FENIX TEAM POKRAČUJE

!!!FÉNIX TEAM OPĚT NA SCÉNĚ!!!

Zájemci o psaní článků pište na: ICQ 417-384-865

Nyní mi jedna Slovenka dala k dispozici její pokračování HP7. Pokud se vám to bude líbit, uveřejníme další kapitoly :) Navazuje to přímo na epilog.

Zkorigovaná verze slovenské verze Harryho Pottera a Relikvie smrti vyjde 30.11., budeme vás samozřejme informovat.

Kapitoly: http://hp7-deathlyhallows.blogspot.com/2007/10/fan-pbhy.html

Další české kapitoly přibydou ve čtvrtek. Omlouváme se za zpoždění, ale překladatel je nemocen :(

Byla doplněna 55. kapitola

Kapitola č.56: Nový život?


Presne v takom stave objavil dievčenské záchody Ron.

„Do kelu, čo sa tu stalo?“ nadával ryšavý kúzelník. Pohľadom zhodnotil situáciu a uvidel podstavec, na ktorom doteraz stával oblúk.

„Je preč!“ zvolal potešene. „Oblúk je zničený.“ kričal tak nahlas, aby ho počuli všetci okoloidúci. „Harry to dokázal. Dokázal to ako vždy.“ radoval sa a objímal Hermionu, ktorá sa objavila vedľa neho. Aj ona sa usmievala.

„Ste všetci v poriadku?“ spýtala sa pozerala na všetkých prichádzajúcich. Niektoré mali pár odrenín či iných ľahších zranení, ale žiadne zranenie nebolo príliš vážne.

„Ten Severusov lektvar účinkoval naozaj dokonalo.“ konštatovala profesorka McGonagallová. „Čo sa vlastne stalo?“

„Videla som len, ako sa vonku všetko rozžiarilo a odrazu všetci, čo boli mŕtvi zmizli. Ostatní sa hneď potom dali na útek.“ vysvetľovala Hermiona. Ostatní prikyvovali, že oni si to pamätajú rovnako.

„Ale kde je Harry?“ spýtala sa odrazu znepokojene Minerva, keď videla prichádzať stále ďalších a ďalších, ale jej vnuk medzi nimi nebol. Rozhliadali sa medzi sebou a keď ho ani po polhodine hľadania v hrade nenašli, úsmevy na ich tvárach pohasli. Ron s otcom a bratmi opatrne vstúpili do polorozpadnutých záchodov a začali sa preberať pomedzi popadané kamene. Pri pomyslení, že Harryho telo leží niekde pod nimi sa všetkých hrnuli slzy do očí. Pridávali sa k nim ďalší a ďalší a napokon sa im podarilo prejsť celú miestnosť, no Harryho nenašli.

„Možno bežal za Zmijozelom alebo za niekým od nich. Určite….určite je v poriadku.“ snažila sa ich upokojiť roztraseným hlasom Hermiona a podopierala riaditeľku, ktorú Harryho zmiznutie rozrušilo na najvyššiu možnú mieru. A veru nebola sama.

„Hlavne to zatiaľ nesmieme vravieť Ginny. Kým nebudeme vedieť, čo sa stalo, nikto jej to neprezradí.“ rozhodla za všetkých Molly Weasleyová.

Po najnutnejších ošetreniach spomedzi seba vybrali dve skupiny, ktoré mali zostať na stráži, ak by sa Zmijozelovi spojenci vrátili, aj keď sa to zdalo nepravdepodobné. Nik z nich nevedel, či je Zmijozel mŕtvy, alebo prežil a hlavne, nik nevedel, čo je s Harrym. Ostatní si šli odpočinúť.

Nasledujúce dva dni boli pre všetkých veľmi pochmúrne. Prehliadka hradu neukázala žiadne vážne poškodenia, takže hrad opäť ododlal ďalšiemu náporu. Bystrozori zajali niektorých spojencov Zmijozela, buď keď sa snažili utiecť z pozemkov, alebo sa pohybovali v okolí lesa. Kingsley Pastorek nariadil kontrolu Grimmauldovho námestia, no dom bol prázdny a len pár stôp nasvedčovalo o tom, že jeho poslední obyvatelia odišli veľmi narýchlo. Členovia BA sa veľmi rýchlo spamätali z boja a nik nepotreboval veľa času na zotavenie. Všetci boli schopní zapojiť sa so pátracej akcie po Harrym.

Až v druhý deň po tejto bitke sa na obrazoch v riaditeľni objavili Brumbál so Severusom. Minerva práve sedela nad listom od ministra, ktorý jej oznamoval, že prehliadka Siriusovho domu nepriniesla žiadne nové informácie. Povzdychla si a ticho vzlykala do vreckovky.

„Kde si, Harry?“ zašepkala tú otázku, ktorá zostala visieť vo vzduchu.

„Minerva? Čo sa deje?“ spýtal sa Brumbál a úsmev, ktorý doteraz žiaril na jeho tvári pohasínal. „Chcel som zablahoželať Harrymu, že to opäť zvládol.“ dokončil.

„Takže on nie je s vami? Harry nie je mŕtvy?“ spýtala sa s nádejou v hlase.

„Potter a mŕtvy? Prečo by mal byť?“ podráždene sa pýtal Snape.

„Už dva dni o ňom nemáme žiadne správy. Na tých záchodoch, kde sa to všetko stalo sa zrútil strop a ten oblúk sa roztrieštil na kusy. Mysleli sme, že ho to zavalilo, ale jeho telo sa nenašlo a nepodarilo sa nám ho nájsť ani nikde inde.“ vysvetľovala im riaditeľka a jej výraz naznačoval, že si robí naozaj veľké obavy. Vystrašene pozrela na Snapea a nahlas vyslovila svoje najväčšie obavy.

„Povedz mi, Severus. Čo sa tam stalo? Myslíš, že sa Harry nejakým spôsobom dostal do toho medzisveta?“

„Jediné čo viem je, že sa nám v poslednej chvíli podarilo sa dostať späť a prechod sa za nami hneď uzavrel. Čo sa dialo potom bolo len a len na Potterovi. Ak urobil nejakú chybu, mohlo sa vytvoriť určité vákuum a preniesť ho kamkoľvek. Medzisvet je len jedna z tisícich ďalších možností, Minerva.“ odpovedal jej vážnym hlasom.

„Čo teda môžme robiť? Je nejaká možnosť zistiť, kde je?“

„Neviem o žiadnom spôsobe, ako to zistiť. Jediná možnosť je čakať, či sa sám neobjaví. Pokiaľ Potter žije, neopustí svoju rodinu a vráti sa.“ skonštatoval Snape a mračil sa stále viac.

„Všetci ostatní sú v poriadku?“ pýtal sa starostlivo Brumbál.

„Áno, vďaka Severusovi a jeho lektvaru.“ prikývla a Brumbál pochválil Snapea za skvelý nápad. Ten bol však zamyslený a nejaké slová vďaky nevnímal.

V ten večer sa z Georgeovho kabinetu ozývali rozčúlené hlasy a zjavne sa hádali.

„Ale my jej to musíme povedať. Ginny je dosť inteligentná na to, aby si dala dve a dve dohromady a prišla na to, že sa niečo deje, mami.“ rozhorčoval sa George.

„Myslím, že by sme ju nemali znepokojovať, kým nemáme istotu. Už si toho tiež dosť vytrpela, chuderka.“ stále trvala na svojom Molly Weasleyová.

„Čo sa tu deje?“ spýtala sa pohoršene riaditeľka, ktorá práve vošla v závese s Ronom a Hermionou. Klopali, no kvôli hádke ich ani jeden nepočul a tak vošli rovno dnu. Vysvetlili jej o čo ide.

„George má pravdu, Molly. Ginny je silná a lepšie sa vyrovná s pravdou, než s nejakou vymyslenou historkou. Vlastne sa čudujem, že sem ešte neprišla. Keďže bolo vo včerajšom vydaní Denného veštca oznámenie o zničenom oblúku. Tvoja dcéra bude Harryho príchod očakávať každým dňom a keď nepríde on, prvá jej zastávka bude tu.“ snažila sa ju presvedčiť riaditeľka.

„Ja viem. Chcem ju len ušetriť trápenia.“ povzdychla si Molly.

„Všetci chceme len to najlepšie pre svoje deti.“ ubezpečila ju, že jej rozumie.

„Myslím, že by sme dnes mali zájsť spoločne k Nevillovej babke a oznámiť to Ginny.“ navrhla Hermiona a dohodli sa na tom, že hneď po obede tak spravia.

Skupina asi siedmich kúzelníkov sa premiestnila na záhrade pre domom obrasteným z celej jednej strany nejakou rastlinou. Z domu sa na nich vyrútili deti a radostne kričali. Vo dverách sa obajvili aj dve dospelé ženy. Lenka s pekným guľatým bruškom sa šla privítať s Nevillom. Hugo a Rose sa vrhli na svojich rodičov a Albus, James a Lilly zase na strýka Georga a starých rodičov. Minerva, ktorá sa napokon nechala prehovoriť, aby sa k nim ako nový člen rodiny tiež pridala, stála trošku bokom a sledovala túto radostnú scénu. Napokon došla až k Ginny, ktorá s radostným pohľadom sledovala deti.

