacím kúzlom. Ron však prstami nahmatal špičku prútika a vytvoril okolo seba slabý štít, ktorý by síce neodrazil žiadnu silnú kliatbu, no na jednoduché putá stačil. Teraz musel nehybne sedieť a čakať na vhodný okamih, kedy bude môcť Teddyho a seba odtiaľto dostať. Nesmel to unáhliť a tak bude ešte chvíľu musieť pozerať na priateľovo utrpenie.

„Zistili ste včera niečo nové?“ spýtal sa starec chrapľavým hlasom a čakal, kým mu jeden z jeho stúpencov odpovie.

„Nie, môj pane. Vieme len to, že sú to Potterovi priatelia a tento tu je bystrozor.“ odpovedal jeden z nich.

„Ste neschopní. Všetko aby som si urobil sám. S takými ako ste vy sa ďaleko nedostaneme.“ zlostne nadával Zmijozel. „Zmiznite mi z očí a radšej choďte pomôcť ostatným. Toto predstavenie si dnes užijem sám a potom to konečne skončíme.“ rozhodol a Ronovi bolo jasné, že musí konať. Počkal kým tí dvaja čo ich priviedli odišli a čakal, čo sa bude diať. Nevidel na Zmijozela. Bol k nemu otočený chrbtom a čakal. Teddy sa sotva držal na nohách, ale stál a pozeral pred seba. Zrazu Ron začul šuchtavé kroky, ktoré sa blížili.

„Takže, vy dvaja. Odpoviete mi konečne na moje otázky, alebo nie?“ hovoril temným až mrazivým hlasom.

„Kde sa skrýva Potter a čo plánuje?“ položil prvú otázku a pristúpil k Teddymu.

„Budeš ma musieť zabiť a aj tak ti to nepoviem.“ odvetil s ľadovým kľudom Teddy. Ron obdivoval, kde sa v ňom tá odvaha berie, pretože sám bol úplne s nervami v koncoch. Mal by zaútočiť, lenže Zmijozel je k nemu otočený bokom a určite by zaznamenal akýkoľvek pohyb. Musí teda ešte chvíľu počkať.

„Tá drzosť ti veľmi nepomôže. Zabijem vás aj tak, len čo zistím, čo chcem vedieť. A čo ty?“ otočil sa tvárou k Ronovi.

„Prehovoríš konečne? Alebo potrebuješ najprv vidieť tohto chudáka na kolenách? Nie je pre mňa nič ľahšie.“ uškrnul sa a namieril prútik na Teddyho.

Teraz alebo nikdy, povedal si Ron a bleskovo vytiahol prútik z rukáva.

„Crucio!“

„Protego!“ ozvalo sa naraz, no Ron bol o sekundu pomalší a Zmijozelova kliatba Teddyho zasiahla. Nespôsobila mu síce veľkú bolesť, no odhodila ho takou silou, že narazil do steny a zosunul sa po nej, kým nezostal ležať tvárou otočenou k zemi. Ron však nemal čas sledovať, či je Teddy v poriadku, lebo Zmijozel sa spamätal z prvotného šoku a zúrivo naňho zosielal jednu kliatbu za druhou.

„Odvaha ti nechýba, to sa musí uznať. Ale tvoja hlúposť vás bude stáť oboch život.“ kričal Zmijozel pomedzi jednotlivé kliatby. Niektoré z nich Ron odrážal, iným sa len vyhýbal. Videl, ako jedna určená jemu zasiahla bezvládne telo na zemi a Teddy vykríkol od bolesti. Taký výkrik Ron ešte nepočul a veľmi sa bál, pretože až doteraz Teddy znášal všetko mučenie bez jediného slova. Ani pri kopancoch a bitke, ba ani pri Cruciate nikdy nevydal zo seba ani hlásku a teraz…. Nesmieš na to myslieť, Ron. Sústreď sa na Zmijozela, inak to bude všetko zbytočné.

„Tak čo, ešte stále to nevzdáš?“ vysmieval sa mu Zmijozel keď naňho vrhal ďalšiu Avadu.

„Len cez moju mŕtvolu!“ zvolal, keď sa jej úspešne vyhol. Hodil sa na zem a odkotúľal sa kúsok ďalej. Zmijozel ho na chvíľu stratil z dohľadu a doplatil na to.

„Avada Kedavra.“ zakričal Ron a kliatba zasiahla Zmijozela priamo do hrude. So zdeseným výrazom na tvári starec padol ma zem a zostal nehybne ležať. Ron, ešte trochu neistý, či sa mu ho skutočne podarilo zabiť ho najskôr skontroloval a potom zamkol dvere, aby ho neprekvapili nejakí prisluhovači, ktorí by mohli prísť svojmu pánovi na pomoc. Len čo si bol istý, že sú relatívne v bezpečí, rozbehol sa k Teddymu, ktorý ležal v kaluži krvi a opatrne ho otočil na chrbát. Teddyho tvár bola úplne bledá a v očiach sa miesil strach s bolesťou. Dýchal prerývane a vykašliaval krv. Zlomené rebro asi prepichlo pľúca a chlapcovi dochádzal kyslík. Muselo sa to stať, keď narazil do tej steny, pomyslel si Ron. Ale hneď videl, čo spôsobila tá druhá kliatba. Nepochybne to bola Sectumsempra a chudák Teddy mal telo pokryté mnohými reznými ranami, z ktorých krvácal.

„Do pekla, vydrž Teddy. Hneď ťa odtiaľto dostanem.“ utešoval ho, pričom sa snažil uzavrieť kúzlom všetky krvácajúce rany. Lenže tie nie a nie sa zaceliť a Teddymu sa vytratila všetka farba z tváre.

„No tak, kamarát, ešte vydrž. Toto mi nerob.“ hovoril naňho stále Ron a vyčaroval nosidlá. Čo najrýchlejšie, ale aj najtichšie sa dostal na dvor a s prútikom v ruke sa už chcel premiestniť.

Zastavila ho Teddyho ruka. Zovrel jeho zápästie a chcel, aby mu Ron pozrel do očí. Ten vedel, že už je neskoro a nezachráni ho. Oči sa mu zaliali slzami, keď pozeral na Teddyho Lupina a počúval jeho posledné slová.

„Povedz….povedz jej“ hovoril Teddy s námahou a jeho slová prerušoval kašeľ. „Že ju milujem. A nájdi….“ znova kašeľ. „Nájdi Harryho.“ povedal a jeho zovretie povolilo. Ruka ochabla a spočinula bezvládne na tele bez známok života.

„Teddy, nie!!!“ vykríkol Ron a zatriasol ním. Ale nebolo pochýb. Teddy Lupin je mŕtvy.

Za ním sa ozvali nejaké hlasy a kroky. Dlho nerozmýšľal, zovrel v náručí jeho telo a premiestnil sa k Brlohu.


Kapitola č. 19: Pocity


„Dobrý večer, pane. Môžeme pokračovať.“ ozval sa Albus od dverí. Snažil sa potlačiť sklamanie v hlase, ale Snapeovi nič neuniklo.

„Sadni si.“ ozval sa strohý rozkaz. Keď ho poslúchol, skúmavo si ho prezeral.

„Tak čo sa stalo? Dnes som ťa tu nečakal, keď sa vrátil tvoj otec.“ hovoril vážne. Videl, že chlapec je zamračený a dačo ho trápi.

„Pane, je nejaký lektvar, ktorým by sa dala vrátiť pamäť? Alebo myslíte, že by som to mohol zvládnuť ja svojimi schopnosťami?“ šepkal ticho a celý sa triasol. Toto bolo uňho naozaj nezvyčajné a Snape ho takého ešte nezažil. Nech bol akokoľvek zronený z otcovho zmiznutia, vždy sa s tým dokázal nejako vyrovnať. Ale teraz…

„Albus, povedz mi čo sa stalo, prosím.“ žiadal potichu.

„Ocko je späť.“ fňukal chlapec a rukávom si zotrel slzy. „Lenže on nevie, kto som. Nepozná nikoho z nás. Tak je niečo, čo by mu pomohlo?“ spýtal sa opäť takmer zúfalo. Snapea by si nikdy nepriznal, ako veľmi ho chlapcovo zúfalstvo zasiahlo a chcel by mu veľmi pomôcť.

„Ako sa to stalo? Vymazal mu niekto spomienky kúzlom alebo ako?“ spýtal sa a premýšľal, či by vedel niekto zvrátiť Obliviatte.

„Madam Pomfreyová vravela, že kúzlo to nebolo. Vraj je to čisto fyziologická príčina.“

„Neviem, či by si mu dokázal pomôcť ty, Albus. Môžeš to skúsiť, ale nesľubuj si od toho veľa, aby si nebol sklamaný. Ale existuje jeden lektvar. Ibaže jeho príprava trvá tri týždne a nikdy som ho nemal vo svojich zásobách. Skús sa spýtať Křiklana. Ak ho nemá v zásobe, mohol by ho aspoň pripraviť.“ poradil mu Severus.

„Bude to fungovať?“ nádejal sa Albus.

„Neviem. Je dosť možné, že sa mu pamäť vráti sama od seba. Niekedy je to len otázka času. Ale ak to naozaj nespôsobilo kúzlo, mal by lektvar pomôcť.“ snažil sa mu dať aspoň nejakú nádej.

„Ďakujem, pane.“ konečne pookrial Al. „Budeme teda pokračovať v lektvaroch?“ spýtal sa Al a Snape sa zamyslel.

„Druhá polica zľava, ružový lektvar.“ prikázal a Al mu ho priniesol. „Vypi to!“ ozval sa znovu. Al chvíľu zaváhal.

„Je to bezsenný spánok. Dnes si mal asi dosť náročný deň a potrebuješ sa vyspať.“ vysvetlil Snape trochu mrzuto. Snáď sa ten chlapec nebojí, že by ho chcel otráviť? Albus po tom vysvetlení však neváhal a vypil celý obsah fľaštičky.

„A teraz do postele. Príď, keď budeš chcieť a nemusí to byť len kvôli lektvarom, rozumieš? Kým sa na to nebudeš cítiť, odložíme naše doučovanie.“

Albus prikývol, že rozumie a naozaj sa pobral do Nebelvírskej veže, kde padol do postele ako podťatý.

Keďže Paula prezradila Minerve všetko o Leiných schopnostiach, navrhla jej riaditeľka miesto pomocnej ošetrovateľky v Bradaviciach a ona s nadšením súhlasila. Nemala kam ísť, svoj domov opustila navždy, keď odišla s Harrym a keď teraz zistila, že v spoločnosti kúzelníkov nie sú jej schopnosti zastrašujúce, ale naopak obdivuhodné, cítila sa oveľa lepšie. Navyše, keď zostala, mala aspoň nejakú šancu zostať nablízku Harrymu. Bol jediný, koho dobre poznala, hoci všetci ostatní na ňu boli veľmi milí a láskaví.

Odkedy sem prišla, ubehli len tri dni, ale ona mala pocit, akoby tu bola doma a žila tu už celú večnosť. Ležala práve vo svojej posteli v malom bytíku, ktorý jej pridelili. Slnko za obzorom práve vychádzalo a ona viac nemohla spať. Načúvala okolitému tichu a svojim myšlienkam.

