Kapitola č. 25: Smrť

Harry chodil do školy v Bradaviciach už siedmy rok a za ten čas snáď neprešiel rok, kedy by sa ho Voldemort nesnažil zabiť. Niekoľkokrát sa mu podarilo zachrániť na poslednú chvíľu a i to vďaka priateľom a známym, ktorí za ním stáli a chránili ho. Nepáčilo sa mu, keď videl v ich činoch odhodlanie a ochotu položiť zaňho život. Nechcel stratiť viac než už stratil, no nech sa snažil akokoľvek, nedalo sa tomu zabrániť. Straty na životoch boli počas vojny obrovské a Harry sa v duchu modlil, aby medzi obeťami neboli jeho najbližší.

V piatom ročníku sa dozvedel o veštbe, ktorá ho predurčila k tomu, že len on dokáže Voldemorta poraziť a tak na sebe pracoval, aby to mohol ukončiť čo najskôr. Sirius ho zoznámil s Remusom Lupinom, ďalším z priateľov jeho rodičov a s ich pomocou sa každú voľnú chvíľu zdokonaľoval v obranných kúzlach proti čiernej mágii. Vytýčil si cieľ a za tým pevne šiel. Bol rozhodnutý stať sa bystrozorom a chcel pomôcť očistiť svet od zla, ktoré ho ovládlo. Nechcel sa pozerať do tvárí detí, ktorí prišli o svojich rodičov, ani do očí rodičom, ktorí stratili svoje deti. Vedel, že okrem Obrany proti čiernej mágii bude ako bystrozor potrebovať aj značné znalosti v oblasti Lektvarov. Žiaľ od Severusovej smrti škola nezískala nikoho dostatočne kvalifikovaného a schopného na toto miesto a tak sa Harry učil sám. Vo svojom dome našiel niekoľko Severusovych zápisníkov a denníkov, v ktorých podrobne popisoval výrobu najrôznejších lektvarov aj s vlastnými radami na vylepšenie. Nepovedal nikomu, čo robí vo svojom voľnom čase zavretý v provizórnom laboratóriu, ktoré si zriadil v Siriusovom dome, ale jeho výsledky v škole hovorili samy za seba. Len tesne zaostával v niektorých predmetoch ako boli Dejiny mágie či Transfigurácia, zato ju predbehol v Obrane i Lektvaroch.

Bol koniec mája a onedlho ho čakali záverečné skúšky. Nemal veľa času na učenie, pretože viac než knihám sa venoval svojmu poslaniu. Našťastie preňho Albus Brumbál i ostatní učitelia boli zhovievaví pokiaľ šlo o jeho absencie v škole či úlohy. Všetkých ich presvedčil, že keď si niečo zaumieni, dokáže to zrealizovať a tak ho nechali, aby sa na skúšky pripravoval po svojom.

Sedel teraz v riaditeľni a spoza riaditeľského stola na neho pozerali starcove modré oči.

„Ste si istý, že je to tak ako vravíte?“ spýtal sa ho pevným hlasom, hoci bol trochu otrasený tým, čo sa práve dozvedel.

„Žiaľ Harry, nie je šanca, že sa mýlim. Ver mi, keby to šlo inak tak to spravím.“ prikývol smutne riaditeľ a nedokázal chlapcovi, teraz už mladému mužovi pozrieť do očí. „Odpusť mi to, Harry.“

„To nič, pane. Za to vy nemôžete. Musím urobiť, čo je nutné. Ale potrebujem pomoc.“ vravel Harry a svoje skutočné pocity, svoj strach, skrýval pevne uzavreté vo svojej mysli.

„Čokoľvek žiadaš, chlapče.“

„Ešte je tu Jeho had. Ja sa postarám o Voldemorta a vy pane, prosím, zničte posledný viteál.“

„Chlapče, to je to najmenšie… Tvoj otec by na teba bol hrdý, Harry.“ povedal Brumbál.