„Harry s vami neprišiel? Myslela som, že mu dá Kingsley aspoň deň voľna, keď už včera nemohol prísť.“ povzdychla si, ale stále sa na Minervu zoširoka usmievala. Od radosti, že ich všetkých vidí živých a zdravých, si ani nevšimla ich smutné a vyhýbavé pohľady, kým sa k nej jej matka nevrhla a nezačala ju upokojovať, že všetko bude v poriadku. Premkol ju zvláštny pocit, že sa deje niečo, čo sa jej ale vôbec nebude páčiť. Nevillova babka ich všetkých pozvala dnu a usadila ich v rozľahlej obývačke. Potom im naservírovala čaj, ale Ginny sa svojej šálky ani nedotkla. Výraz jej tváre sa odrazu zmenil a bol nepreniknuteľný.

„A teraz mi už konečne niekto povedzte, čo sa stalo.“ povedala rozhodne a premerala si ich všetkých skúmavým pohľadom. Každý sa zdráhal pozrieť jej do očí a jej neblahé tušenie silnelo.

„Kde je Harry? George? Ron? Vravte!“ vyzvala ich a jej hlas bol podobný tomu Mollyinmu, keď vyžadovala pravdu a nezniesla žiadne výhovo rky.

„Ginny, upokoj sa zlatko.“ utešovala ju Molly a držala ju za ruku. Lenže Ginny jej slová nevnímala a nespúšťala zrak z bratov.

„V Dennom veštci písali, že nik nebol vážne zranený ani nezomrel. Takže o čo ide?“ zdôrazňovala každé slovo. Napätie v izbe bolo hmatateľné.

„Vieš, Ginny, my totiž….“ začal Ron a tvár mu horela vzrušením. Nakoniec sa George zhlboka nadýchol a dokončil to zaňho.

„My nevieme, kde Harry je. Zmizol hneď po tom, čo bol oblúk zničený. Prehľadali sme celý hrad, pozemky, les a nič. Po Harrym ani stopa.“ vychrlil zo seba čo najrýchlejšie. Ginny si to najprv musela všetko uvedomiť, kým mohla nejako reagovať.

„Zmizol? Ale nie je…“ spýtavo hľadela z jedného na druhého.

„Profesor Brumbál aj Snape ma ubezpečili, že nie.“ zašepkala McGonagallová, no v tom tichu ju počuli všetci jasne a zreteľne.

„Takže ho uniesol Zmijozel? Ten prežil, alebo nie?“ Ginny sa snažila vymyslieť najrôznejšie varianty Harryho zmiznutia, no jedno bolo nevierohodnejšie než druhé.

„Zmizol zrejme v okamihu, keď zničil oblúk. Môže byť prakticky kdekoľvek.“ upresnila Minerva, no nedodala to, čo Snape, že Medzisvet je jednou z možností. Ginny si to však domyslela.

„Ospravedlňte ma.“ povedala potichu a s neurčitým výrazom v tvári vyšla po schodoch do izby, kde v posledných dňoch spávala. Molly už už chcela ísť za ňou, ale Arthur ju zadržal.

„Daj jej čas, Molly. Hermiona, možno by si mohla za ňou zájsť, ak by niečo potrebovala. My sa vrátime domov.“ povedal a naznačil Molly, aby sa nehádala.

„Dobre. Keby ste niečo potrebovali, viete kde ma nájdete.“ povzdychla si porazenecky. Rozlúčili sa a v dome zostali len Neville s Lenkou, Ron s Hermionou a George. Riaditeľka sa tiež ospravedlnila, že musí zariadiť ešte pár drobností, aby sa študenti mohli vrátiť do školy a dokončiť posledný mesiac vyučovania.

Hermiona tíško vkročila do Ginnyinej izby. Našla ju schúlenú na posteli a slzy sa jej kotúľali po tvári. Sadla si k nej a nechala ju, aby sa vyplakala zo svojho žiaľu.

„Myslela som, že to všetko skončí a budeme opäť spolu, s deťmi, šťastní ako doteraz.“ šepkala. „Mala som preňho pripravené prekvapenie, keď sa vráti. Ale vráti sa vôbec?“ uvažovala ďalej. „Albus poctivo cvičil, ako mu kázal Snape. Harry by bol naňho hrdý. James sa veľmi zlepšil v lietaní a Lilly, tá sa naučila pár šikovných vecí od Rose.“ hovorila Ginny. Hermiona ju mlčky počúvala. Odrazu sa Ginny sprudka posadila a pozrela jej do očí.

„Hermiona.“ oslovila ju naliehavo. „Neviem to určite a Harry mal byť prvý, kto to mal vedieť, ale musím to niekomu povedať.“ pokračovala a oči sa jej znova zaliali slzami.

„Myslím, že som tehotná. Viem, že by z toho mal Harry radosť a ja tiež, ale teraz sa bojím, či to zvládnem.“ odhalila svoje tajomstvo. Hermiona vzala obe jej dlane do svojich rúk.

„Zvládneš, Ginny. My všetci sme s tebou a Harry tam niekde určite nemyslí na nič iné, len na vás. Vieš, čo si mi vravela, keď bol stratený v Bulharsku? Musíme veriť. Harry nie je mŕtvy a raz sa vráti. Určite, len musíme čakať.“ povzbudzovala ju. Nevedela, čo iné v tejto chvíli povedať.

„Raz sa vráti.“ zopakovala po nej Ginny a zahľadela sa niekam do diaľky.

Uzavrela sa do seba a len nejasne vnímala Hermioninu prítomnosť. Premýšľala nad tým, ako sa jej život opäť v jedinom okamihu zmenil a myslela na to, ako to všetko zvládne. Rozhodne to nebude ľahké, pomyslela si a s touto myšlienkou upadla do bezsenného spánku, ktorý ju mal sprevádzať po niekoľko ďalších dní, týždňov, možno mesiacov.



Kapitola č. 55: Osudný večer
 

Harry sa snažil nevnímať zimu, ktorá sa ho zmocňovala v týchto priestoroch a posadil sa do kresla, ktoré mu Snape ukázal.

„Hovoril som s Lilly.“ začal Snape vecne. „Je v poriadku a jej jediným prianím bolo, aby som vám pomohol urobiť čo je nutné na záchranu sveta. S ňou si vraj nemáte robiť starosti a bez ohľadu na čokoľvek iné máte urobiť, čo musíte.“ informoval ho.

„Čože?“ neveril Harry. „To predsa nejde. To nemôžem urobiť. Chcete mi tvrdiť, že súhlasíte s tým, čo žiada? Mám zničiť oblúk a nechať ju aj vás napospas tomu, čo vás čaká v medzisvete?“ rozčuľoval sa Harry.

„Ukľudnite sa. Nič také nevravím. Samozrejme s tým nesúhlasím. Hovorím vám len to, čo povedala vaša matka.“ uzemnil ho Snape.

„Takže, čo budeme robiť?“ spýtal sa znepokojený Harry.

„Budeme postupovať podľa plánu. Prenesiem oblúk k vchodu do Tajomnej komnaty. Dovtedy vy budete chrániť školu proti ostatným, ktorým bude veliť Black. Mal by ste však byť pokiaľ možno čo najbližšie k Oblúku, aby ste vo vhodnej chvíli mohol urobiť čo treba.“ odpovedal mu Snape pokojne.

„Čo budete robiť vy?“

„Len čo bude oblúk na mieste, mal by som sa pridať k Blackovi. Myslím však, že si moju neprítomnosť nikto nevšimne. Zmijozel bude nepochybne niekde poblízku, aby mohol na hrad prísť hneď, len čo bude obsadený, takže predpokladám, že vaša matka nebude až tak dôkladne strážená. Premiestnim sa do domu a spoločne sa dostaneme k oblúku. Čo bude potom už záleží len na vás, Potter.“

„A čo Sirius?“ nesmelo sa spýtal.

„Pochybujem o tom, že sa vám ho podarí nejakým spôsobom presvedčiť. Táto časť jeho duše, roky väznená a mučená v medzisvete je natoľko poznačená dlhotrvajúcim utrpením, že s vami nebude mať zľutovanie a nebude vás počúvať. Vzdajte to. Nemôžete vždy zachrániť všetkých. Nakoniec budete rád, ak to celé skončí bez nejakých strát na životoch.“ vysvetľoval mu Snape.

„To nemôžem.“ krútil hlavou.

„Musíte, inak riskujete oveľa viac než len to, že časť duše vášho kmotra bude tam, kde bola doteraz. Rozmýšľajte o tom, Potter.“ zahriakol ho znova profesor.