Ešte pred pár dňami si myslela, že sa zamilovala do Harryho. Nikdy nepoznala lásku k mužovi ako takú, jediný muž v jej živote bol doteraz jej otec a otcovská láska je rozhodne iná, než milenecká. Harry do jej života vstúpil ako blesk z čistého neba a ona veľmi skoro zistila, že ju jeho spoločnosť uspokojuje a cíti sa pri ňom viac než dobre. Ach, najradšej by si teraz nafackovala za tú pusu, ktorú mu vtedy dala. Lenže už to nejde vziať späť. Vedela, že keď teraz našiel svoju rodinu, hoci si ju nepamätá, nikdy ju neopustí. Kvôli nikomu a tobôž nie kvôli nej. Ale to by ani nechcela. Včera bola u Harryho na návšteve a zoznámila sa aj s Ginny. Je to skvelá žena a ona ju musela obdivovať, ako celú situáciu zvláda. Určite sa musela veľmi držať, keď sa mu Lea hodila okolo krku a pevne ho držala. Po všetkých tých novinkách v jej živote bol on pre ňu pokojným prístavom, kde mohla zakotviť a upokojiť búrku, ktorá sa v nej rozpútala. Dlho sa rozprávali a ona sa mu zverila so všetkým, čo zistila. Povedal jej, že za ním môže kedykoľvek prísť a že je rád, že zostáva v škole. Potom sa tiež rozprávala s Ginny a zistila, aká v skutočnosti je. Vedela, že lepšiu ženu by Harry nenašiel snáď nikde na svete a kvôli nej a ich deťom dúfala, že sa jeho pamäť už čoskoro vráti.

Ale to nebol jediný dôvod, ktorý ju primäl otvoriť oči a zistiť, že má Harryho rada len ako priateľa či staršieho brata. Tým ďalším bol učiteľ Obrany proti čiernej mágii, George Weasley. Najprv sa jej zdal trochu namyslený a príliš vážny, ale potom….

Nedalo sa nevšimnúť si, ako sa na ňu pozerá a aký je nesvoj, keď sú v jednej miestnosti. Ak niečo držal v ruke, vypadlo mu to. Keď okolo nej prechádzal, potkol sa alebo do niekoho narazil. A v akejsi nezmyselnej hanblivosti, alebo čo to bolo, zo seba pred ňou nedokázal vysloviť súvislú vetu. Bolo jej to trochu smiešne, ale pri pomyslení, ako sa v jeho spoločnosti cíti ona sa mu veľmi nedivila. Kolená sa jej vždy roztriasli keď ho videla a srdce jej búšilo tak, akoby malo vyskočiť z jej hrude. A ten šteklivý pocit v žalúdku… nikdy nič podobné necítila a premýšľala, či je to naozaj tak, ako si myslela. Zamilovala sa?



Kapitola č. 18: Odhalenie


Minerva sa práve chystala navštíviť Georga Weasleyho a porozprávať sa s tou mladou dámou, ktorá prišla s ním. Keď však prechádzala okolo Veľkej siene, narazila na Hagrida, ktorý k nej práve viedol návštevu.

„Paula? Čo ty tu robíš?“ spýtala sa prekvapene svojej priateľky.

„Ahoj, Minerva. Bola som dnes v Londýne a tak som si povedala, že prijmem tvoje pozvanie a keď už som v Anglicku, zaspomínam na staré dobré časy tu v Bradaviciach.“ odpovedala jej s úsmevom a rozhliadla sa okolo.

„Veľa sa tu toho nezmenilo.“ skonštatovala.

„Ďakujem Hagrid, už sa o svoju priateľku postarám.“ povedala riaditeľka zdvorilo a viedla Paulu smerom ku kabinetu Obrany proti čiernej mágií.

„Nejdeme k tebe do riaditeľne?“

„Isteže, len ešte musím niečo zariadiť. Bude to len chvíľka a hneď sa ti budem venovať. Vieš, práve dnes sa toho toľko udialo a ja neviem, čo urobiť skôr.“ povzdychla si. Paula sa na ňu povzbudivo usmiala.

„Ak som prišla nevhod, zastavím sa inokedy, Minerva. Stačí povedať.“ navrhla, ale Minerva rozhodne protestovala.

„Nevážila si sem predsa takú dlhú cestu zbytočne. Len oznámim niečo Georgovi a dáme si u mňa čaj.“

Zastali pred dverami a zaklopala. Dvere sa nesmelo otvorili a v nich stála dievčina s rozpustenými hnedými vlasmi, oblečená v staršej Georgovej košeli a nohaviciach, ktoré jej ponúkol, aby mohla dať škriatkom vyprať svoje vlastné, ušpinené po dlhej ceste.

„Dobrý deň.“ pozdravila ju Minerva a slabo sa na ňu usmiala. Doteraz nevedela, kto je a chystala sa to zistiť.

„Je tu George?“ spýtala sa vecne. Lea ukázala niekam smerom k izbe, odkiaľ bolo počuť šum vody. Usúdila, že sa učiteľ sprchuje a rozhodla sa počkať.

„Dobre, počkáme naňho. Vlastne som chcela hovoriť najmä s vami.“ povedala, keď sa posadila do jedného z kresiel a Paula si sadla vedľa. Lea len neurčito prikývla, že rozumie a podišla k stolu, odkiaľ vzala pergamen a brko. Napísala naň.

„Volám sa Lea a som nemá.“ podala lístok Minerve a tá naň začudovane pozerala.

„Ale ako vidím, rozumiete nám dobre. Môžem vám teda položiť pár otázok a vy mi napíšete odpovede?“ spýtala sa znova. Lea prikývla a placho sa usmiala.

„Ide o Harryho. On si to síce nepamätá, ale sme jeho priatelia a rodina. Toto je škola, do ktorej kedysi chodil a ja som jej riaditeľka. Hľadali sme ho veľmi dlho, ale nevedeli sme, čo sa s ním stalo. Myslíte, že by ste nám mohla povedať, čo sa stalo? Teda, ak to viete.“ prosila Minerva. Lea sa opäť zohla nad pergamen a nejakú chvíľu bolo v miestnosti počuť len škrabanie brku. Nik z nich si nevšimol Georga, ktorý vyšiel zo svojej izby s ešte mokrými vlasmi, sčesanými však tak, aby nebolo poznať, že mu chýba ucho. Mlčky ich sledoval, teda presnejšie, sledoval Leu. Jej jemné prsty, ktoré zvierali brko, vlasy padajúce jej do očí a jej nepatrnú mimiku tváre, keď sa zamýšľala nad tým, čo napísať. Napokon však podala list riaditeľke a tá si ho mlčky prečítala. George k nej pristúpil zozadu a čítal tiež.

Takže Harry stratil pamäť a na nič si nespomína. Lea ho zachránila a starala sa oňho, kým sa nezotavil zo svojich zranení. Harry, napriek tomu, že nevedel kde ani či vôbec nejakú rodinu má, sa rozhodol ísť hľadať niekoho či niečo, čo by mu vrátilo spomienky. To stálo v poznámkach od Ley.

„Takže ste mu zachránila život.“ poznamenal uznalo George a venoval jej jeden svoj očarujúci úsmev. Začervenala sa a sklopila zrak, aby naňho nemusela pozerať.

„Áno, patrí vám za to naša vďaka. Pre nás všetkých Harry znamená veľmi veľa a žiaľ, mysleli sme si, že už sa nikdy nevráti.“ usmievala sa Minerva teraz už úprimne a zoširoka.

„Ale povedzte mi, vy ste čarodejnica?“ Pri slove čarodejnica sa Lea strhla a vystrašene sa pozrela na všetkých zúčastnených. Pokrútila hlavou veľmi dôrazne a splašene sledovala ich reakcie.

„Prečo sa tak plašíte? Na tom nie je nič zlé, ak ste. My všetci sme kúzelníci a toto je škola čar a kúzel. Nikdy ste o tom nepočula?“ upokojovala ju Minerva. Avšak ďalšie pokrútenie hlavou ju presvedčilo o tom, že Lea naozaj o ich svete nikdy nepočula. Vzhľadom k tejto skutočnosti ju prekvapovalo, ako pokojne reagovala na všetko, čo doteraz videla. Ale aj tak tu bola jedna vec. Ak by to bolo mudlovské dievča, nikdy by sa na hrad nedostalo. Bradavice sú proti mudlom chránené starovekými kúzlami, ktoré spôsobujú, že nevidia nič len ruiny.

„Tak ako je možné, že…“ napadlo v tej istej chvíli aj Georga. Minerva bola napokon rada, že je tu Paula, ktorá dokáže rozpoznať schopnosti kúzelníkov a mohla ju teda poprosiť o vysvetlenie. Lenže Paula bola zaujatá sledovaním dievčaťa viac, než oni sami.

„Paula? Je všetko v poriadku?“ spýtala sa Minerva.

„Čože? Ach, isteže. Ja som sa len zamyslela. Zdalo sa mi, akoby …ale to nie je možné. To sa mi určite niečo zdalo. Tak teda, radi by ste vedeli, či je to čarodejnica.“ zmenila rýchlo tému.

„Nie, nie je čarodejnica ani mudla. Je moták. Ale… Minerva, mohla by som s tým dievčaťom hovoriť osamote?“ spýtala sa a Minervu tým naozaj prekvapila.

„No, ja nenamietam. Ak s tým súhlasí Lea, tak určite.“ prikývla a Lea, hoci nechápala, čo sa to okolo nej deje, napokon tiež súhlasila. Pomohol jej k tomu Georgov pohľad, ktorý jasne hovoril, že sa nemá čoho báť. Prešli teda spolu do jeho pracovne, kde Paula s Leou osamela.

Paula na ňu ešte dlho pozerala, kým našla správne slová.

„Kto boli tvoji rodičia?“ spýtala sa, ale Lea, ktorá čakala hádam čokoľvek, len nie otázky na rodičov, sa zachmúrila.

„Tak inak.“ povedala jemne Paula. „Posaď sa a počúvaj ma. Poviem ti jeden príbeh. Zastav ma, ak by som sa mýlila, dobre?“ Lea prikývla a pozorne počúvala.

„Takže, kde začať? Možno bude lepšie od konca a potom rozvíjať príbeh. Asi sa ti občas stávali zvláštne veci.“ začala jednoducho, no Lea zbystrila a zvýšila svoju pozornosť na maximum.

„Občas, sprvu asi nevedome, neskôr možno cielene, si dokázala niekomu pomôcť. Spomínala si, že si Harryho zachránila. Predpokladám, že si mu zacelila niektoré rany vďaka svojim zvláštnym schopnostiam, na iné si použila bylinky či masti.“ Lea súhlasne prikývla a čakala, čo bude ďalej.

„Ako dieťa si si asi pripadala zvláštne, nepoznala si nikoho, kto by vedel podobné veci, však?“ ďalšie súhlasné prikývnutie a Paula sa spokojne usmiala.

„Je to totiž tvoj dar a myslím, že si ho celkom dobre rozvinula, vzhľadom k svojmu stavu. Nie si čarodejnica a o to to bolo iste ťažšie. Ale zvládla si to.“ pochválila ju.

„Ako to všetko viete?“ napísala rýchlo Lea na papier a dychtivo čakala odpoveď.

„Ako povedala Minerva, my všetci tu sme kúzelníci a ja mám tiež isté schopnosti rozoznávať podobné schopnosti aké máš ty. Je ich viac, než len schopnosť liečiť a ja učím ľudí s nimi správne zachádzať a využívať ich. A preto viem, čo si zač. Lenže ty zrejme netušíš a ja sa môžem len dohadovať, prečo to tak je. Prečo dievča bez akýchkoľvek iných kúzelných schopností má tento dar. A ja sa teraz budem dohadovať. Tvoja matka sa volala Sabine a pochádzala z Írska. Bola veľmi krásna, mala žiarivo červené vlasy, asi rovnako dlhé ako ty, keď som ju poznala a tie isté hnedé oči, ako ty. Na krku mala materské znamienko, máš ho tam určite tiež.“ Lea ju počúvala v nemom úžase a opäť len prikývla, hoci nechápala, ako to všetko vie.