„Dúfam, že áno. Už čoskoro sa s ním aj s mamou zase stretnem.“ zašepkal Harry so sklonenou hlavou.

„Daj si ešte chvíľu čas. Nemusíš to urobiť hneď.“

„Zomrelo kvôli mne už veľa ľudí. Je načase to skončiť. Nebojím sa smrti, len som myslel, že mám ešte aspoň chvíľu…“ zamumlal. „Keď bude po všetkom, vysvetlite to Siriusovi. Povedzte mu, že som to musel urobiť.“ prosil riaditeľa.

„Poviem mu to. Kedy chceš…?“ spýtal sa a pripravoval sa na odpoveď, akoby čakal na vlastný ortieľ smrti. A pritom si chlapec sám určoval hodinu svojej smrti. On bol posledný viteál, posledná schránka, v ktorej prebývala časť Voldemortovej duše a aby svet zbavil zla, musel sa obetovať. Obeta pre vyššie dobro, tak to nazval Brumbál a Harry s ním súhlasil. Veľa ľudí sa obetovalo preňho, v prvom rade jeho mama a otec, teraz je rada na ňom.

„Zajtra. Potrebujete čas, aby ste dostali študentov do bezpečia a zohnali si posily. Voldemort nepríde sám a bude chcieť obsadiť hrad, len čo so mnou skončí.“ hovoril pokojne, akoby diskutovali o zápase vo famfrpále.

„Hneď podniknem všetky potrebné kroky.“ prikývol Albus a ešte raz pozrel na chlapca so smútkom v očiach.

„Ak dovolíte, ja už pôjdem. Uvidíme sa zajtra po zotmení pred školou.“ povedal a odišiel.

Sledovaný pohľadmi svojich priateľov, spolužiakov i učiteľov vyšiel Harry z hradu a len čo prekročil hranicu, premiestnil sa.

Spoza kríkov, ktoré mu poskytovali bezpečný úkryt, mal skvelý výhľad na dom v Marylandskej úžine. Calwen a Connie sedeli na záhradnej hojdačke a šesťročný Brian pobehoval okolo nich. Harry ich z diaľky pozoroval už neraz. Nenašiel odvahu ísť za nimi, najmä preto, aby ich neohrozil. Chcel konečne poraziť Voldemorta a žiť vlastný život, no ani to mu zrejme nie je súdené. Myslel na Siriusa, ktorý sa všemožne snažil brániť tomu, aby sa Harry s Brumbálom vydal hľadať viteály. Bál sa oňho rovnako ako jeho otec. Pochopí, že urobil čo musel? A čo Ginny? Chodili spolu už dva roky a odkedy sa dali dohromady, bol skutočne šťastný. Chcel sa s ňou oženiť a založiť rodinu, ale nie… nedosiahne to, čo si preňho Severus želal. Nebude šťastne žiť s ženou, ktorú miluje a nebude môcť vidieť vyrastať svoje deti. Zato umrie s vedomím, že pri Jeho skaze a zachránil pár životov. Dúfal len, že sa Brumbál nemýlil a jeho smrť bude znamenať Voldemortovu večnú skazu.

Ten večer strávil s Ginny a opíjal sa pocitom šťastia, ktorý ho v jej prítomnosti zaplavoval. Nechcela na druhý deň odísť s ostatnými, keď vedela, že on zostáva.

„Budem tu s tebou, Harry. Nikam nepôjdem, nemôžu ma donútiť.“ protestovala.

„Ginny, musíš. Prosím počúvni ma a odíď s ostatnými. Nesmieš tu zostať.“ prosil ju zúfalo, neuvedomujúc si, že kričí. Až keď zbadal jej slzy, trochu skrotol.

„Prosím, urob čo hovorím. Nezniesol by som pomyslenie, že sa ti niečo stalo.“ šepkal a prstom jej zotrel slzy z tváre.

„Ja ťa neopustím. Vždy budem s tebou.“ privinula sa k nemu, rozhodnutá zostať s ním. Tie slová, čo povedala… tie slová vyriekol Severus tesne pred svojou smrťou s rovnakou rozhodnosťou.