„Mimochodom, ten muž, čo spojil oblúky sa volá Baltazar Stowinsky. Bol to bývalý učiteľ Náuky o magických artefaktoch v Kruvale. Nezmizol, ako sa zdalo, ale Zmijozel ho držal dištancovaného od toho všetkého. Vraj pracuje na tom spôsobe prepojenia Oblúku a Zrkadla. V stredu to bude on, kto bude ten oblúk prenášať.“ informoval ho ďalej.

„Myslíte, že by sme ho mohli prinútiť povedať nám, ako vytvoriť prechod a zničiť oblúk?“ úfal si Harry.

„O tom pochybujem. Zrejme je veľmi zaujatý pre veci spojené s čiernou mágiou a nemyslím, že by sa nechal ľahko zastrašiť. Navyše myslím, že on oblúky len spojil a nevie, ako vytvoriť prechod, maximálne by dokázal ich zase rozdeliť keby chcel. Lenže my ho potrebujeme zničiť, nemám pravdu?“

„Isteže, profesor. Takže Baltazar nám nepomôže.“ povzdychol si Harry.

„Možno áno. Myslím, že som tu niekde mal nejakú jeho knihu. Možno by sme mohli na niečo prísť, čo by nám mohlo akokoľvek pomôcť. Niečo, čoho si nie je vedomý ani on sám. Aha, tu je.“ vytiahol hrubú knihu a podľa registra našiel kapitolu Magické prechody. O chvíľu už ukazoval Harrymu jednu pasáž.

„Spomína sa tu opäť kúzlo, o ktorom ste mi vravel naposledy. Keďže tu nič iné nevidím, budeme sa musieť spoľahnúť na to, že funguje.“ poznamenal Snape a čítal ďalej.

„Toto je ale zaujímavejšie.“ pozastavil sa a čítal nahlas.

„Magické prechody vytvorené spojením dvoch či viac artefaktov pomocou čiernej mágie nie je ľahké uzavrieť či prerušiť. Ak ide o priame spojenie artefaktov, ich rozdelenie spôsobí, že je prechod v tomto stave inaktivný. Opätovným spojením sa prechod znovu obnoví. Tieto prechody však nie je možné úplne uzavrieť a zneprístupniť ani rozbitím artefaktu, ktorý ho vytvára. Tým totiž len zničíte ohraničenie, ktoré ho tvorí. Magický prechod sa v tom prípade môže rozšíriť a vytvoriť akési vákuum, ktoré pohltí každého, kto sa k nemu priblíži. K bezpečnému uzavretiu prechodu je potrebné množstvo skúseností z oblasti čiernej mágie a podrobnejší popis nájdete na strane 745. Až po absolvovaní deaktivácie prechodu je možné bezpečne zničiť aj samotný artefakt.“ Snape dočítal a znova očami prebehol tento úsek. Potom rýchlo prelistoval na spomínanú stránku 745 a čítal.

„Vyzerá to tak, Potter, že vás čaká viac práce, než sme si mysleli. Prečítajte si to.“ podal mu knihu a oprel sa v kresle. Spojil dlhé prsty svojich rúk a vytvoril akúsi striešku. Ponad ňu pozoroval Harryho, ktorý sa s každým slovom mračil viac a viac.

„Toto nedokážem.“ povzdychol si nakoniec a zúfalo zapadol ešte hlbšie do svojho kresla.

„Musíte. Inú šancu nemáte. Našťastie pre vás vám s niektorými vecami môžem pomôcť. Rozhodne sa teraz budú hodiť moje osobné skúsenosti s čiernou mágiou. Tak teda, zopakujme si to ešte raz. Než zničíte samotný oblúk, musíte deaktivovať prechod. Už len to by malo stačiť k tomu, aby sa všetci neživí vrátili do posmrtného života či do medzisveta. Bude to síce trochu ťažšie, ale nie nemožné. Vysvetlím vám to.“ povedal a skutočne začal s Harrym rozoberať jedno zaklínadlo za druhým, krok za krokom, ktoré majú viesť k uzavretiu prechodu.

„Keď sa vám podarí toto, potom stačí obyčajné Bombardo a oblúk je zničený.“ dokončil Snape. „Rozumel ste všetkému, čo som vám povedal?“ overoval si.

„Rozumel som, ale nie som si istý, či to zvládnem. Snáď použitím Starodávneho prútika, ale aj tak…“ odpovedal Harry neisto.

„Do kelu, Potter. Kde je vaše sebavedomie? Zabil ste Voldemorta, keď ste mal 17 rokov. Zvládol ste vyčarovať Patrona v trinástich, v štrnástich ste zvládol draka, zabil ste baziliška….Mám pokračovať? Týchto vašich stupídnych dobrodružstiev bolo viac než dosť a pri každej z nich ste dokázal, že okrem toho, že pri vás stojí Šťastena, čosi vo vás je a myslel som, že prinajmenšom odvaha to je. Teraz ste o dosť starší, s ukončeným a doplneným vzdelaním a fňukáte tu ako nejaká baba, že to nezvládnete?“ kričal naňho Snape a od zlosti zatínal päste.

„Nemám strach kvôli sebe. Už som vám to vravel, pane.“ potichu hovoril Harry a snažil sa ho ukľudniť. Snape sa trikrát zhlboka nadýchol, aby našiel svoje povestné sebaovládanie a posadil sa do kresla, z ktorého vstal.

„Pamätám si na to, pán Potter a uisťujem vás, že o vašej zväčša nezmyselnej nebelvírskej odvahe mám svoje predstavy. Ale tiež vás uisťujem, že behom rokov, ktoré som strávil tým, že som sa vám snažil niečo vtĺcť do hlavy som zistil, že stačí prejaviť trochu snahy a dokážete, čo si zaumienite. Tento rok ste mi chcel dokázať, že zvládnete nitrobranu a mentálny útok, len aby som na vás zmenil názor, nie je to tak? Tak mi teraz dokážte, že som ten názor nemenil zbytočne a postavte sa tomu, čomu musíte.“ Snape tie slová vyslovoval pomaly a s dôrazom na každom slove. Harry len prekvapene pozeral na učiteľa a keď si uvedomil, že zíra s otvorenými ústami, rýchlo ich zavrel a sklopil zrak.

„Urobím, čo môžem, pán profesor. Rozhodne nemám v pláne sa vzdať.“ odpovedal Harry a radšej sa chystal na odchod. Bolo už skoro päť hodín ráno a ani nie o tri hodiny má začať evakuácia študentov.

„Počkajte ešte.“ zastavil ho Snape a podal mu flakón naplnený svetlo modrým lektvarom.

„Nechceme predsa, aby niektorý zo študentov utrpel nejakú ujmu pri evakuácii kvôli únave vedúceho celej akcie.“ posmieval sa, ale v jeho hlase Harry postrehol tón, ktorý dovtedy u Snapea nepoznal. Vzal si lektvar, poďakoval a konečne odišiel.

Sprcha v kombinácii s lektvarom mala naňho blahodárne účinky a všetka únava bola razom preč. Dohliadol na to, aby sa jednotlivé fakulty rozdelili, skontroloval rozpis všetkých bystrozorov a keď bolo v škole všetko pripravené, presunul sa s jedenástimi priateľmi do Prasiniek, kde už od polnoci držalo hliadku niekoľko strážcov.

„Všetko je v poriadku, myslím, že je bezpečné, aby sme začali.“ rozhodol Harry.

„Ja, Bill, Draco, Marwin, Elliot a Parkins pôjdeme do Aberfortovho podniku, Hermiona, Kingsley, Dean, Seamus, Cho a pán Weasley, vy choďte do Medového raja, ako sme sa dohodli. Každý má svoj galeón, aby sme sa mohli skontaktovať?“ spýtal sa a počkal, kým každý prikývol.

„Dobre teda, tak veľa šťastia a keby niečo, dajte vedieť.“ rozlúčil sa Harry a so svojou skupinkou tvorenou troma bystrozormi, Billom a Dracom sa vydali k Prasačej hlave. Aberfort nebol priamo nadšený, keď ich uvidel, no zaviedol ich do izby, kde visel obraz s ukrytým tajným vchodom.

„Takže, prvý sme na rade my. Dám signál Ronovi, aby poslali prvú skupinu.“ Harry na svojom galeóne sformuloval krátku správu a o malú chvíľu už prvých desať študentov prichádzalo v doprovode jedného z bystrozorov. Prekontroloval mená podľa zoznamu a nariadil koelgovi, aby sa vrátil a informoval druhú skupinu u Georga, aby sa presunuli tunelom k Hermioninej skupine. Draco sa postavil tak, aby mal pod dohľadom všetkých desať študentov a v jedinom okamihu, keď sa všetci naraz dotkli prenášadla, zmizli.

„Tak prvých máme za sebou.“ poznamenal Bill, ktorý sa dobrovoľne na porade prihlásil do Harryho skupiny. Počkali asi desať minút a od Hermiony prišla správa, že svoju prvú skupinu práve preniesli.