„Takže je to pravda? Naozaj si Sabinina dcéra?“ podišla k nej, aby si lepšie prezrela každú črtu tej nevinnej tváre. Keď sa jej však znenazdania mimovoľne dotkla, akoby ju zasiahol blesk.

„Tak preto…“ uvedomila si konečne niečo, čo jej doteraz unikalo. Pozrela na dievča a rozhodla, že si zaslúži pravdu. Zrejme o tom nemala najmenšie potuchy, ale ona jej to povie.

„Ako som už vravela, poznala som Sabine. Bola to čarodejnica a mala rovnaký dar ako máš ty. Vedela uzdravovať. Bola tiež veľmi nadaná v bylinkárstve a svoje schopnosti naplno využívala a učením u mňa rozvíjala svoj talent. Vieš, za celý život som mala len troch žiakov s týmto darom. Tvoju matku, potom jedného kúzelníka z Albánska a až teraz nedávno ku mne priviedli toho tretieho. Zvláštna zhoda okolností, ale vlastne teraz už chápem. Ten tretí bol Harryho syn. Áno, aj on má tento dar.“ na chvíľu prestala, aby si Lea usporiadala svoje myšlienky. Keď jej dala pokyn, aby pokračovala, neváhala.

„Bola vlastne prvá, ktorú som učila niečomu takému a stali sa z nás priateľky. Ešte aj potom sme boli v kontakte, kým sa niečo nestalo. Neviem čo, ale teraz tuším. Zrejme sa zamilovala, ale do neprávneho.“ Lea horlivo krútila hlavou naznačujúc, že jej mama ocka milovala.

„Nie, nerozumieš mi. Tvoja mama bola z veľmi váženej čistokrvnej rodiny, a tie nepripúšťali miešanie krvi. Nedovolili by jej vydať sa za nikoho iného, než čistokrvného kúzelníka. Ale ja predpokladám, že sa zamilovala do mudlu, teda do obyčajného človeka bez magických schopností. Jej rodina s tým samozrejme nesúhlasila, ale ako poznám Sabine, nedala sa a vydala sa zaňho.“

Lea premýšľala nad tým, čo práve počula a zdalo sa jej to ako rozprávka z iného sveta. Keby nemala svoje schopnosti, ktorými sa vždy odlišovala od iných, asi by neuverila, ale takto? Možno má tá žena naozaj pravdu a jej matka bola čarodejnica. Azda preto chápala jej zvláštnosti.

„Niektoré čistokrvné rodiny sa však s takým niečím nedokážu zmieriť a jej otec patril medzi nich. Nenechal Sabine odísť len tak ľahko a hoci bola jeho dcéra, ak malo byť jej šťastie po boku mudla, neprial jej ho a zaklial ju.“ pokračovala smutne.

„Čože?“ vykríkla v duchu Lea, ktorou tá správa otriasla. Jej matka a zakliata? Ale ako? Veď žila normálny život a nebola chorá. Zomrela nešťastnou náhodou, premietala si v duchu. Paula akoby vycítila, na čo myslí, ju opravila.

„Myslím, že tá kliatba sa netýkala priamo tvojej matky. Mala jej ublížiť, ale nie fyzicky. Tá kliatba spočíva na tebe, moja drahá. To teba jej otec zaklial.“

Zase sa odmlčala a sledovala Leu, ako sa postavila z kresla a prešla k oknu. Bolo toho naňho už naozaj veľa. To desivé ráno v lese, potom Harryho stretnutie s rodinou, neskôr bola odvedená k Georgovi do kabinetu a mala tu s ním zostať a teraz tieto čudné reči o jej pôvode a nakoniec sa ešte dozvie, že je prekliata. Dá sa toto všetko stihnúť za jediný deň? Určite sa jej to len sníva, myslela si, ale dobre vedela, že to tak nie je.

„Ako viete o tej kliatbe a čo spôsobuje?“ napísala na papier a podala ho Paule.

„Keď som sa ťa pred chvíľou dotkla, cítila som ju. Ťaží ťa od narodenia, ale spôsobuje len jedinú vec. Pôvodne to bola kliatba, ktorá mala zviazať všetky magické schopnosti Sabininých detí s tým mudlom. Ale stalo sa to, čo sa občas v takých manželstvách stáva, teda že si sa narodila úplne bez nich. Preto som povedala tam vedľa, že si moták. To je označenie pre čarodejníka bez schopností. Preto tá kliatba nemala čo zviazať. Dar, ktorý si zdedila po matke s magickým jadrom súvisí len nepriamo, lebo ho môžu mať aj mudlovia či motáci, ako ty a tak ten potlačený nebol.“ vysvetľovala Paula trpezlivo.

„Tak akým spôsobom sa ma tá kliatba dotýka?“ stála otázka na pergamene.

„Sabinin otec sa bál, že by ju mohlo niečo prelomiť a poistil sa ešte inou. Ak by dieťaťu schopnosti nespútal, chcel zabrániť tomu, aby ich priamo využívalo. Aby si ma chápala, väčšina kúzelníkov používa verbálne kúzla a s neverbálnym čarovaním začínajú až neskôr. Pre dieťa by bolo ťažšie učiť sa rovno neverbálne a preto…“ nedokončila, lebo Lea prikývla, že rozumie. Preto je nemá, dokončila si v duchu sama pre seba.

„Nikdy som mamu nevidela používať kúzla. Prečo?“

Paula pozrela na ďalšiu otázku a pokrčila ramenami.

„Myslím, že ak jej manžel ani dieťa kúzla používať nemohli, vzdala sa ich aj ona z lásky k vám. Je to však čisto môj dohad, rovnako ako skoro všetko, čo som tu povedala. Ale asi mi dáš za pravdu, že by to tak mohlo byť.“ uzavrela napokon a Lea nevedela, čo si o tom myslieť. Naozaj to do seba všetko zapadalo, len to bolo na ňu príliš ťažké pochopiť. Ale asi sa s tým bude musieť zmieriť.

Minerva medzitým oboznámila Georga s celou situáciou okolo Harryho a Jamesa a rozhodla sa, že nechá Leu načas u seba, kým nevymyslia, kam by mohla ísť. George by bol radšej, keby mohla zostať s ním, ale neprotestoval. Dvere pracovne sa náhle otvorili a Paula s Leou z nej vyšli obe zamyslené.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Minerva.

„Všetko ti vysvetlím, Minerva. Lea si potrebuje oddýchnuť. Myslím, že rovnako ako my všetci mala veľmi náročný deň.“

Odviedli ju teda do riaditeľkiných komnát a keď si boli obe isté, že spí, vrátili sa do kancelárie a všetko si vysvetlili.

„Škoda, že už je tak neskoro. Rada by som videla Albusa, ale asi bude na večeri a potom bude mať určite dosť práce s úlohami. Nebudem ho radšej rušiť.“ poznamenala Paula, keď skončili ich rozhovor o Lee a Harrym. Minerva začarovala Tempus, aby zistila koľko je hodín a lišiacky sa usmiala. Paula poznala ten jej úsmev ešte zo školských čias a tak čakala, čím ju priateľka prekvapí.

„Ako riaditeľka tejto školy a tiež Albusova prababička ti odporúčam zotrvať ešte 15 minút v mojej spoločnosti a uvidíš, že sa Al objaví.“ povedala jej.

„Ako to? Má za tebou dnes prísť?“ čudovala sa Paula.

„Za mnou? Áno, chodí sem každý večer, pozdraví ma, chvíľu sa rozprávame, ale stredom jeho záujmu je istý profesor Snape.“ vysvetľovala s miernym úškrnom na tvári.

„To myslíš vážne? A čo na to hovorí Severus? Viem, že si vravela, že jeho talent vlastne objavil on a začal ho učiť, ale aby za ním chodil každý deň? Čo spolu prosím ťa robia?“ nevychádzala z údivu.

„Ten? Neverila by si, ale ak náhodou Albus vynechá svoju večernú návštevu, býva dosť nevrlý. Nie že by som si na jeho nálady za tie roky nezvykla, ale odkedy pozná Ala, býva pokojnejší. Predstav si, teraz si vymysleli, že ho bude doučovať lektvary. Takže som jeho portrét musela nechať presunúť do laboratória a to im teraz slúži jednak na ich lekcie a jednak na ich súkromné rozhovory.“

„Keby som nepoznala Albusa a nevedela, ako si dokáže získať kohokoľvek svojim kúzlom osobnosti, naozaj by som ti neverila. Ale na druhú stranu, veľmi dobre vieš, že Severus vždy skrýval svoju pravú tvár pred všetkými. Možno sa pred Albusom konečne môže prestať pretvarovať a byť sám sebou. Ak im je to obom k úžitku, čo ako sa zdá nepochybne je, potom na tom nevidím nič zlé.“ konštatovala Paula. Sotva to dopovedala, ozvalo sa zaklopanie a dnu, presne ako Minerva predpovedala, vošiel Albus.

„Ahoj, babi.“ pozdravil bezvýrazným hlasom. Ešte stále bol zamyslený rovnako ako ráno.

„Ahoj, Albus.“ pozdravila ho Paula potešená, že ho zase vidí.

„Pani Paula? Ste to naozaj vy?“ potešil sa a hodil sa jej okolo krku. Na prázdniny, ktoré strávil v Rakúsku u Scorpiusa a na hodiny s Paulou mal krásne spomienky. Bola naňho veľmi milá a láskavá a veľmi si ju obľúbil.

„Ahoj, ako sa má môj šikovný žiak?“ spýtala sa ho.

„No, celkom to ujde.“ odpovedal vyhýbavo. Chápala ho, Minerva jej vravela ako zareagoval na otcov návrat. Vlastne si nevedela predstaviť inú reakciu, pochopila ako veľmi je na otcovi závislý už keď bol u nej prvý krát.

„Tak ako pokračuješ v učení?“ zmenila radšej tému. Chlapcova tvárička sa trochu rozžiarila a nadšene jej rozprával, ako pomohol Pomfreyovej, keď mu to dovolila a o tom, čo mu povedal Snape o lektvaroch a preto musí chodiť na doučovanie. Avšak pri zmienke o doučovaní so Snapeom sa netváril ani otrávene ani znudene, naopak tešil sa naň a bolo to na ňom vidieť.

„Tak to som rada, že pokračuješ tak úspešne. Dúfam, že sa zase čoskoro uvidíme. Ja už musím ísť a ty by si tiež nemal nechať profesora čakať. Tak už bež.“ popohnala ho smerom k laboratóriu a Minerva prikývla na súhlas. A tak Albus zmizol za dverami a priateľky sa opäť na neurčitú dobu rozlúčili.



Kapitola č. 17: Výsluch


Upozornenie: Táto a ďalšie kapitoly, ktoré budú zverejnené obsahujú násilie a smrť, preto ak si nechcete kaziť Vianoce, možno čítajte až po nich.

Hermiona sa práve vrátila z ministerstva. Mala schôdzku s Kingsleym a niekoľkými členmi BA, ktorí sledovali situáciu v zahraničí.

„Ahoj Hermiona, dáš si čaj?“ spýtala sa jej Molly, len čo sa posadila za stôl.