Harry vedel, ako funguje jeho spojenie s Voldemortom a dokázal ho úspešne blokovať. Ale teraz nie. Bol čas vyzvať svojho súpera na boj, v ktorom sa rozhodne.


„Čakám ťa dnes večer pred školou. Len ty a ja, Tom. Len my dvaja konečne zmeriame svoje sily a naplníme veštbu. Ani jeden z nás nemôže žiť, pokým žije druhý spomínaš? Príď si vybojovať život, alebo konečne tiahni tam kam patríš…“

Harry mohol cítiť Voldemortove prekvapenie a hneď na to šialený smiech. Smiech, ktorý ho v snoch prenasledoval už ako malé dieťa.

„Tak teda dobre, Harry. Rozlúč sa so svojimi najbližšími, pretože východ slnka už neuzrieš.“ odpovedal mu Voldemort a Harry so vztýčenou hlavou očakával príchod smrti.

Nastal večer a všetci, čo sa rozhodli bojovať sa zhromaždili vo Veľkej sieni. Medzi členmi Rádu tu bolo i pár študentov vyšších ročníkov, medzi nimi aj Ron, Hermiona a Ginny, ktorá sa nedala presvedčiť. Harry sa vytratil von, aby tam počkal na toho, kto príde. Pár ľudí ho chcelo nasledovať, no zastavil ich riaditeľ. Sám vyšiel z hradu a pripojil sa k Harrymu.

„Veľa šťastia, pane. A ďakujem za všetko.“ prehovoril Harry a Brumbál po tých niekoľkých slovách cítil pálenie v očiach.

„Bolo mi cťou, Harry.“ jeho ruka spočinula na chlapcovom ramene.

„Mal by ste ísť za ostatnými. Voldemort tu bude každú chvíľu, tak buďte pripravení.“ povedal Harry a vykročil ďalej do tmy. Prútik mal zastrčený v kapse habitu a neozbrojený kráčal v ústrety tomu, čo muselo prísť.

„Tu som, Harry.“ ozval sa ľadový hlas, ktorý nenávidel zo všetkých hlasov na svete najviac.

„Tak prosím. Tu ma máš, poslúž si a vyslov tú svoju obľúbenú čarovnú formulku.“ provokoval Harry.

„Myslel som, že budeme bojovať, ale keď tak veľmi prosíš..“ zatiahol Voldemort a obzeral sa, odkiaľ by naňho mohol niekto zaútočiť. Harry nebol taký naivný, aby si myslel, že Voldemort skutočne príde sám. Jeho Smrtijedi boli rozostavaní všade naokolo, pripravený bojovať za svojho pána.

„Už ma prestalo baviť hrať sa s tebou na skrývačku. Tak ukáž čo dokážeš a zabi ma. Nebudem sa brániť.“ pokračoval Harry a sledoval, ako Voldemort mieri naňho prútikom a z jeho úst vychádzajú dve slová.

„AVADA KEDAVRA!“

Tmu preťalo zelené svetlo a lúč vystrelený Voldemortovym prútikom zasiahol svoj cieľ. Chlapec- ktorý- doteraz- prežil padol na zem a svetlo v jeho očiach vyhaslo.

Nevedel, ako dlho tam ležal v bezvedomí, no zrejme dosť na to, aby Voldemort predviedol jeho bezvládne telo všetkým ochrancom hradu v čele s Brumbálom. Počul okolo seba zvuky zúriacej bitky, ale to čo ho prinútilo prebrať sa, sa ozývalo kdesi bližšie a zreteľnejšie.

„Som tu, Harry. NO tak vstávaj, synak. Vstaň a bojuj za nás všetkých. Zbav nás konečne toho prekliatia.“ ozývalo sa v jeho hlave a on pocítil obrovský príval energie, ktorá ho naplnila. Ten hlas… to bol predsa Severus. Chce, aby bojoval. Verí, že to dokáže. Nesmie ho sklamať.