„Zatiaľ to šlape presne.“ spokojne skonštatoval Harry, keď sa vrátil do krčmy potom, čo presunul šiestu skupinu detí. Trvalo to takmer celý deň, ale vďaka Hermioniným výpočtom a plánom bola úspešne domov odvedená aj posledná skupinka detí a unavení bystrozori a Harryho priatelia sa vrátili konečne do hradu, kde ich čakala takmer kráľovská hostina. Zaslúžená odmena po náročnom dni, pomyslel si Harry a túžil sa čo najskôr dostať do postele.

V utorok a v stredu vládol v hrade naozajstný chaos. Z každej strany bolo počuť jedno zaklínadlo za druhým. Učitelia, bystrozori aj ostatní členovia BA posilňovali strážne kúzla, rozmiestňovali najrôznejšie ochrany, alebo proste precvičovali v dueloch. Minister uvoľnil maximálne množstvo svojich ľudí na pomoc Bradaviciam a trval na tom, aby sa Harry neobťažoval chodením do úradu, kým veci nebudú urovnané ako majú. To znamenalo, že každú chvíľu trávil s Ronom a Hermionou ako za starých čias. Všímal si však správanie Draca Malfoya. Aj to bol dôvod, prečo ho pridelil k svojej skupine behom evakuácie a musel uznať, že sa naozaj snaží. Učitelia sa snažili s ním komunikovať a Draco to úvítal. Ale keď mu navrhol Harry, aby sa pridal k nim, zdvorilo odmietol. Možno to bolo kvôli Ronovmu znechutenému pohľadu, a možno proste len nechcel. Snape sa v tých dňoch na chodbách hradu nevyskytoval a Harry predpokladal, že je zavretý vo svojich komnatách. Váhal, či sa za ním má, alebo nemá ísť pozrieť, ale vlastne netušil, čo by mu povedal a tak túto myšlienku radšej vypustil z hlavy.

V stredu pre večerom bolo cítiť napätie v celom hrade. Harry ešte na poslednú chvíľu kontroloval, či sú všetci na svojich miestach a viac nezostávalo iné, len čakať. Pri hlavnej bráne narazil na Snapea, ktorý sa chystal k Zakázanému lesu.

„Veľa šťastia, pane.“ zaželal mu Harry. Snape si ho premeral svojimi tmavými očami a odpovedal prosto:

„Veľa šťastia aj vám, pán Potter.“ s tými slovami odišiel a nechal za sebou Harryho pozerajúceho do tmy za vzdaľujúcou sa postavou. Mali ešte necelú hodinu času a tak sa tí, čo neboli v niektorej veži či v podzemí a podobne zišli vo Veľkej sieni. Všetci jeho priatelia, Hermiona s Ronom, George s Nevillom, Hagrid, riaditeľka a ďalší učitelia čo tu boli naňho pozerali a v ich očiach videl nádej.

„Takže, nezabudnite všetci na svoje lektvary a pustíme sa do toho. Veľa šťastia, priatelia.“ povedal priškrteným hlasom, pretože na viac sa nezmohol. Všetci naraz sa napili lektvaru a rozdelili sa podľa plánu. Ron s Hermionou šli samozrejme s Harrym. Netrvalo dlho a nočná mora všetkých prítomných začala.

Harry videl dve tmavé postavy v plášťoch, ktoré sa odtrhli od veľkej skupiny, ktorá mierila k severnej časti hradu. Zrejme chcú odpútať pozornosť od tých dvoch, kým bezpečne neuložia oblúk. Harry zabezpečil, že cesta k vchodu do Tajomnej komnaty, ktorý bol ukrytý na diuevčenských záchodoch na treťom poschodí, bola voľná, ale sledovaná. Od severného krídla sa ozývali prvé známky boja. Z veže viedla skupinu profesorka Sinistrová a profesor Kratiknot. Skupina bystrozorov vedená Billom a Georgom sa postavili protivníkom pred hlavným vchodom, kam sa presunuli tmavé postavy hneď potom, ako videli Snapea s Baltazarom prekĺznuť dnu. Harry aj tam nemal na výber, oblúk ešte nesmel zničiť a cesta k nemu bola strážená, takže mu neostávalo iné, než sa s vervou pustiť s ostatnými do boja.

Na pozemky sa z lesa vyrútilo viac než sto postáv v čiernych plášťoch, ktoré sa mierne vznášali nad zemou. Mŕtve duše. Harry vďaka tréningu so Snapeom rozoznával niektoré ich myšlienky a dokázal rozoznať niektoré vrhané kliatby. Odrážal ich širokospektrými štítmi a nasledoval dopredu, hľadajúc niekoho živého, s kým by mohol normálne bojovať. Cestu mu však zastúpilo asi desať mozkomorov, ktorí sa naňho chceli vrhnúť. Našťastie za posledných niekoľko rokov Harry nazbieral niekoľko veľmi silných šťastných spomienok a tak jeho Patronus žiaril v tme ako pochodeň. Odrazil nielen tých desať, čo mierili k nemu, ale aj pár ďalších, ktoré sa blížili zozadu k Ronovi.

„Vďaka Harry.“ zakričal Ron a pokračoval v boji s jedným z bývalých smrtijedov. Ak sa Harry nemýlil, bol to Macnair. Hermiona bojovala kúsok ďalej s Dolohovom. Harry rozoznal, že na ňu vrhá tie najhoršie kliatby, vrátane Avada Kedavry a hoci vedel, že štít ju chráni, sústredil sa na to, aby jeho myseľ zablokoval. Bolo to ťažké, keď sa naňho zo všetkých strán zlietali ďalšie a ďalšie kliatby a on si uvedomil, že nebyť lektvaru, všetci by už padli najmenej desaťkrát na zem mŕtvi.

„Do pekla Harry, čo sú to zač? Nemôžem zasiahnúť ani jedného.“ ozvalo sa po Harryho ľavici, kde práve bojoval George s jedným z mŕtvych.

„Nepodarí sa ti ich zasiahnuť. Len sa bráň a bojuj s živými.“ zakričal mu Harry späť.

„To sa ti ľahko povie. Kto ich má rozoznať.“ pohoršoval sa George a vrhal na svojich protivníkov ďalšie a ďalšie kúzla. Jeho Mdloby zasiahli zrejme niekoho živého, pretože sa zložil na zem a zostal ležať.

„Zásah.“ zajasal a pokračoval ďalej. Harry v diaľke zazrel miznúcu postavu a dúfal, že je to Snape, ktorý sa vracia na Grimmauldovo námestie pre jeho matku. Teraz musí ešte nájsť Siriusa. Nemal v pláne vzdať sa tak ľahko. Postupoval dopredu snažiac sa zablokovať myseľ aspoň niekoľkým mŕtvym dušiam. Prechádzal okolo bojujúcich dvojíc, obchádzal padlé telá, avšak protivníkov a pre istotu na ne použil ešte niekoľko spútavacích zaklínadiel alebo Mdloby.

Draco Malfoy viedol zúrivý boj so svojim otcom.

„Vždy si bol slaboch Draco. Si hanba svojej rodiny. Takáto zrada, pridať sa k Potterovi, si zaslúži jediné. SMRŤ.“ vrieskal Lucius a Draco zatínal zuby, ako sa všemožne snažil odraziť každú jednu kliatbu, nespoliehajúc sa úplne na lektvar.

„Ja by som sa na rozdiel od teba, otec, nikdy nepostavil proti vlastnému synovi. A za to, čo si chcel urobiť Scorpiusovi si nezaslúžiš viac než moje absolútne pohŕdanie.“ vrátil mu Draco a Harry sa neplietol do ich rozohratého súboja. Keď však prechádzal okolo ďalšej dvojice, neovládol sa a musel použiť schopnosť blokovať schopnosti. Bellatrix Lestrangová práve bojovala s Molly Weasleyovou.

„Za to, čo si mi urobila zaplatíš a tie tvoje prašivé deti tiež.“ vrieskala Bellatrix a strieľala na Molly jeden Cruciatus za druhým, striedavo so smrtiacou kliatbou.

„Mýliš sa, Bellatrix. To ty zaplatíš, za všetko, čo si urobila našim blízkym.“ prerušil ju Harry a začal jej myseľ uzatvárať tak, aby nemohla viac použiť jedinú svoju myšlienku na útok. Keď to zistila, vrhla sa naňho a začala ho driapať a škriabať. Avšak vďaka tomu, že nie príliš ovládala svoje telo sa mu podarilo veľmi rýchlo sa jej zbaviť.

„Bež, Harry! Ja už si s ňou poradím.“ kričala naňho Molly a on pohľadom blúdil po bojisku, či nezazrie niekde Siriusa. Dalo by sa povedať, že šance oboch strán sú vyrovnané, keďže nik nemohol poraziť nikoho. Jediní porazení boli Zmijozelovi žijúci.