„Rada, ďakujem. Ginny je u seba?“ spýtala sa. Jej priateľka trávila veľa času vo svojej izbe a na radu ošetrovateľky a svojej mamy naozaj odpočívala, keď to šlo.

„Nie. Ráno ju zavolala Minerva a ešte sa nevrátila.“ odpovedala s povzdychom a položila pred ne dve šálky s čajom.

„Stalo sa niečo?“

„Ráno jej George odkázal, že ju chce riaditeľka hneď vidieť. Netuším o čo išlo, nechcel nám to povedať. Ale dúfam, že je všetko v poriadku. Ginny už si toho zažila naozaj dosť.“ zložila beznádejne hlavu do dlaní.

„Všetko bude v poriadku, Molly.“ snažila sa ju upokojiť. „Len tomu musíme všetci veriť.“

„Ja viem, moja. A čo Ron, ozval sa?“ spýtala sa s obavou o svojho syna.

„Áno, včera sa ozval, že sú v poriadku. Asi mali naozaj ťažký deň. Podľa toho čo vravel Kingsley, chytili práve včera nejakých zmijozelových ľudí a Ron s Teddym pri tom pomáhali. Ale bojím sa oňho.“ priznala. Čokoľvek ďalšie by chcela povedať však prerušil zvuk plameňov, ktoré náhle vzbĺkli v krbe a z nich vypadol zvitok pergamenu. Hermiona na ňom rozoznala pečať školy a tak neváhala a rýchlo ho vzala do ruky. Zlomila voskovú pečať a čítala. Sťažka dosadla späť na svoju stoličku a zavrela oči, ktoré sa jej v jedinom okamihu zaliali slzami. Molly si to však vysvetlila zle a zbledla. V očakávaní toho najhoršieho vytrhla Hermione pergamen z ruky a čítala.



Drahá Molly a Hermiona,

nemajte strach, nič vážne sa nestalo. Ginny ma prosila, aby som vám oznámila, že sa dnes nevráti a prosí vás, aby ste to vysvetlili Lilly.

Čo sa vlastne stalo? James bol ranený, ale už je v poriadku a zajtra sa vráti späť na vyučovanie. Ale to nie je všetko.

Ako to povedať? Ginny sa nevráti preto, že strávi zvyšok dňa doma, v Godrikovom dole s Harrym. Áno, vrátil sa.

Než sa však teraz rozbehnete za nimi, prosím vás, aby ste im dali čas. Hoci je Harry živý a zdravý, potrebuje nejaký čas kým… No, proste nie je úplne ako predtým a tí dvaja potrebujú čas. Doprajte im ho, určite sa u vás čoskoro objavia.



S pozdravom

Minerva McGonagallová



„Tak teda žije. Naozaj žije.“ vydýchla prekvapene, ale to už ju Hermiona objímala.

„Ja som to vedela. Konečne. Konečne bude Ginny v poriadku.“ radovala sa.

„Ale čo Minerva myslela tým, že nie je ako predtým?“ vrátila sa Molly k tej vete, čo ju v liste znepokojovala.

„Netuším. Ale hlavné je, že sa vrátil. Musíme to povedať aj ostatným.“ neustala Hermiona vo svojom nadšení.

„Lilly! Kde si? Lilly, zlatko poď sem!“ kričala na dievčatko. Malá sa čoskoro objavila na schodoch nasledovaná Hugom a vôbec netušila, čo sa deje. Hermiona ju nadšene zdvihla na ruky a zatočila sa s ňou po miestnosti.

„Lilly, ocko sa ti vrátil.“ oznámila jej a dievčatko onemelo úžasom.

„Naozaj? A kde je? Kde je mamička? Už to vie? Konečne sa prestane trápiť. Kde sú?“ vychrlila zo seba, keď si naplno uvedomila význam tých slov. Ale babička ju trošku skrotila.

„Neboj sa, čoskoro sa vrátia. Musia si spolu ešte niečo zariadiť, ale určite to nebude dlho trvať.“

„Ale ja ich chcem vidieť hneď.“ žadonila, no keď videla Mollyin výraz tváre, ktorý vravel, že musí naozaj ešte chvíľu počkať, vzdala to a sadla si jej na kolená, neustále jej kladúc otázky o otcovom návrate. Hermiona, ktorá si hneď potom, čo opadlo najväčšie prvotné nadšenie, spomenula ešte na niečo, vybehla po schodoch do svojej izby a vrátila sa so svojim galeónom, slúžiacim na komunikáciu medzi členmi BA.

„Harry je späť, takže Ron s Teddym sa môžu tiež vrátiť.“ vysvetľovala rýchlo a na malom displeji naťukala správu. Keď však ani do večera nik na jej správu neodpovedal a Ron ani Teddy sa nevrátili, bola už zúfalá a šialená od strachu. Jej radosť z Harryho návratu skalila hrozná predtucha.



„Ron?“ ozvalo sa potichu a ktosi zatriasol jeho telom. O chvíľu sa skutočne prebral a chytil sa za hlavu, ktorá sa mu mohla rozskočiť od bolesti.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa zmätene a zažmurkal, aby si jeho oči privykli absolútnej tme, ktorá ich obklopovala.

„Si v poriadku? Poriadne si sa udrel hlavou o zem, keď nás sem privliekli.“ uisťoval sa ten druhý hlas.

„To nič, len ma bolí hlava ako šľak. Kde to sme a čo sa vlastne stalo?“ zopakoval podráždene svoju otázku.

„Neviem, asi nás držia v nejakom podzemí. Sú tu mreže a žiadne okná.“ odpovedal Teddy.

„Kto myslíš, že nás tu drží? Nezdá sa ti divné, že nás uniesli miesto aby nás na mieste zabili?“ ďalej špekuloval Ron. Teddy mlčky prikývol, ale v tej tme ho aj tak nemohol vidieť.

„Čo myslíš, že od nás budú chcieť?“

„Možno si všimli, že ich sledujeme a chcú vedieť, čo sme zistili a podali ďalej.“ hádal Teddy. Ak mal pravdu, obaja vedeli, čo to znamenalo a radšej na to nechceli myslieť.

„Tak čo navrhuješ? Ako sa odtiaľto dostaneme?“ spýtal sa skľúčene Ron.

„Nemám tušenie.“ priznal. „Asi pri sebe nemáš ten galeón, však? Alebo aspoň zhasínač?“ spýtal sa Rona. Ten so zahundraním, prečo ho to nenapadlo skôr, vytiahol z kapsy zhasínač a posvietil im v miestnosti bez okien.

„Hlavne musíme zistiť, kde sme.“ povedal Teddy a rozhliadal sa naokolo. Obklopovali ich však len holé steny z kameňa bez jedinej skulinky.

„Zhasni!“ prikázal náhle a potom v tme ticho zašepkal. „Počujem kroky. Niekto sem ide.“

„Lumos“ začuli za dverami, ktoré sa s vŕzganím otvorili. Svetlo z prútika dopadlo na ich bledé tváre a muž, ktorý práve vošiel dnu sa natiahol a chytil Teddyho za cíp habitu. Potom s ním surovo trhol a vystrčil ho von z miestnosti.

„Ty pôjdeš so mnou.“ zavrčal a už chcel dvere zavrieť, keď sa naňho vrhol Ron.

„Nechajte ho! Kam ho vediete? Vezmite si mňa a jeho nechajte na pokoji.“ pokúsil sa.

Ale ten dozorca, alebo kto to vlastne bol ho prudko odstrčil.

„Aj ty sa dočkáš, ryšavec. Pekne jeden po druhom.“ zaškeril sa a jeho ľadový smiech sa mu zarezával do morku kostí. V slabom svetle fakieľ, ktoré boli na chodbe pred celou videl Teddyho odhodlaný a nepreniknuteľný výraz tváre. Nevedel, kam ho vedú, no bol rozhodnutý nenechať sa pokoriť a zlomiť.

Ron nevedel, ako dlho tam sedel v tichu a tme, kým sa dvere opäť neotvorili a dvaja dozorci dnu nevsotili bezvládne ľudské telo.

„Tak to ho máš, hrdinu. A zajtra sa pobavíme s tebou.“ rehotali sa obaja. Ron hneď priskočil k Teddymu. Keď si bol istý, že sa nik nevráti a zažal svetlá.

„Bože Teddy, čo ti to urobili?“ zdesil sa, keď uvidel jeho tvár úplne zmrzačenú od mnohých rán, ktoré zrejme utŕžil. Prezrel ho a zistil, že má zrejme zlomených aj pár rebier a akoby toho nebolo málo, našiel na jeho tele nepochybne jazvy od Cruciata. Chlapec ako sa zdalo upadol do bezvedomia a Ron sa tomu nečudoval. Len dúfal, že nemá nejaké horšie vnútorné zranenia. Nikdy nebol v liečení veľmi dobrý a už vôbec nie bez prútika.

„Vydrž, Teddy. Niečo vymyslím.“ snažil sa ho povzbudiť, aj keď tie slová adresoval skôr sám sebe, než chlapcovi v bezvedomí. V cele nenašiel nič, len dve deky a nádobu s vodou. Rozložil jednu na zem a položil na ňu jeho telo. Druhou dekou ho prikryl a z vlastného habitu si odtrhol kúsok látky, ktorú potom namočil vo vode, aby ňou zotrel chlapcovi stopy krvi a očistil aspoň trochu rany. Pomaly nadobúdal vedomie.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Ron bezvýrazne, hoci jeho otázka znela priam hlúpo.

„Akoby …. po mne prebehlo stádo… kentaurov.“ vysúkal zo seba namáhavo.

„To ti verím. Tie hyeny ťa naozaj zriadili.“

„To nič nie je. Bude to horšie, oveľa horšie.“ odpovedal sa snažil sa posadiť, ale Ron ho zatlačil späť na zem.

„Lež a nehýb sa! Máš zrejme zlomené rebrá. Ale bez prútika ti nijako nepomôžem.“

„Počkaj.“ zastavil Teddy príval jeho nadávok a siahol si na krk, kde mu visel zmenšený prívesok prútika na retiazke. Chvíľu s ním zápolil, ale keď ho napokon zovrel v dlani, zašepkal nejaké kúzlo a z malého prívesku bol odrazu pravý prútik. Ron naňho len nechápavo pozrel.

„Ale ako?“

„Darček od Viktorie. Takto mám vždy náhradný prútik po ruke a nikoho to ani nenapadne.“ vysvetlil, keď mu ho podával. Ten sa dlho nezamýšľal, zacelil Teddymu tie najhoršie krvácajúce rany a napravil mu rebrá. Potom vyčaroval neviditeľné spevňovacie obväzy a znehybnel mu hrudník.

„Vďaka.“ vydýchol Teddy, ktorý sa takto cítil oveľa lepšie.

„Kto sú a čo od nás chcú?“ spýtal sa Ron konečne.

„Ako som vravel, chcú vedieť, kto sme a čo je s Harrym.“

„Ale veď o Harrym nič nevieme. Nepovedal si im to?“ zháčil sa Ron.

„Aj tak by nám neverili. Myslia si, že Harry sa niekde skrýva a čaká, kým zaútočia. Kým si to myslia, máme šancu udržať ich trochu v úzadí. Aspoň kým nebudú mať pocit, že sú dostatočne silní, aby mohli proti nemu bojovať.“ uviedol na pravú mieru Teddy.

„Myslíš, že to bude k niečomu dobré?“ pochyboval Ron.