Harry pootvoril najprv jedno a potom i druhé oko, keď zistil, že leží uprostred nádvoria a okolo neho bojujú dvojice, občas i trojice. Bez meškania, avšak najnenápadnejšie ako sa len dalo vstal a vrhol sa do boja. Radosťou mu poskočilo srdce keď prekračoval telo obrovského hada s odseknutou hlavou. Zostávalo teda už jediné a to, zabiť Voldemorta. Prechádzal pomedzi bojujúce dvojice a takmer nik si ho nevšimol. Cestou vyčaroval niekoľko ochranných štítov a pomohol tak svojim známym. Vedel, kam má ísť a tak sa bez meškania rozbehol do Veľkej siene, ktorá bola doslova zdemolovaná.

„Vzdaj to, Brumbál. Ten tvoj Zlatý chlapec už ti nepomôže a ty ma nemôžeš poraziť.“ vrieskal Voldemort zamestnaný bojom s Albusom Brumbálom.

„Nikdy si nechápal a nikdy nepochopíš pravú hodnotu Obety, Tom. To ty si ten, kto by sa mal báť. Už nemáš žiadne viteály, žiadne poistky, ktoré by ťa mohli vrátiť späť, keď zomrieš.“ odpovedal mu Brumbál pokojne, hoci na ňom bolo badať známky únavy.

„A kto by ma asi tak zabil? Hádam len nie ty, Brumbál.“ zasmial sa Voldemort a vrhol po riaditeľovi ďalšiu nebezpečnú kliatbu, ktorú Harry bez problémov odrazil Merlinovým štítom.

„On nie. To je totiž moje poslanie, poslať ťa konečne na druhý svet.“ vykríkol Harry a úsmev na perách Voldemortovi zmrzol.

„Ty si bol mŕtvy!“ skríkol šialený hnevom.

„Myslíš? Ani ma len zabiť nedokážeš. Dvakrát som sa nebránil a oba pokusy si premrhal. Teraz je rad na tebe, aby si zaplatil za všetko zlo, ktoré si napáchal, za bolesť, ktorú si spôsobil a za životy, ktoré si zmárnil.“ hovoril Harry pokojným, vyrovnaným hlasom a pozeral do planúcich červených očí.

„Aj tak to nedokážeš.“ vysmieval sa mu jeho nepriateľ.

„Nepočúvaj ho! Dokážeš to. Jedine ty to môžeš urobiť, tak to urob. Za všetkých, ktorým zničil život.“ ozvalo sa opäť v jeho hlave a tentoraz ho nielen počul, ale aj videl. Stál v tmavom rohu Veľkej siene a keď sa ich pohľady stretli, mierne prikývol.

„Za všetkých, ktorým si zničil život!“ zopakoval Harry a namieril svoj prútik priamo na Voldemorta. Jeho vôľa bola taká silná, že ani nepotreboval vysloviť zaklínadlo nahlas. Z jeho prútika vyletel lúč zeleného svetla a zasiahol Voldemorta priamo do hrude. Ten padol na zem, odkiaľ sa už nikdy viac nepostaví.

V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Všetci udivene pozerali na chlapca a na telo obávaného čarodejníka ležiace na zemi. Keď sa spamätali z prvotného šoku, vybuchol vo Veľkej sieni nadšený potlesk a výkriky radosti. Smrtijedi, čo ešte zostali bojovať rýchlo ustupovali a utekali kade ľahšie.

Harry však toto všetko úplne ignoroval. Nevnímal ruky, ktoré ho uznanlivo potľapkávali po ramene a blahoželania, ktoré mu ľudia vyjadrovali. On stál na mieste ako prikovaný a jeho pohľad smeroval do rohu, kde ešte pred chvíľou stál ten, ktorého tak veľmi túžil vidieť. Viac však po ňom nebolo ani pamiatky a jeho nádeje vyprchali ako jarná rosa pod dotykom slnečného lúča.