Harry odhadoval, že bojovali už prinajmenšom hodinu. Siriusa nevidel a Snapea tiež nie. Najlepšie bude počkať niekde v blízkosti oblúku, pomyslel si.

„Sirius?“ zavolal na muža stojaceho tesne pred oblúkom sledujúc vlniaci sa závoj. Tmavovlasý kúzelník sa otočil a jeho tvár bola ešte bledšia a prepadnutejšia, než si Harry pamätal z Bulharska.

„Vitaj, Harry.“ posmieval sa. „Čakal som, že sa tu objavíš. Vieš, ani chvíľu som neveril Snapeovi a bolo mi jasné, že by si ty nenechal školu bez dohľadu. Ty, záchranca všetkých, však?“ vravel pohŕdalo a zlostne.

„Nechcel som, aby sa ti stalo to, čo sa stalo, Sirius. Ver mi. Dodnes ma to mrzí.“ snažil sa Harry o pokojný tón. Ani jeden z nich zatiaľ neútočil. Sirius preto, že si chcel užiť dopad každého svojho slova, ktoré ako vedel, Harryho zraňovalo, a Harry preto, že chcel presvedčiť Siriusa, aby sa vrátil s Lilly a Snapeom.

„Tvoja ľútosť je mi ukradnutá. Ešte len budeš ľutovať.“ smial sa opäť Sirius.

„Prosím, počúvaj ma chvíľu. Tam v posmrtnom svete je druhá časť tvojej duše. je tam spokojná a obklopená svojimi priateľmi. Spoj opäť svoje duše, Sirius a odpočívaj konečne v pokoji.“ naliehavo prosil Harry, no po týchto slovách sa v dievčenských záchodoch rozľahol hlasitý smiech. To Siriusa pobavili Harryho slová.

„Už nie je cesty späť, Harry. Zomrieš a s tebou aj ostatní tvoji najbližší. Pozdravuj otca, ak sa s ním uvidíš. Ak teda vôbec, pretože ty si nezaslúžiš pokoj po smrti, za to, že si nechal zomrieť toľko svojich nevinných priateľov.“ pokračoval ďalej a Harrymu zvieralo srdce od toľkej nenávisti, ktorá bola v tých slovách. Vlastné výčitky svedomia vychádzali na povrch a dávali za pravdu Siriusovi.

„Tak ma zabi!“ kričal Harry zúfalo. „Urob to už konečne, keď to nedokázal nik iný. Na čo ešte čakáš?“ provokoval ho.

„Stačilo.“ ozval sa ženský hlas za ním. Ešte nikdy ho Harry nepočul tak jasne ako dnes.

„Mami?“ otočil sa jej smerom a v tom okamihu, keď sa otočil Sirius zaútočil. Našťastie štít vytvorený lektvarom bol účinný a tiež Snape hneď zareagoval a Blackov úder odrazil.

„Spôsobil si už viac škody než úžitku, Snape.“ zavrčal naňho Sirius a vrhali zlostné pohľady jeden na druhého.

„Vieš, že mi nemôžeš nijako ublížiť, Black. Roky sme čakali na túto príležitosť a teraz, keď stojíme oproti sebe, nemôžeme nič robiť. Škoda, však? Zaujímalo by ma, kto z nás by nakoniec vyhral.“ provokoval ho ďalej Snape.

„Nezmenil si sa, Srabus.“ vysmieval sa mu Sirius a Harry vedel, že nič nedosiahne. Sústredil sa a začal blokovať Siriusovu myseľ. Ten sa usilovne bránil, no vďaka Snapeovej pomoci sa mu podarilo blokovať Siriusove schopnosti. Obrátil sa k svojej mame a podišiel až k nej. Konečne sa jej mohol dotknúť. Nebol to len prelud, duch, ktorý sa nemôže zhmotniť. Pohladkala ho po tvári a on prvý krát ucítil dotyk jej ruky.

„Urob čo musíš, Harry. Poponáhľaj sa. Zmijozel nás videl a blíži sa, aby ti v tom zabránil. Sme na teba s ockom veľmi hrdí.“ povedala mu s láskou sršiacou z jej očí i hlasu.

„Pozdravuj ocka a všetkých. Mám vás rád.“ odpovedal jej.

„My teba tiež, synak.“ V tom ich intímnu chvíľku prerušil hluk vychádzajúci z rohu miestnosti. Siriusove schopnosti boli blokované, to mu však nebránilo v tom, aby sa so Snapeom nepustili do bitky. Pri urputnom zápase vydávali obaja príšerné zvuky a Harrymu neostávalo iné, než ich od seba odtrhnúť. Vyčaroval povrazy a so Snapeovou pomocou Siriusa pevne zviazali.

„Snáď mi niekedy odpustíš, Sirius.“ povedal ešte Harry a obrátil sa k Snapeovi.

„Ďakujem vám za všetko, pán profesor. Prosím, vezmite mamu a Siriusa a doveďte ich bezpečne späť. Dúfam, že sa čoskoro uvidíme v riaditeľni.“ hovoril Harry a pozeral pritom do nepreniknuteľných čiernych očí.

„Bolo mi potešením. A teraz ak dovolíte, mohol by ste konečne vyčarovať ten prechod? Vaša matka má pravdu, Zmijozel je tu čo nevidieť.“ zavrčal a rozhliadol sa, či náhodou neuvidí niekoho prichádzať. Harry uchopil do ruky Starodávny prútik a vyslovil latinské zaklínadlo, ktoré ako dúfal, bude fungovať. Podarilo sa. Uprostred oblúku, v mieste kde sa mierne vlnil akýsi jemný nehmatateľný závoj, sa vytvoril tunel vedúci kamsi do diaľky. Osvetlený bol žiarivo bielym svetlom.

„Tak bežte!“ kričal na nich Harry. „Neviem, ako dlho to udržím.“ Severus Snape chytil Lilly za ruku a druhou rukou ťahal vzpierajúceho sa Siriusa.

„Tak toto vám ešte oplatím, Potter.“ zakričal na Harryho, než vstúpil do tunelu. Lilly sa ešte naposledy obzrela a zamávala Harrymu. Udržať tunel bolo veľmi vyčerpávajúce a Harry netušil, ako dlho im bude trvať prechod na druhú stranu. Čím dlhšie sa mu ho podarí uržať, tým lešie, pomyslel si.

V zápätí ho však odsotilo nejaké kúzlo. Síce ho nezranilo, no odsotilo ho nabok a Harrymu sa nepodarilo udržať prechod otvorený.

„Kto si, že sa odvažuješ zasahovať do mojich plánov?“ ozval sa zlostný hlas.

„Harry Potter. Vy musíte byť Salazar Zmijozel. Škoda, že nemôžem povedať, žeby ma toto stretnutie tešilo“ odvetil mu Harry už pevne stojac na vlastných nohách a zvierajúc Starodávny prútik.

„Myslím, že naše antipatie sú vzájomné. Ale čo takto uzavrieť dohodu?“ skúšal Zmijozel a v očiach sa mu zaiskrilo.

„Dohodu? Nemyslím, že by ma akákoľvek vami navrhnutá dohoda uspokojila. Teda okrem tej, že sa dobrovoľne vzdáte.“ pokojne hovoril Harry, akoby diskutoval s priateľom o famfrpále. Tej predstave sa Zmijozel musel smiať. V tom bez varovania vyriekol krutú kliatbu smrti.

„Avada Kedavra.“

„Expelliarmus.“ zakričal Harry v rovnakom okamihu. Zmijozelov prútik mu vyletel z ruky a jeho kliatba len tesne minula Harryho. Zdalo sa, že štít už nie je vysoko účinný ako na začiatku a Harry sa obával, že slabnú aj štíty jeho priateľov. Keď bol Zmijozel odzbrojený, Harry využil moment prekvapenia a ochromil ho. Zoslal na neho mdloby a keď si bol istý, že Zmijozel bezvládne leží na zemi, opäť sa otočil k oblúku. Dúfal, že čas, ktorý poskytol Snapeovi stačil na to, aby sa bezpečne dostali späť. Teraz už nesmel otáľať. V duchu si vybavil každé Snapeovo slovo o tom, ako má deaktivovať oblúk. Celé to zahŕňalo asi desať súvislých latinských zaklínadiel. Harry ich prednášal precízne dbajúc na správny prízvuk na každej slabike. Sústredil sa výlučne na kúzlo, hoci k nemu v pozadí doliehali zvuky prebiehajúcich bojov. Konečne bolo kúzlo hotové a Harry čakal, čo sa bude diať. Uprostred oblúku to začalo víriť rôznymi farbami a miestnosťou sa rozliehali príšerné zvuky. Výkriky bolesti, utpenia a strachu. Zmijozel sa v tom okamiho prebral z mdlôb a vystrašene sa prizeral tomu, čo sa okolo neho dialo.