„Určite. Ak to môže našim ľuďom tam vonku získať aspoň trochu, potom som ochotný skúsiť to. A ty?“ pozrel naňho v očakávaní. Ron sťažka prehltol, ale prikývol.

„Samozrejme.“

Teddy súhlasne prikývol a tým spečatili tichú dohodu o tom, že sa nepodvolia ničomu a budú sa snažiť bojovať až do konca. Aj keby ten koniec mal byť za pár dní v tejto chladnej cele.


Kapitola č. 16: Zdieľané spomienky


Ginny viedla Harryho za ruku k synovej posteli, kde okrem Jamesa bol aj Albus a Minerva. James už sa prebral a ospravedlňoval sa bratovi za svoje prchké slová a tiež za to, že utiekol. Keď uvidel otca, jeho tvár sa rozžiarili.

„Ja som vedel, že si to ty, ocko.“ vykríkol radostne a Albus ich sledoval s napätím. Ustrašene pozeral na otca, pretože stále nechápal. Ale Ginny sa ujala slova.

„Ocko sa teraz necíti veľmi dobre, tak ho vezmem domov, aby mu bolo lepšie.“ vysvetľovala im. „Nič to nie je, len bol veľmi dlho preč.“ dodala, keď videla Albusom zachmúrený výraz.

„Si v poriadku, Jamie?“ spýtala sa starostlivo staršieho syna, ale skoro sa nemusela pýtať. Chlapcova tvár bola po niekoľkých mesiacoch znova usmievavá. Nevedel totiž, že jeho ocko ho nespoznáva a nik mu to nemal v pláne povedať.

„Tak hlavne si dávajte pozor, a už žiadne nočné dobrodružstvá.“ povedala a prísne sa pozrela na Jamesa, no potom ich oboch tuho objala a sľúbila, že im čoskoro napíše. O niečo potichu požiadala riaditeľku a potom odviedla Harryho von z ošetrovne. Chcela použiť krb v riaditeľni, aby sa dostali domov.

„Harry, veríš mi?“ spýtala sa ho, keď siahla pre mosadznú krabičku na krbovej rímse.

„Čo? No, áno.“ odpovedal zarazene.

„Dobre. Tak mi podaj ruku a postav sa sem.“ ukázala do krbu. Tváril sa prekvapene a neveriacky, ale poslúchol ju. Ginny nabrala letax do ruky a pritisla sa k Harrymu.

„Náš domov.“ povedala jasne a zreteľne a smaragdové plamene ich pohltili. Nakoniec vyšli na druhej strane v ich obývačke.

Harry sa rozhliadol po izbe a jeho zrak spočinul na rodinných fotkách, ktoré boli rozostavené všade naokolo. Ginny ho bez slova sledovala, len občas mu ozrejmila, kto je na fotke, ak sa pri nej pozastavil. Takže mu ukázala Hermionu a Rona, jeho najlepších priateľov, jej rodičov a bratov a pár známych.

„Čo sú to za čudné veci, čo sa tu všade okolo dejú? Ten krb, hýbajúce sa fotky, tie prútiky a tak..“ spýtal sa.

„To všetko je súčasť nášho života. Sme kúzelníci a tieto veci sú v našom svete úplne normálne.“ odpovedala mu. Harry však rezignovane dosadol na gauč a skryl si hlavu do dlaní. Zúfalstvo bolo cítiť z každého jeho pohybu.

„Prečo? Prečo si nič nepamätám? Ako je to možné?“ pýtal sa stále dookola. Potom vzhliadol a smutne jej pozrel do očí.

„Prepáč mi to. Musí byť pre teba asi strašné, že ťa nespoznávam, ale chcel by som. Tak strašne by som chcel.“ Sadla si blízko neho a odhrnula mu vlasy z čela. Primäla ho opäť jej pozrieť do očí a jemne mu povedala:

„Pšš, Harry. Strašné bolo pomyslenie, že som ťa navždy stratila. Toto spoločne zvládneme. Predsa sme zvládli horšie veci.“

„Naozaj? Čo môže byť horšie, než vymazať zo svojich spomienok svojich najbližších?“

„Sú veci, ktoré by som ti sama radšej z pamäte vymazala. Ale ver mi, bude to v poriadku. A ak nie….“ povzdychla si.

„Ak nie?“ spýtal sa s obavou v hlase.

„Začneme odznova.“ dokončila. Na chvíľu sa zamyslela a odrazu jej v hlave skrsol nápad.

„Počkaj tu, možno by sme mohli niečo skúsiť.“ vybehla hore schodmi a o chvíľu sa vrátila s veľkou kamennou misou.

„Toto je myslánka. Slúži na odkladanie spomienok. Uložím do nej svoje a spoločne si ich môžeme prezrieť. Možno ti to pomôže.“ navrhla.

„Ak si to myslíš.“ pokrčil ramenami Harry. Ginny teda vytiahla svoj prútik a priložila si ho k spánku.

„Pensare non pensatum“ zašepkala a vytiahla striebornú spomienku, ktorú uložila do myslánky. Zopakovala to asi trikrát a potom ju posunula do stredu stolu. Myšlienky v nej vírili jedna cez druhú a Harry to so záujmom sledoval.

„Chceš to vidieť?“ spýtala sa ho a keď prikývol, chytila ho za ruku a spoločne sa sklonili nad kamennou misou. Jemná biela hmla ich pohltila a ocitli sa v malej útulnej izbičke, kde bolo okrem nich niekoľko postáv.

„Ach, Ginny, ja som taká šťastná. Najprv Ron a Hermiona, a teraz konečne vy dvaja. Ste pre seba ako stvorení.“ rozplývala sa Molly Weasleyová. Ginny sa na ňu vďačne pozrela a trpezlivo bez pohnutia sedela, kým jej Hermiona nepripla do vlasov jemný venček z čerstvých kvietkov.

„Vyzeráš nádherne.“ povedal od dverí mužský hlas. Bol to Ron, ktorý práve prišiel za svojou sestrou.

„Ďakujem, braček. Tie šaty navrhovala mama s Hermionou.“ usmiala sa a postavila sa, aby si ju brat mohol prezrieť lepšie.

„Wow, Harry má teda z pekla šťastie, že ťa má. Keby si nebola moja sestra, normálne mu závidím.“ uškŕňal sa. „Tak vám teda prajem veľa šťastia. Vám dvom to určite bude klapať, ale keby dačo, tak je mi jedno, že je to kamarát. Pokojne mi povedz a ja mu vysvetlím, ako to u nás v rodine funguje.“ vravel Ron vážnym hlasom, no vyslúžil si tým len salvu smiechu od sestry, matky a manželky.

„Mal by si už ísť, inak bude Harry plašiť, že sa mu stratil svedok.“ vystrčila ho z dverí Hermiona a než zavrela, dala mu pusu. „A nie, aby si niečo vyviedol.“ usmiala sa a zabuchla mu pred nosom.

„Berie svoje bratské povinnosti naozaj vážne. Doma celý čas mudroval o tom, že to bude ťažké, mať za švagra najlepšieho priateľa.“ krútila Hermiona hlavou a upravila posledné detaily na Ginniných šatách.

„Si naozaj krásna.“ skonštatovali s Molly jednohlasne. Ginny si nahlas povzdychla.

„Som taká nervózna.“ priznala a hrýzla si spodnú peru.

„To je každá nevesta v deň vlastnej svadby. Nože sa trochu napi vody.“ podávala jej pohár Molly a dohliadla, aby ho jej dcéra vypila až do dna.

„Je to lepšie?“ spýtala sa starostlivo.

„Áno, mami. Ďakujem za všetko.“ objala Ginny mamu.

„Moje dievčatko sa dnes vydáva.“ plakala od radosti Molly Weasleyová.

„No tak, mami. Veď sa tým nič nemení. Neplač, lebo začnem tiež.“

„Žiadne slzy, už je najvyšší čas.“ zahriakla ich jemne Hermiona a na dôkaz jej slov, že je čas ísť, strčil do dverí hlavu najstarší člen rodiny, pán Weasley.

„Tak kde je moja princezná?“ pozdravil ich a pri pohľade na dcéru onemel úžasom. Rovnako ako Molly ju objal a zaželal jej veľa šťastia.

„A teraz už by sme mali ísť. Harry začína byť nervózny.“ snažil sa odľahčiť situáciu. Vzal dcéru za ruku, aby ju odviedol k jej nastávajúcemu. Skutočná Ginny s Harrym šli mlčky za nimi, až kým nevyšli záhradnou bránkou na plochu upravenú špeciálne pre túto slávnosť.

Keď sa Molly a Hermiona postavili na svoje miesta, viedol Artur svoju dcéru uličkou medzi stoličkami zaplnenými hosťami. Keď ich uvideli, všetci sa postavili a vzdychali nad krásnou nevestou. Jej priateľky zo školy jej ticho závideli a učitelia a rodinní priatelia ich s hrdosťou sledovali. Krásnu atmosféru tohto jedinečného dňa dopĺňala očarovaná harfa, ktorá vyludzovala tie najjemnejšie a najľúbeznejšie tóny, aké kto z nich kedy počul.

Na konci tej uličky bol postavený akýsi oltár, zdobený čerstvými kvetmi. Za ním sa usmieval oddávajúci a čakal, kým nevesta pristúpi k ženíchovi. Keď Artur dával ruku svojej dcéry nervóznemu Harrymu, potľapkal ho po ramene.

„Daj mi na ňu pozor, synak.“ povedal prosto a pridal sa k svojej manželke, ktorý stála v prvej rade medzi najbližšími príbuznými. Harry prikývol, ale jeho myseľ bola zaujatá jediným. Pohľadom na Ginny. Nesmelo sa na ňu usmial a až keď ho Ron zozadu trochu postrčil smerom k oltáru sa spamätal. Jeho zrak však stále smeroval k Ginny a vyzeralo to, že oddávajúceho, ktorý niečo hovoril, vôbec nevnímal. Opäť nepríjemné štuchnutie zozadu a on sa zmätene rozhliadol. Ginny naňho žmurkla a zašepkala tak, aby ju počul len on.

„To ma tu necháš stáť celý deň?“

„Čože?“ spýtal sa nahlas a vyvolal tým všeobecné pobavenie medzi hosťami.

„Pýtal som sa, beriete si túto ženu, Ginervu Weasleyovú za svoju ženu a budete ju milovať do konca života, v dobrom aj v zlom…“ opakoval otázku oddávajúci. Než však stihol dokončiť, Harry pozrel Ginny do očí a odpovedal.

„Áno, beriem.“ Jeho ďalšie slová patrili len jej, ale samozrejme ich počuli všetci.

„Bez teba by môj život nemal viac zmysel. Chcem byť len s tebou do konca svojho života.“

„Som navždy len tvoja.“ odpovedala mu s láskou a svoj sľub spečatili prvým manželským bozkom. Hostia zajasali a začali im nadšene tlieskať. Slová oddávajúceho: „Týmto prehlasujem vaše manželstvo za právoplatne uzavreté.“ nik nevnímal.

Novomanželia stáli vedľa seba a prijímali gratulácie od priateľov a blízkych a mnohí z nich sa neubránili slzám radosti. Ginny a Harry žiarili radosťou ako ešte nikdy predtým. Keď aj posledný gratulant vyjadril svoje prianie všetkého dobrého, zniesol sa odniekiaľ z oblohy nádherný vták a začal spievať svoju pieseň Lásky, ktorá všetkých hlboko zasiahla a Harryho a Ginnyinu lásku spečatila pevnejšie, než samotný manželský sľub.

Okolo skutočnej Ginny a Harryho to zavírilo a obraz sa zmenil. Ginny ležala v posteli a hoci bola unavená, na tvári jej žiaril spokojný a šťastný úsmev. Harry stál vedľa nej a v náručí držal drobné detské telíčko a pozeral naň ako na najväčší zázrak sveta.

„Je taký krásny.“ zašepkal a pozrel na Ginny. Prišiel k nej bližšie a dal jej ho na ruky. Potom si k nej sadol opatrne, aby mala pohodlie a mlčky vychutnával túto chvíľu.

„Som ten najšťastnejší človek na svete.“ povedal napokon a pobozkal ju.

„Tak ono to bola pravda?“ zašepkal skutočný Harry a zamyslel sa, nevšímajúc si Ginnyin prekvapený výraz. Obraz okolo nich sa opäť rozvíril a ocitli sa opäť v obývačke svojho domu.

„Spomenul si si na niečo?“ vyzvedala Ginny naliehavo.

„Nie, ja…. to ako som ho držal na rukách… myslím, že sa mi o tom snívalo. Naozaj sa to teda stalo?“

„Áno, to bol Jamie. Ale keď sa ti to mohlo snívať, tak nepochybujem, že čoskoro sa tvoja pamäť vráti. Snívalo sa ti ešte niečo?“ v jej hlase zaznievala nádej. Harry jej povedal o niektorých svojich snoch, ale ako pochopila, väčšinou to boli nočné mory spôsobené Voldemortom.

„Áno, toto všetko sa stalo, ale nechci odo mňa, aby som ti to vysvetlila. Sú to tie spomienky, ktoré by sa vôbec nemali vracať.“ zamračila sa. „Takže ti nič z toho nebolo povedomé?“

Harry len pokrútil hlavou.

„Ale jedno je mi z tvojich spomienok jasné. Asi som ťa veľmi miloval. A ty.. ty zrejme tiež.“ povedal priškrteným hlasom.

„A na tom sa nikdy nič nezmenilo, Harry.“ objala ho a schúlila sa mu v náručí, akoby hľadala jeho oporu a ochranu. „Nikdy.“ zopakovala nečujne.


Kapitola č. 15: Ginny?

Hagrid viedol Leu chodbami hradu ku kabinetu Obrany proti čiernej mágii a ona si cestou všetko pozorne prezerala.

„Ja som Hagrid, som tu niečo ako hájnik a som Harryho priateľ.“ vysvetľoval jej poloobor. „Sem chodil Harry do školy a veru, boli to úžasné roky.“ zaspomínal. „A ty sa ako voláš?“ spýtal sa jej s úsmevom. Lea mu úsmev opätovala, ale naďalej mlčala.

„Hm, nie si veľmi zhovorčivá. Ale šak to nič, Harryho priatelia sú aj mojimi.“ povedal, keď zastavil pred dverami, kde končila ich cesta. Zaklopal a čakali, kým sa v nich nezjavila ryšavá hlava učiteľa Obrany.

„Ahoj, Hagrid. Potrebuješ niečo, alebo si prišiel len na kus reči?“ spýtal sa priateľsky.

„Vlastne ma poslala riaditeľka. Máš zavolať Ginny, aby k nej hneď prišla a postarať sa tuto o to dievča, ale neviem ako sa volá, bo mi ho nechce prezradiť.“ vysvetlil Hagrid. Až teraz si George všimol útlu postavu stojacu trošku mimo. Vrhol prekvapený pohľad Hagridovým smerom, ale ten len pokrčil ramenami.

„Prečo má prísť Ginny za McGonagalovou? Dačo s chlapcami? Včera som sa trochu pohádal s Jamesom, ale ak ide o to, nemyslím, že je múdre volať Ginny.“ vyzvedal.

„Vlastne, James v noci utiekol a stratil sa v lese.“ začal opatrne Hagrid.

„Čože? A to mi vravíš až teraz?“ vykríkol George a chcel sa ihneď rozbehnúť hľadať svojho synovca, ale zastavila ho Hagridova silná ruka.

„Počkaj, šak on už je späť. Harry ho zachránil a teraz sú obidvaja na ošetrovni.“ vysvetlil.

„Hagrid, čo to melieš? Harry? Ako? Veď on…“ nechápal George.

„No zjavil sa s ňou“ ukázal na Leu „pri mojej chalupe s Jamesom v bezvedomí a kričal, že potrebuje pomoc. On… no… má to šecko v hlave jaksi pomotané. Vraví, že nás nepozná.“ zašepkal Hagrid tak potichu, aby to nepočul nik okrem Georga. Ten bol ešte viac prekvapený a bol rozhodnutý od riaditeľky zistiť viac.

„AleGinny nemáš nič vravieť. Ona jej to chce riaditeľka povedať sama tuším. No, ja už musím ísť, nechám vás tu. George sa o teba postará. Dúfam, že sa ešte uvidíme.“ povedal smerom k Lee a posunul ju ku dverám trošku prudšie, že skoro spadla, nebyť Georga ktorý ju včas zachytil.

„Ale Hagrid, nemôžeš predsa…“ kričal za ním ešte priateľ, ale obor mu už len mával z diaľky. George stále ešte držal Leu a tak ju rýchlo pustil a viedol dnu do svojho kabinetu a ďalej do bytu. Keď za sebou zavrel dvere, nechal Leu stáť uprostred miestnosti a sám nabral trochu letaxu a hodil ho do krbu. Keď Lea videla vzbĺknuť smaragdové plamene a Georga, ako do nich strká hlavu, oči sa jej rozšírili údivom.

„Ahoj, mami. Je tu niekde Ginny?“ počula ho hovoriť, no nepodarilo sa jej zachytiť odpoveď z druhej strany.

„Ahoj, volá ťa McGonagalová. Vraj máš za ňou hneď prísť do riaditeľne.“ povedal opäť. Chvíľu bolo ticho, kým žena na druhom konci odpovedala, no Lea márne napínala sluch, aby ju začula.

„Viem síce o čo ide, ale ona ti to chce povedať sama. Rozhodne sa ale nemusíš báť.“ utešoval ju.

„Musím ísť, určite sa uvidíme a nenechaj ju čakať.“ povedal napokon a vyliezol z krbu. Lea sa trochu začervenala, keď videla jeho pohľad a uvedomila si, že ju práve prichytil, ako načúvala súkromný rozhovor.

George sa na ňu skutočne pozeral, ale z úplne iného dôvodu. Doteraz nemal možnosť si ju dobre prezrieť. Teraz však sledoval každú jej črtu tváre, obdivoval krásne lesklé vlasy a hnedé oči, ktoré sa vo chvíľke zahanbenia ukryli za viečka s dlhými hustými mihalnicami. Chvíľu zostal stáť ako obarený a civel na ňu ako na zjavenie z iného sveta. Potom si však uvedomil, ako musí vyzerať hlúpo a mal by sa o ňu postarať.

„Tak… tak sa teda posaď.“ ukázal na voľné kreslo a premýšľal, čo ďalej.

„Dáš si niečo? Čaj, kávu, nejaký džús?“ ponúkol jej, no keď Lea prikývla, nevedel, na ktorú z tých ponúk to bolo a znervóznel ešte viac než bol. Napokon im obom objednal čaj a sadol si oproti nej. Jeho prvotné predsavzatie, že zistí čo sa stalo bolo odrazu tu-tam. Sedel tu vo svojom kabinete s ženou, vlastne ešte dievčaťom, ktoré ho zaujalo tak, ako ešte nikto predtým.

„Hagrid nás ani nepredstavil. Ja som George, a ty?“ skúsil začať nejakú konverzáciu, ale odpoveďou mu bolo len zaryté mlčanie a nesmelý úsmev na jej tvári. Lea sa obzerala po miestnosti a nevychádzala z údivu, koľko všemožných a zaujímavých predmetov tu bolo. Odrazu na stole zbadalo pergamen a brko, tak sa postavila a zobrala ich, aby mohla napísať svoje meno.

„Lea.“ prečítal nahlas George, čo napísala. „Ale prečo nerozprávaš? Ty nemôžeš?“ spýtal sa prekvapene a ona súhlasne prikývla. Tentoraz naozaj nevedel, ako pokračovať a tak ju radšej previedol po byte a ukázal jej sprchu a jednu izbu, kde si mohla odpočinúť. On zatiaľ sedel pri stole a premýšľal, čo sa stalo v posledných minútach. Mal by zájsť za riaditeľkou a zistiť, čo sa deje, ale nechcel ju tam nechávať samu, pretože stále nevedel, kto je. Ale ak prišla s Harrym, potom jej hádam mohol dôverovať. Nechápal však jedno. Čo sa stalo s ním. Nikdy ho žiadna žena nezaujala ako ona. Chodil kedysi dávno s Angelinou a potom mal pár nezáväzných známostí, ale žiadna nebola ako ona. Jej prirodzená a nevinná krása ho zasiahla ako blesk z čistého neba a úplne mu ochromovala zmysly.

„Je to pravda? Severus vravel, že sa vrátil Harry.“ hovoril rýchlo a zvedavosť nešlo nepostrehnúť. Už už mu chcela odpovedať, keď plamene v krbe vzbĺkli a z nich vystúpila Ginny dosť znepokojená. Keď sa posadila do ponúkaného kresla, bez okolkov začala.

„Čo sa stalo, Minerva? George mi nechcel nič povedať. Ide o chlapcov? Vyviedli dačo?“ chrlila zo seba jednu otázku za druhou. Minerva sa zhlboka nadýchla a prerušila ju.

„Ginny, upokoj sa, nejde určite o nič vážne.“ povedala, ale Ginny ešte viac zbledla.

„Necítiš sa dobre?“ preľakla sa riaditeľka. „Ginny, musím ti dačo povedať, ale potrebujem, aby si sa upokojila. Nejde naozaj o nič vážne, ale musíš sa upokojiť, vieš čo ti povedala Poppy.“

„Ja viem, lenže hovoríš to tak, že to proste nejde. Určite sa dačo stalo, takže mi to proste povedz.“ povzdychla si Ginny odovzdane.

„No tak dobre. Ale snaž sa príliš nerozčúliť.“ prosila riaditeľka a ešte raz si ju skúmavo prezrela. Albus sedel mlčky vo svojom portréte, ale dával pozor, aby mu neuniklo jediné slovko.

„Tak teda, dnes som sa dozvedela, že James v noci utiekol, ale je v poriadku.“ dodala druhú časť vety rýchlo, keď Ginny zalapala po dychu.

„Čože? Ako to myslíš zmizol?“

„No, zrejme sa včera dosť pohádal s Albusom a ak som dobre informovaná, tak aj s Georgom, ale to je teraz vedľajšie. V noci utiekol a stratil sa v lese.“ vysvetľovala

„Och, to nemyslíš vážne, však?“ roztriasla sa pri tom pomyslení Ginny.

„Ale Harry ho zachránil a je v poriadku.“ vravela ďalej a nevnímala prerušenie. Až teraz sa odmlčala a nechala svoje slová doznieť.

„Harry? ON… on sa vrátil?“ zašepkala nečujne a hlas jej zlyhal pod náhlym náporom emócií.

„Áno, Ginny. Vrátil sa.“ snažila sa ju podporiť a upokojiť, než jej povie pravdu.

„Kedy? Ako?“ vydýchla a v očiach mala slzy. Avšak tieto konečne od radosti a úľavy.