„Nieeeeeeeeeeeee!!!!“ jeho výkrik sa miesil s výkrikmi uväznených mŕtvych duší. Vzduch sa napĺňal šíriacou sa mágiou a Harry len nechápavo stál a čakal. Ešte chvíľu a zničí aj samotný oblúk. Zem pod jeho nohami sa začala otriasať a zo stropu začali opadávať kusy kameňov. Zmijozel na viac nečakal a najrýchlejšie ako dokázal sa doplazil k dverám záchodov a utiekol. Harry však nemal ani pomyslenie na to, aby ho zastavil a stále čakal na vhodnú príležitosť zničiť oblúk. Keď ho však takmer zmietol jeden z padajúcich kusov kamenia, uznal, že viac nemôže čakať a namieril prútik na oblúk.

„Bombardo!!!“ zakričal a keď sa lúč, ktorý vyletel z jeho prútika stretol so svojim cieľom, celú miestnosť ožiarilo biele svetlo a okolo Harryho lietali už nielen kúsky kameňov zo stropu, ale aj kusy rozpadajúceho sa oblúku. Harry už nestihol dobehnúť k dverám a zachrániť sa. Naposledy pomyslel na svoju rodinu, rukou siahol na medailón a zovrel ho v dlani. Biele svetlo ho oslepilo a on stratil vedomie. Asi po minute sa všetko upokojilo a o udalosti, ktorá sa odohrala na dievčenských záchodoch svedčili iba kamene a suť pokrývajúce celú podlahu.




Kapitola č. 54 : Plány


Hermiona hneď zasypala Harryho množstvom otázok.

„Veď ho nechaj vydýchnuť, Hermiona. Nevidíš, že je unavený?“ zastával sa ho Ron. Keď sa Harry pohodlne usadil do kresla v Georgovom kabinete, Hermiona už horela zvedavosťou a túžila sa čo najskôr dozvedieť všetky podrobnosti, o ktorých Harry doteraz mlčal. On nemal dôvod to pred nimi tajiť, veď vždy stáli po jeho boku v každej situácii a vo všetkom im dôveroval. Keďže nemal v pláne ani teraz to meniť, postupne im vyrozprával všetko, čo sa stalo v posledných dvoch týždňoch.

Pri opise toho, čo sa stalo Albusovi Hermiona zatajila dycha kŕčovito zvierala Ronovi ruku, až sa jeho tvár skrivila do bolestnej grimasy.

„To pre vás muselo byť strašne. Keď si predstavím, žeby Rose alebo Hugo…“ prehĺtla naprázdno už len pri tom pomyslení.

„Máš pravdu, ale už o tom nehovorme. Našťastie všetko dobre dopadlo a Ginny s deťmi sú teraz v poriadku.“ pritakal Harry a pri svojich posledných slovách siahol na medailón, ktorý mu pokojne visel na krku.

Keď začal rozprávať o riaditeľke, George, ktorý ich iba mlčky počúval, sa začal potmehúdsky usmievať a mal neskutočnú radosť z toho, že nielen jemu táto novinka vyrazila dych. Ako prvá sa samozrejme spamätala Hermiona.

„Je to celkom logické, keď si premietnem spätne jej správanie v dobe nášho štúdia. Povolila ti hrať famfrpál už v prvom ročníku, dokonca by som sa stavila, že tá metla bola od nej. A potom…“ zarazila sa, keď videla Rona s Harrym vymeniť si nechápavé pohľady a tak len mávla rukou, akože sa tým viac nebudú zaoberať.

„Teda, Harry. McGonagallová a tvoja babka. Čo ťa ešte čaká za prekvapenia? Nechceš mi snáď tvrdiť, že Malfoy je tvoj brat, však?“ frflal Ron.

„Prestaň Ronald, Harry je určite rád, že zistil pravdu, že je to tak, Harry?“ uisťovala sa Hermiona.

„To vieš, že hej. Len je škoda, že mi to nepovedala skôr. Všetko mohlo byť inak.“ vravel Harry a slabo sa usmieval.

„Ešte stále máte možnosť vynahradiť si stratený čas.“ presvedčovala ho Hermiona a on jej dal za pravdu.

„A čo hodiny so Snapeom? Stále rovnako neznesiteľné?“ zaujímal sa Ron a pri spomienke na lektvary vystrúhal ďalšiu grimasu, pri ktorej sa nik nezdržal smiechu.

„Včera sme sa pekne pohádali. Teda, ja som vybuchol ako časovaná bomba.“ priznal Harry a v skratke im povedal, čo sa stalo.

„Takže rovnako nepríjemný ako vždy.“ poznamenali Ron s Georgom dvojhlasne.

„Síce je na mňa stále trochu príkry, ale neviem, čo si myslieť. On….mám pocit, že sa zmenil.“ bránil ho Harry a pred očami sa mu zjavil obraz Snapea sediaceho na zemi v Komnate najvyššej potreby oproti Albusovi a jeho pokojný a príjemný hlas.

„Snape a zmeniť sa? To je väčšia šanca, že sa stanem obrancom národného tímu.“ sucho poznamenal Ron. „A naozaj nerozumiem tomu, že to hovoríš práve ty.“ krútil hlavou Ron. Keď videl, že Harry chce niečo namietať, rýchlo dodal:

„Viem, že si nám to opakoval už niekoľkokrát, že Snape vždy bol na našej strane, ale aj keby, zabudol si, ako ťa neznášal? Veď to nemalo nemalo nič spoločné ani s Voldemortom ani s jeho úlohou dvojitého agenta. Proste ťa neznášal kvôli otcovi.“ stál si Ron stále na svojom.

„Počuj, Ron. Nechcem sa o tom s tebou hádať. Snape je v tomto prípade naša jediná záchrana a ak sa rozhodol ma naveky nenávidieť, nič s tým neurobím. Tiež som len ťažko mohol uveriť tomu, lepšie povedané nechcel som veriť tomu, žeby nám mohol skutočne pomôcť, ale je to tak. A teraz nám pomáha ešte viac, než si myslíš. Práve včera večer vyrobil totiž nový lektvar, ktorý nám veľmi pomôže.“ obhajoval stále Snapea. Ron napokon rezignoval a radšej sa nehádal. Diskutovali o tom s Harrym už mnohokrát, rovnako ako o Dracovi Malfoyovi a vždy to dopadlo rovnako. Zato Hermiona sa chytila ďalšej témy k rozhovoru.

„Čo je to za lektvar, čo si spomínal a ako nám môže pomôcť?“ vyzvedala netrpezlivo. Harry im popísal účinky lektvaru a zároveň ich oboznámil so svojim plánom, ktorý sa vďaka Snapeovmu lektvaru pozmenil a každý, kto bude jeho účinkami chránený bude brániť hrad dovtedy, kým Harry nezničí oblúk a nezbaví ich tak mŕtvych prívržencov Zmijozela.

„Než mi ktokoľvek z vás začne opakovať to, čo som dnes počul už dvakrát, teda že ten plán je riskantný a má trhliny, prosím vás, aby ste ma toho ušetrili a ak nemáte lepšie nápady, dovoľte mi ísť si konečne ľahnúť.“ prosil Harry a čakal. Ticho prerušila opäť Hermiona.

„Len choď spať. Na rozhovor budeme mať čas aj zajtra.“ povedala a pohľadom ho sprevádzala, až kým nezašiel v jednej z Georgových izieb, ktoré mu poskytol.

„My by sme už tiež mali ísť, Ron. Dobrú noc, George. Uvidíme sa zajtra.“ lúčila sa a ťahala z kresla Rona, ktorý by sa najradšej nepohol z miesta a zostal tam spať.

„Naozaj tu nechcete zostať? Ron nevyzerá práve schopný premiestňovania sa. Nechcel by som byť na tvojom mieste, Hermy, keď z neho budeš mať jednonohé či jednoruké poleno.“ doberal si ho George a spiklenecky žmurkol na Hermionu. Rona však tá poznámka natoľko popudila, že hneď vyskočil z kresla svieži ako rybička a ťahal ju von z kabinetu.

„Poď Mína, vidím, že môj brat má dnes veľmi dobrú náladu a ja nemám chuť stať sa terčom jeho posmechu.“ vrčal Ron a už bol vonku.

„Vďaka.“ zamávala Georgovi Hermiona a usmiala sa naňho.

„Rado sa stalo. Myslím, že by ste mali prísť na návštevu častejšie. Nejako mi to dohadovanie s Ronom chýba.“ smial sa. „Tak dobrú noc.“ zavolal za nimi a aj on nasledoval Harryho príklad a šiel spať. Mal by síce opraviť ešte niekoľko úloh, ale to do rána počká a než začne vyučovanie, bez problémov to stihne.