„Proste sa tu objavil s Jamesom v náručí.“

„Kde je? Prečo nie je tu, aby mi to povedal sám?“ nechápala. „Azda, nie je zranený, však nie?“ zdesila sa znovu.

„Nie, nie je zranený. Ale aj tak je tu niečo, čo ti musím povedať. Len neviem ako.“ povzdychla Minerva.

„Tak už hovor, prosím.“ vykríkla Ginny, ktorá to už nemohla ďalej vydržať.

„Harry je v poriadku, ale stratil pamäť.“ konečne vyslovila to, čo nechcela. Zaregistrovala, ako Brumbál vo svojom obraze strnul a Ginny tiež.

„Ako to myslíš, že stratil pamäť? Nespomína si, čo sa stalo?“

„Nie, horšie. On vôbec nevie, kto je on sám, ani kto sme my. Priniesol sem Jamesa, lebo potreboval pomoc, ale ani v najmenšom netušil, že je to jeho syn.“ vysvetľovala Minerva.

„Keď potom k nemu pribehol Albus, bol veľmi zmätený a nespoznal ani Hagrida ani mňa.“

„Takže si myslíš, že nespozná ani mňa? Niekto mu vymazal pamäť?“ hádala Ginny.

„Poppy vraví, že je to fyziologická príčina a nie následok kúzla. Takže by sa mu mohla vrátiť. Možno keď ťa uvidí…“ povedala s nádejou.

„Tak načo ešte čakáme? Poďme za ním!“ vyskočila Ginny z kresla. „A čo je s Jamesom? Vravela si, že je v poriadku.“

„Áno, Harry ho zachránil pred mozkomorom, ale mal mierny otras mozgu, s ktorým mu pomohol Albus. Ten nás čaká na ošetrovni tiež.“ vysvetlila a podala jej mosadznú krabičku s letaxom, aby sa mohli premiestniť na ošetrovňu.

Bolo tam prekvapivo ticho. Ginny podišla k zatiahnutému závesu, na ktorý jej ukázala Minerva a opatrne ho rozhrnula.

„Harry?“ zašepkala placho. Uvidela svojho muža sedieť na posteli so zamračeným výrazom, ako skúmavo prezeral jej zlatý medialón. Pri tom oslovení sa mierne strhol. Ešte si nezvykol, že má konečne meno, ktoré však sám nepoznal. Pozrel na ňu a potom na fotku v prívesku. Bola to ona. Rýchlo vyskočil z postele a opatrne k nej podišiel. Ona prešla za záves a nechala ho za sebou opäť voľne spadnúť. Nesmelo k nemu natiahla ruku. Chcela sa uistiť, že sa jej to nesníva. Nechal ju dotknúť sa jeho tváre a zavrel oči. Nevedel, čo by mal cítiť, ale dúfal, že ten dotyk spozná a napokon spozná aj ju. Lenže nič sa nestalo. Ginny však nezostala pri jednom dotyku a pevne ho objala. Sama pre seba si dačo šepkala a nepustila ho, kým ju od seba neodtiahol tak, aby jej mohol pozrieť do očí. Zračila sa v nich radosť i bolesť súčasne.

„Ty si…“ začal, ale samozrejme, nevedel, ako pokračovať.

„To som ja, Ginny. Nespomínaš si?“ zašepkala pomedzi slzy, ktoré jej samovoľne stekali po tvári. Harry jej tvár zobral do dlaní a jemne tie slzy otrel.

„Prepáč.“ sklonil zrak zahanbene. „Neviem ani, kto som ja.“

„To nič, to bude v poriadku, zlatko. Uvidíš, čoskoro si spomenieš.“ utešovala ho a jemne ho pobozkala, ale on naďalej stál nehybne a v duchu si vyčítal, ako je možné, že zabudol.

„Prečo som ťa opustil?“ spýtal sa bezvýrazne. Ginny naňho pozrela tentoraz prekvapene.

„Neopustil si nás. To by si ty nikdy neurobil. Nik z nás nevie, čo sa presne stalo, ale zmizol si bez stopy. Už som prestávala dúfať…. ale to je teraz vedľajšie. Si späť a už nikdy ťa nenechám odísť.“ objala ho znovu.

„Prepáč, ja ti nechcem ublížiť, ale všetko je to… ja neviem, zvláštne. Prečo si nepamätám teba ani deti? Koľko vlastne máme detí?“ spýtal sa akoby mimochodom, keď znova pozrel na jej bruško. Odtiahol sa od nej a posadil sa späť na posteľ. Ginny na chvíľu zavrela oči, aby sa upokojila. Bola neskutočne šťastná, že je späť a živý, ale mal pravdu. Veľmi ju to ranilo, že ju nepoznáva.

„Najstarší je James, ten ktorého si dnes zachránil. Potom Albus a ešte Lilly, tá je doma. A dve sú na ceste.“ odpovedala mu trochu vyrovnanejšie a sadla si k nemu. Keď sa oňho oprela, neodtiahol sa.

„Poďme sa pozrieť na chlapcov.“ navrhla.

„Radšej choď sama. Myslím, že ten mladší, Albus si vravela, že sa volá, bol asi veľmi sklamaný.“ povzdychol si.

„To zaiste nie je pravda. Deti celý čas mysleli len na to, kedy sa vrátiš. A ja tiež. Oni ťa priam zbožňujú a určite sú rovnako šťastní ako ja, že si späť.“

„Keď ma tak zbožňujú, prečo si na nich do čerta nepamätám?“ nadával si Harry, ale nebolo mu to nič platné. Nadávky ani vlastné výčitky mu pamäť nevrátia.

„Dajme tomu čas.“ tíšila ho Ginny a podarilo sa jej ho presvedčiť, aby šiel za chlapcami s ňou, hoci sa ešte chvíľu zdráhal.




Kapitola č. 14: Nepoznám vás


Minerva sedela za svojim stolom v riaditeľni a opravovala eseje svojich študentov. Vždy vstávala veľmi skoro a ešte pred raňajkami stihla urobiť veľa zo svojich povinností. Dnes tomu nebolo inak. Kým zíde do Veľkej siene, má prinajmenšom ešte hodinu čas. Vyrušilo ju však veľmi slabé, sotva počuteľné zaklopanie. Prekvapene vzhliadla od pergamenu, ktorý mala práve rozložený pred sebou a vyzvala návštevníka, aby vstúpil.

„Albus? Pre Merlina, čo tu robíš tak zavčasu? Stalo sa niečo?“ zľakla sa, keď ho videla stáť vo dverách.

„Prepáč, ja nevedel som, či ešte nespíš.“ povedal kajúcne.

„Nie, som hore už dosť dlho. Nestoj medzi dverami a sadni si.“ doviedla ho ku kreslu, keďže sa nezdalo, že by vstúpil dobrovoľne.

„A teraz mi povedz, čo sa stalo. Nestáva sa často, aby si za mnou prišiel v túto skorú rannú hodinu.“ dožadovala sa riaditeľka vysvetlenia.

„Nestalo sa nič vážne, neboj. Ja som len trochu smutný a nemohol som už spať.“ odpovedal vyhýbavo.

„A povieš mi, prečo si smutný?“ naliehala.

„To nič. Len, trochu sme sa pohádali s Jamesom.“

„Aha.“ pochopila, hoci keby tušila, že Albus spal celú noc v Komnate najvyššej potreby, rozhodne by nepoužila rovnako pokojný tón.

„Chceš sa o tom porozprávať?“ navrhla mierne.

„Ani nie. Len som myslel… žeby som sa mohol niečím zamestnať, aby som na to zabudol.“ odpovedal potichu. „Ale kde je profesor Snape?“ spýtal sa odrazu prekvapene, keď si všimol, že portrét bývalého riaditeľa zmizol.

„Takže predsa len chceš s niekým hovoriť?“ spýtala sa podozrievavo a trošku ju mrzelo, že Albus bude radšej hovoriť so Severusom než s ňou.

„Nie, ale profesor mi sľúbil, že ma bude doučovať v lektvaroch a tak som sa ho prišiel spýtať, či by sme nemohli začať už teraz.“ odtajil Al.

„Tak preto…“ skonštatovala, akoby až teraz niečo pochopila. „Tak poď so mnou. Severus ma včera večer požiadal, aby sme jeho portrét presunuli do vedľajšej miestnosti, ktorá slúži ako súkromné laboratórium riaditeľa. Ja ho veľmi nevyužívam a tak…“ doviedla ho do menšej miestnosti skrytej za priestrannou knižnicou.

„Teraz tu budete mať viac súkromia aj keď budem potrebovať pracovať.“ žmurkla naňho Minerva a nechala ho stáť uprostred miestnosti samého. Snapeov obraz visel na voľnej stene oproti pracovnému stolu, na ktorom boli rozložené najrôznejšie prísady do lektvarov. Skúmavo si prezeral niekoľko fľaštičiek naplnených po okraj rôznofarebnými tekutinami.

„Čo získam, ak pridám do odvaru paliny pravej drvený koreň asfodelu?“ ozval sa za ním hlboký hlas profesora lektvarov. Albus sa zľakol a vystrašene sa obzrel za hlasom.

„Dobré ráno, pane. Nepočul som vás prísť.“ vysúkal zo seba, keď sa trochu spamätal.

„Zato ja som ťa počul hneď. Tak čo? Poznáš odpoveď?“ spýtal sa vážnym hlasom. Albusa to prekvapilo, ale zo všetkých síl sa snažil spomenúť si na niečo, čo by mohlo vzniknúť spojením týchto prísad. V tom si spomenul.

„Myslím, že vznikne lektvar nazývaný Dúšok živej smrti, pane.“ odpovedal zdvorilo a čakal, čo bude ďalej.

„Správne, no možno to s tebou nebude také beznádejné.“ poznamenal sucho a vrátil sa v spomienkach o niekoľko rokov späť, keď túto istú otázku položil Harrymu na ich prvej spoločnej hodine.

„Si tu dnes veľmi skoro. Čo sa stalo?“ spýtal sa vecne.

„Nič, len som myslel, teda ak nič nenamietate, že by sme mohli začať s tým doučovaním.“ odpovedal rovnako vyhýbavo, ako pred chvíľou riaditeľke. Severus si ho premeral skúmavým pohľadom, ale nepovedal nič.

„Požiadal som riaditeľku, aby nám umožnila používať toto laboratórium. Teória je jedna vec, tú určite zvládneš hravo, ale uvedomil som si, že bez praxe to nejde a hádam to aj takto nejakým spôsobom zvládneme. Si si naozaj istý, že chceš začať už teraz? Bol si už vlastne na raňajkách?“ spýtal sa a v očakávaní zdvihol obočie.

„Nie pane, nie som hladný. Rád by som už začal.“ odpovedal rozhodne Albus a postavil sa k stolu.

„Tam nie. Posaď sa sem.“ prikázal Snape na kreslo, kde naňho bude mať najlepší výhľad.

„Dnes ešte prax vynecháme. Musím sa uistiť, ako si zvládol učivo prvého ročníku. Základy sú dôležité a ak ich nemáš dostatočne pevné, potom na tom stroskotá všetko.“ poučoval ho Snape.

„Rozumiem pane.“ odpovedal potichu Albus. Dúfal, že keď zamestná svoju myseľ sústredením sa na lektvary, prestane myslieť na hádku s bratom a keď sa potom vráti do spoločenskej miestnosti, všetko bude v poriadku.