Tých pár dní do konca týždňa ubehlo prekvapivo rýchlo, aspoň tak si myslel Harry. Denne si vykonával svoje povinnosti, cvičil so Snapeom a vo voľných chvíľach hľadal v knihách iné spôsoby vytvorenia prechodu, či spôsob, akým zničiť oblúk. Našiel pár alternatív, no netušil, aké budú účinné a tak nevzdával svoje úsilie a hľadal ďalej. Nedeľa, a teda deň, keď mal Snape podať hlásenie Zmijozelovi sa blížila a Harry s ním večer predtým konzultoval, aké informácie mu sprístupnia a ktorými ho zmätú.

V to ráno bol Harry veľmi nervózny. Hermiona na ten večer zvolala schôdzku BA, ktorá sa ale mala konať až po Snapeovom návrate, aby ich on osobne mohol informovať. George navrhol, aby si šli trochu zalietať a Harrymu sa aspoň na malú chvíľu podarilo z hlavy vypustiť myšlienky na to, čo sa asi odohráva v Siriusovom dome.

Snape prišiel medzi poslednými a zakrátko po jeho príchode sa schôdzka začala.

„Takže Severus. Čo je nové v Bradaviciach?“ spýtal sa Zmijozel. Všetci stíchli a s napätím očakávali, čo Snape odpovie.

„Môj pane. Žial, zrkadlo sa mi nájsť nepodarilo. Istú dobu v škole skutočne bolo, ale od jednej príhody som o ňom. Je dosť možné, že sa vtedy rozbilo a je zničené, pane.“ začal Severus a pozeral pritom Zmijozelovi do očí. Ten sa opäť snažil preniknúť jeho uzavretou myľou, ale Snape bol dosť obratný, aby svoju lož ukryl.

„Dobre teda. V škole zrkadlo nie je, ale pochybujem, že by bolo rozbité. Budete hľadať ďalej, kým ho nenájdete. Zatiaľ si budeme musieť vystačiť s oblúkom. Čo ďalej, priateľu?“

„Po tom Luciusovom nezdarenom útoku sa Potter rozhodol svoju rodinu ukryť. Pred pár dňami odišiel so ženou a deťmi, zrejme niekam do zahraničia a nik netuší, kedy sa vráti. A hoci je škola obsadená množstvom bystrozorov, myslím, že je najvhodnejšia doba zrealizovať náš plán skôr, než sa Potter vráti.“ navrhoval Snape.

„Myslíš? Nemali by sme počkať, kým prestanú byť tak ostražití?“ rozmýšľal Salazar a chcel to so Snapeom prediskutovať.

„Ak dovolíte pane, to bol len môj skromný návrh. Myslím, že keď sa Potter vráti, bude hľadať spôsob, akým oblúk zničiť a čím viac času mu dáme, tým väčšia je šanca, že na to príde. Našiel som spôsob, akým sa dá do hradu dostať a som si istý, že oblúk dostaneme kam potrebujeme.“

„Hm, na tom čosi bude, Severus. Ale mám malú poistku. Priveďte ju!“ prikázal mužovi sediacemu po jeho pravici. Ten zmizol v zadných dverách salónu a o malú chvíľu, počas ktorej to v miestnosti slabo šumelo, sa v nich opäť zjavil vedúc spútanú ženu strednej postavy s medenými vlasmi a nádhernými zelenými očami. Lilly Potterová, Harryho matka zmätene prechádzala zrakom po všetkých prítomných. Zastavila sa, až keď zabadala Siriusa a pohľadom uňho hľadala pomoc. On si ju však nevšímal, alebo jej venoval len jeden pohŕdavý pohľad, ktorému nerozumela.

„Poznávaš ju, Severus? Verím, že si spomínaš.“ usmieval sa Zmijozel a pozoroval Snape. Pri tom mene zbystrila ja Lilly a hľadala muža, ktorému boli tie slová adresované. Bolo veľmi ťažké ignorovať ten prosebný pohľad a tváriť sa odmerane, ba až pohŕdlivo, ale Snape bol predsa dokonale vycvičený v klamstve a udržal svoje city skryté pod povrchom, kde sa k nim nik okrem neho nemohol dostať.

„Iste, pane. Potterova matka. Ak tomu dobre rozumiem, myslíte si, že Potter nezničí oblúky, kým ona bude tu.“ dedukoval Snape a snažil sa tváriť, že na ten nápad prišiel práve teraz.

„Presne tak, Severus. Neverím, že by Potter riskoval, že jeho drahá mamička bude uväznená v medzisvete. Ak som totiž dobre pochopil, ten muž si veľmi zakladá na rodine a priateľoch. Tak teda musíme zaútočiť na jeho slabé stránky, nemám pravdu?“

„Samozrejme, pane. Obzvlášť táto vaša poistka by vám mohla pomôcť k tomu, že aj keď oblúk prenesiete do Bardavíc, Potter ho zatiaľ nezničí.“

„Čo teda navrhuješ?“

„Asi tak za tri dni, keď sa bystrozori budú meniť, bolo by dobré oblúk preniesť. Síce je tam v tom čase dvakrát viac bystrozorov, ale tá výmena predstavuje aj chvíľu nepozornosti a to je podľa mňa najlepšia šanca. Ďalšou otázkou je, kde bude oblúk uložený, pane?“

„Základ je ho tam dostať. O to sa postará môj verný priateľ, vďaka ktorému som sa mohol opäť vrátiť. Až potom sám oblúk presuniem na bezpečné miesto.“ odpovedal Zmijozel na otázku.

„Takže ten, kto spojil oblúk nezmizol, ako sa vraví?“ osmelil sa Lucius Malfoy, ktorý stál neďaleko Snapea.

„Nie, Lucius. Baltazar Stowinsky sa ukrýva, aby naňho nepadlo podozrenie, ale v skutočnosti pracuje práve na tom, ako spojiť oblúk so zrkadlom, keď ho nájdeme. Keďže spojenie oblúkov je jeho zásluha, udelil som mu tú poctu a dovolím mu ho preniesť na nové stanovisko v Bradavickom hrade. Severus, určite vieš, kde sa nachádza vchod do tajomnej komnaty, všakže?“

„Áno pane. Komnata bola otvorené v dobe, keď som bol ešte učiteľom. Viem, kde to je.“ prikývol Snape.

„Dobre teda, počkáš v hrade a ukážeš Baltazarovi, kde to je a tam necháte oblúk. Vy ostatní budete nasledovať Siriusa. On povedie útok na školu.“ rozdeľoval úlohy Zmijozel a ako sa zdalo, veľmi dobre sa pritom bavil. Sirius sa samoľúbo usmieval a prepaľoval pohľadom Snapea.

„Vy sa toho nezúčastníte, môj pane?“ spýtala sa Bellatrix sediaca svojmu pánovi pri nohách.

„Vzhľadom k svojmu veku musím konštatovať, že mi nateraz bude stačiť kochať sa tým pohľadom. Neskôr, keď vďaka vašej pomoci budem v čele Bradavíc, bude to pre mňa oveľa väčšie potešenie, než byť priamo vo víre boja.“ vysvteľoval Zmijozel a roztrasenou stareckou rukou pohladil jej tmavé vlasy.

„Tak teda, v stredu budeš čakať na ostatných pri Zakázanom lese, Severus. Nenápadne sa priblížite k hradu a Sirius vám s ostatnými zaistí voľný prechod s oblúkom, taký je plán. Má k tomu niekto nejaké otázky?“ spýtal sa a hoci to v miestnosti zašumelo, nik sa neodvážil akokoľvek namietať. Dal im pokyn, aby sa rozišli a väčšina tak učinila.

„Severus.“ zavolal naňho starý kúzelník a on k nemu podišiel bližšie.

„Myslím, že tvoj plán je veľmi dobrý. Aj keby sa tam objavil Potter, nemajú najmenšiu šancu sa nám ubrániť. Za tento úspech ťa odmena neminie.“ sľuboval Zmijozel a v tej chvíli mal Snape na mysli len jedno.

„Ak dovolíte, pane, mal by som jedno želanie.“ priznal.

„Von s ním, je dopredu splnené.“

„Vlastne, chcel by som stráviť chvíľku osamote s vašim vzácnym hosťom, tou Potterovou matkou.“

„Ale, ale, Severus. Nevedel som, že máš pre ňu slabosť.“ vysmieval sa mu ten slizký starec.

„To bolo kedysi. Ale vďaka jej manželovi a synovi som si užil odsť poníženia a je načase, aby som im to vrátil.“ Snape sa pri tých slovách tváril naozaj vražedne a Salazar Zmijozel nemal pochybnosti o jeho slovách.

„Vieš predsa, že jej nemôžeš nijako fyzicky ublížiť. Zajal som ju, ale viac nemôžem robiť ani ja.“ pripomenul mu.

„Niekedy slová dokážu narobiť vúčšiu škodu, než dobre mierené rany nožom.“ nedal sa odbiť Severus a v duchu si blahoželal, keď ho jeden z jemu neznámych mŕtvych viedol do jednej z izieb na poschodí. Na posteli tam ležalo schúlené žieňa. Keď sa dvere otvorili, strhla sa a prekvapene pozerala na svojho priateľa.