„Takže, aký je rozdiel medzi aconitum lycoctonum a aconitum napellus?“ dal mu Snape ďalšiu zo svojich obľúbených otázok. Keď chlapec opäť odpovedal správne, Snape sa v duchu usmieval.

„A teraz by som rád počul základné vlastnosti lektvaru, o ktorom si hovoril pred chvíľou. Dúšok živej smrti. Podarilo sa ti ho minulý rok pripraviť správne?“

„Nie pane. Roztavil som kotlík.“ potichu priznal Albus.

„Takže mi povedz jeho základné vlastnosti a spôsob prípravy. Taktiež chcem vedieť, aké chyby môžu viesť k podobnej nehode, aká sa ti prihodila. Bude to totiž prvý lektvar, ktorý sa pokúsiš uvariť a ja by som len nerád videl vytekať ten lektvar z roztaveného kotlíka.“ vravel Snape veľmi temným a vážnym hlasom, ktorý Albus počul len výnimočne. Ale sám sa rozhodol prijať doučovanie a chcel sa naozaj zlepšiť. Takže asi potrebuje prísneho učiteľa. Zhlboka sa nadýchol, aby zodpovedal Snapeovu otázku najlepšie ako vedel.

„Takže Dúšok živej smrti je veľmi silný uspávací lektvar, ktorého hlavnou zložkou sú: palina pravá, drvený koreň asfodelu, mločie oči, výluh z mandragory a sušená žihľava.“ Potom sa na chvíľu odmlčal, aby si v hlave ujasnil postup.

„Najprv si pripravíme odvar paliny pravej, ktorý necháme stáť asi 20 minút.“ začal váhavo.

„15 minút bohato postačí.“ opravil ho Snape. „Pokračuj!“

„Tak teda 15 minút, potom pridáme…“ jeho ďalšie slová boli prerušené riaditeľkou, ktorá bez varovania vstúpila dnu.

„Albus, poď rýchlo so mnou.“ prikázala chlapcovi.

„Čo sa stalo?“ spýtali sa Albus aj Snape takmer jednohlasne. Minerva sa trochu pousmiala, keď im to vravela.

„Tvoj otec, Al. Vrátil sa. Je s Jamesom na ošetrovni.“

„James je zranený?“ spýtal sa vystrašene Albus.

„Nie je to nič vážne. Tvoj otec je s ním, tak poď rýchlo. Alebo ho nechceš vidieť?“

Albus viac neváhal, vyskočil z kresla a vybehol z laboratória bez jediného slova. Snape v miestnosti osamel. ‘Tak sa konečne vrátil? Kde bol doteraz? Už som si vážne myslel, že uviazol a nikdy sa nevráti.’ zaoberal sa svojimi myšlienkami sediac vo svojom obraze, zatiaľ čo Albus sa s riaditeľkou premiestnil krbom na ošetrovňu.

„Ocko? Ocko!!! Ocko, taký som rád, že si zase späť. Tak veľmi si mi chýbal.“ vrhol sa Albus na prekvapeného čiernovlasého kúzelníka stojaceho pri jednej z postelí. Vrhol sa mu do náruče a pevne otca objímal. Harry bol zmätený. Radosť, že konečne našiel, čo hľadal, vystriedala bolesť a sklamanie zo seba sama. Veril, že keď uvidí niekoho blízkeho a známeho, všetky spomienky sa mu razom vrátia. A teraz ho tu objíma chlapec, ktorý je zrejme jeho syn a on ani nevie, ako sa volá. Ten hlas… bol mu povedomý. Áno, bol to ten istý, čo ho včera večer volal tak naliehavo. Pohladil chlapca po vlasoch a trošku ho od seba odtiahol. Obrátil sa k ošetrovateľke, ktorá sa skláňala nad posteľou s Jamesom, ktorý bol stále ešte v bezvedomí.

„Ako mu je? Bude v poriadku?“ spýtal sa starostlivo. Ak dobre pochopil, bol to jeho starší syn.

„Má len slabý otras mozgu. To ľahko odstránim jedným kúzlom. Mal šťastie, že ste ho pred tým mozkomorom zachránil.“ odpovedala ošetrovateľka a zdvihla prútik, pripravená chlapcovi pomôcť.

„Mohol by som ja?“ spýtal sa Albus nesmelo a keď Pomfreyová v pochybnosti zdvihla obočie, prehovorila riaditeľka.

„Dovoľ mu to, Poppy. Nepochybujem o tom, že to zvládne.“ zastala sa svojho pravnuka.

Keď teda prikývla, podišiel Albus k posteli a dal bratovi ruku na čelo. Ponoril sa do svojho vnútra a keď bol na dosah svojich magických schopností, myslel na to, čo chce urobiť. Netrvalo to ani 5 minút, hoci sa zdalo, že sa nič nedeje. Keď sa Albus stiahol späť, vystriedala ho Poppy a Jamesa opäť vyšetrila.

„No toto, to som z toho blázon.“ pokrútila hlavou, pretože nemala viac slov. Keď si boli všetci istí, že James je v poriadku, podišla teraz aj Minerva k Harrymu.

„Ani nevieš, aká som rada, že si späť, Harry.“ povedala a v očiach sa jej zaleskli slzy radosti. „Musíme to hneď povedať Ginny.“ dodala a chcela sa kozubom preniesť do svojej kancelárie, ale Harry ju prerušil.

„Prepáčte, ale …. ja neviem, ako to vysvetliť. Ja totiž, ja vás nepoznám.“ priznal nakoniec a napätie, ktoré zavládlo v miestnosti by sa dalo krájať. Prvý sa spamätal Hagrid.

„Jak to myslíš, že nás nepoznáš, Harry? To si zabudol na svojich priateľov a rodinu?“ nerozumel poloobor.

„Ja neviem, čo sa stalo. Ja ani neviem, kto som.“ vykríkol odrazu. „Neviem, kde som teraz, ani kto ste vy a čo sa to tu deje za čudné veci. Proste neviem.“ zúfal si. Lea, ktorá doteraz stála trochu bokom a všetko pozorne sledovala videla, že potrebuje oporu a tak k nemu podišla bližšie a dala mu ruku na rameno. Vďačne sa na ňu usmial a potom sa odvážil pozrieť na ostatných v miestnosti, ktorí stále nechápali, čo sa deje.

„Harry, takže ty naozaj nevieš, kde teraz si? Ani kto sme my? Nepoznávaš vlastných synov?“ zašepkala zdesene Minerva. Harry opäť skormútene sklonil zrak a prikývol.

Albus, ktorý doteraz otca sledoval sa pomalým krokom presunul k bratovi a sadol si k nemu na posteľ. Jeho ocko je konečne tu, ale tvrdí, že ho nepozná. Nespomína si na to, že je jeho syn, takže asi zabudol aj na mamu a Lilly. A kto je tá žena, čo je s ním? Tú zase nepozná on, ale zdá sa, že ju má ocko rád. Opustí ich, keď na nich zabudol a odíde zase s ňou? dumal Al.

„Harry, dovolíš madam Pomfreyovej, aby ťa prezrela? Zistí, či by ti mohla nejako pomôcť. Možno, ak na teba niekto nepoužil Obliviatte by s tým išlo niečo urobiť.“ navrhla Minerva stále trochu vyvedená z miery. Harry nemal námietky a tak si ho ošetrovateľka odviedla vedľa.

„Hagrid, prosím vás, povedzte Georgovi Weasleymu, aby zavolal Ginny do mojej pracovne. A nech sa postará o tú dievčinu, čo prišla s Harrym. Vyzerá unavene.“ prikázala Minerva Hagridovi a keď poloobor s milým úsmevom povedal Lee, aby ho nasledovala, pristúpila k Albusovi a položila mu ruky na ramená.

„To bude v poriadku, Albus. Ocko si určite spomenie. Hlavné je, že je späť, nemyslíš?“ snažila sa ho povzbudiť. Chlapec prikývol a snažil sa nenápadne utrieť slzy z očí.

Keď sa Poppy vrátila z vedľajšej miestnosti, tvárila sa neurčito.

„Jeho strata pamäte nie je spôsobená kúzlom. Ide o fyziologický problém a ja s tým nemôžem urobiť nič. Pamäť by sa mu mala vrátiť samovoľne, ale chce to čas.“ vysvetlila.

„Zistila si nejaké iné zranenia?“ spýtala sa placho riaditeľka.

„Pár zlomených rebier, a zrejme ešte iné fraktúry, ale všetky sú už dávno zahojené a aj ostatné poranenia boli asi liečené. Teraz je úplne v poriadku.“ skonštatovala ošetrovateľka.

„Dobre teda, zrejme by mu mal niekto vysvetliť kto je a kto sme my. Ale najskôr to musím povedať Ginny. Bude rada, že je v poriadku, ale musí byť na to pripravená. Ak si nespomenul, keď videl chlapcov, mohol by podobne zareagovať aj na ňu.“ povzdychla si Minerva.

„Chudáci, čo tú rodinu ešte stretne?“ súhlasila Poppy. „Nechám ho tu na ošetrovni, kým neprídete s Ginny.“ navrhla a Minerva jej poďakovala za pomoc.

„Albus, za chvíľu sa vrátim aj s tvojou mamou. Zostaneš pri bratovi?“ spýtala sa ho, než napokon vyšla zo severného krídla, kde sa ošetrovňa nachádzala a zamierila do riaditeľne. Nepoužila krb, lebo si chcela v hlave utriediť myšlienky a premyslieť si, čo povie Ginny.

Navštivte http://www.tipandwin.cz/ a zasoutěžte si spolu s ostatními fanoušky o 15,000 Kč :)
Nevíte, jak soutěžit? Zde : http://www.tipandwin.cz/_faq.php najdete odpověď :)


Ahoj všichni :)

náš překlad už asi máte a tak co bude dál? Percy založil www.dennivestec.cz, který by mohl být takovou náhradou. Já ještě připravuje soubor pár článků, které o nás byly napsány.


Pár slov od Fénix týmu:

U následujícího textu jsme strávili mnoho a mnoho hodin, takže doufáme, že máte z překladu radost, protože z vaší radosti máme radost zase my, překladatelé. Hrozná věta, co? Co byste taky chtěli, po tolika hodinách korekcí ;-)
Tak tedy pokračujme drobným poděkováním:

Začnu u Roxerda, zakladatele Fénix teamu, to je onen Man with the plan, ten, bez něhož bych tento text dnes nemohl psát. Web pouze nezaložil, sám se podílel na překladu a také na upravení a korekci každé kapitoly, které k nám občas od překladatelů dorazily v hrozném stavu. Je to také ten, který nás popoháněl, když nebyl k dispozici Lukáš, další z našich spolupracovníků, ten, jehož stálé pobídky k rychlejší práci zajistily vyšší rychlost překladu.

Nyní poděkování všem překladatelům, bez nichž bychom byli opravdu ztraceni. Zvolna navazuji korektory, kteří byli často zároveň překladateli. Bez nich by bylo nejspíše možné tento text číst, avšak jen stěží tak kvalitní, jak byl. Závěrem pak finální korekce, s níž jsme strávili mnohem více času než jsem tušil: tady děkuji primárně těmto jménům: Melinho, Gorash, Missbee. Doufám že jsem zapomněl málo lidí, těm se předem moc a moc omlouvám, ale znáte to, no ;-)

Přidávám také dík slovenskému týmu Záškodníků, který našemu webu přidal děťátko v podobě slovenského překladu.

P.S. Poslední dík patří vám všem, kteří jste nás četli/čtete/budete číst. Ciao ;-)

strifer