„Seve..“ oslovila ho jemne, ale miernym posunkom jej naznačil, aby mlčala. Počkali kým neboli sami a potom sa Snape sústredil na to, aby sa spojil s jej mysľou. Bola blokovaná, ale mohli spolu hovoriť.

„Takto to bude bezpečnejšie. Mohli by nás odpočúvať.“ povedal jej miesto pozdravu.

„Ach, Seve, som taká rada, že si tu. Keď som ťa videla dole…. viem, Brumbál nás vždy presviedčal o tvojej skutočnej loajalite, ale bol si tak presvedčivý….prepáč, že som zapochybovala.“ ospravedlňovala sa mu.

„To je v poriadku, je to moja práca, byť presvedčivý.“ odpovedal bezvýrazne. Nevedel, ako sa správať. Chcel ju vidieť, dotknúť sa jej, povedať jej všetko…. od svojej smrti sa jej neustále vyhýbal, hoci sa snažila nadviazať s ním rozhovor. Brumbálove rady, aby sa s ňou porozprával ignoroval a držal si všetkých od tela.

„Prečo sa mi vyhýbaš, Seve? To kvôli Jamesovi?“ spýtala sa ona.

„Nie, on s tým nemá nič. Ja len….“ nevedel, ako pokračovať. Premýšľal nad všetkými dôvodmi, prečo sa s ňou chcel a prečo nechcel stretnúť. Rozmýšľal o tom, ako veľmi ju miloval a nikdy neprestal, o zrade, ktorá ju stála život a o Harrym, ktorému strpčoval život v škole. Mohla by mu to všetko niekedy odpustiť? Neuvedomil si však jednu vec a to, že ich mysle sú spojené a vnímavá duša akou je Lilly, vníma každú aj keď nahlas nevypovedanú myšlienku.

„Seve… kamarát môj. Veďže sa toľko netráp. Každý z nás urobil množstvo chýb a zaplatil za ne. Ty nie si výnimka. Ja nie som tá, čo ti má odpúšťať a Harry už isto na všetko zabudol, alebo sa prinajmenšom snaží. Vie, čo všetko si preňho urobil a ja to viem tiež.“ uisťovala ho. Chvíľu nik z nich neprehovoril. Snape bol z časti nahnevaný sám na seba, že lepšie neskryl svoje pocity, na druhú stranu bol rád, že Lilly vie všetko.

„Vieš, čo by som naozaj chcela? Aby to medzi nami bolo ako kedysi. Moje srdce síce navždy patrí Jamesovi, ale ty si a vždy budeš môj priateľ, ktorého nechcem stratiť.“

„Nestratíš. Vždy ti budem priateľom.“ povedal nahlas a len pre seba si pomyslel: „A navždy ťa budem milovať.“, ale jej úsmev mu napovedal, že počula aj druhú časť tej vety a trochu sa zahanbil, keď ho pobozkala na tvár.

„Dostanem ťa odtiaľto. S tvojim synom na tom pracujeme.“ sľúbil jej po chvíli.

„O mňa nejde. Hlavne pomôž Harrymu a ostatným.“ naliehala naňho.

„O to sa snažím. Urobíme, čo bude v našich silách.Harry ťa tu nenechá, nemaj strach.“ odpovedal jej.

„Nebojím sa.“ venovala mu jeden očarujúci úsmev. „Na teba a Harryho je spoľah, viem, že budete bojovať zo všetkých síl.“ Snape prikývol a uznal, že je najvyšší čas odísť.

„Vrátim sa.“ povedal jej na odchode, tentokrát nahlas, pretože spojenie myslí už prerušili.

Členovia BA čakali už len na Snapea a tak Harry využil ten čas, aby ich oboznámil s doterajším plánom, ktorý sa upraví podľa potreby vďaka Snapeovým informáciam.

„Hovoril som s Aberfortom a hoci som musel naliehať, pomôže nám s evakuáciou študentov. Okrem tajnej chodby vedúcej do Prasačej hlavy použijeme aj chodbu vedúcu do Medového raja, hovoril som s majiteľom obchodu a nemal námietky. Čo myslíš, George, vezmeš si túto chodbu na starosť?“

„Jansačka, Harry. Tajné chodby, to bolo vždy moje.“ usmieval sa George. Dobrá nálada z toho, že sa mu popoludní podarilo poraziť Harryho vo famfrpále, ho neopúšťala.

„Dobre teda, Ron, ty si vezmeš na starosti druhý vchod tu z Bradavíc. Ja, Hermiona, Teddy, Kingsley, Draco, Seaumus, Dean, Cho a ďalší dobrovoľníci sa postaráme o bezpečnosť v Prasinká. Hermiona vypracovala zoznam študentov, podľa ktorého sa budeme riadiť.“ vysvetľoval Harry.

„Ako to teda bude prebiehať?“ spýtala sa riaditeľka. Harry pozrel na Hermionu a prenechal jej slovo, aby sama vysvetlila plán, ktorý vymyslela.

„Každý dostane kópiu zoznamu. Každý učiteľ si vezme na starosti svoju fakultu a bude mať k dispozícii troch bystrozorov. Budú sa tvoriť skupiny desiatich študentov, väčšinou som sa snažila vytvoriť skupiny, ktoré bývajú neďaleko seba. Vždy jedna skupina vedená jedným bystrozorom prejde tajným vchodom, čo budú riadiť George s Ronom. Na druhej strane bude čakať niekto, kto pomocou prenášadla prenesie deti k ich rodičom. Každý z nich už bol informovaný.“ vysvetľovala.

„Nie je to trochu komplikované? A ste si istí, že na tento plán máte dostatok ľudí?“ spýtal sa Dean.

„Podľa mojich výpočtov sú traja bystrozori na každú fakultu a dvanásť ľúdí rozdelených medzi dva východy v Prasinkách optimálny počet. Navyše v škole aj v dedinke budú ďalší strážci zabezpečujúci ochranu, ktorí sa na evakuácii podieľať nebudú. Malo by to vyjsť.“ znova to všetko prerátala a prikývla.

„Ja si myslím, že na Hermionine výpočty a plány sa môžme spoľahnúť a som si istý, že to môžeme zvládnuť bez akýchkoľvek problémov. Má snáď ešte niekto námietky?“ bránil ju Harry a keď sa nik neozval, chcel postúpiť k ďalšiemu kroku, no dvere sa otvorili a dnu vošla postava v tmavom plášti s kapucňou na hlave. Všetci stíchli. Tušili, kto to je.

„Dobrý večer, pán profesor. Prosím, posaďte sa.“ privítal ho Harry a ukázal na stoličku po svojej pravici, ktorá bola doposiaľ voľná. Snape zamieril k nemu a z hlavy si zložil kapucňu. Nevšímal si prekvapené či zdesené výrazy na tvárach svojich bývalých kolegov a študentov. Nečakal na žiadne otázky a len čo sa usadil, spustil.

„Útok sa uskutoční v stredu večer, v dobe, keď by mala prebiehať výmena stráží. Potrebujem voľný prechod na prenesenie oblúku k vchodu do tajomnej komnate. Tam ho necháme a pridáme sa k ostatným, ktorí zaútočia od lesa.“ hovoril.

„Kedy sa Zmijozel pripravuje previesť oblúkom ďalších?“ spýtal sa Harry.

„Zmijozel sa celej bitky vôbec nezúčastní. Chce dostať dnu oblúk a nepochybuje o tom, že jeho spojenci hrad bez problémov obsadia. Až potom sem príde osobne a umiestni oblúk do Tajomnej komnaty. Potom nepochybne plánuje previesť ďalších. Vašou úlohou, pán Potter, bude oblúk zničiť hneď, ako sa ocitne na mieste, kde ho necháme.“ pokračoval Snape.

„Predtým ale…“chcel niečo povedať Harry, ale Snape ho zarazil a pokrútil hlavou na znak, že o tom sa teraz baviť nebudú.

„Dobre teda. Evakuácia študentov prebehne podľa plánu zajtra, ako sme vraveli. Profesor Snape má pre nás ešte jednu vec, ktorá nám pomôže v boji.“ v zborovni to po týchto slovách zašumelo. Snape sa uškrnul a pri pohľade naňho každý radšej hneď stíchol.

„Pre každého z vás je pripravený lektvar, ktorý vám vytvorí akýsi ochranný štít proti kliatbam, ktoré na vás zošle váš nepriateľ. Vlastne predpokladám, že bez neho nemáte šancu prežiť. Jeho účinky trvajú zhruba štyri hodiny. Keď začne slabnúť, môže sa stať, že vás niektorá kliatba omráči, ale aspoň čiatočné účinky lektvaru by mali zaistiť, že vás nezabije.“ vysvetľoval Snape a odlmčal sa, aby nechal svoje slová doznieť.

„Nepočul som o žiadnom takom lektvare, Severus.“ dovolil si namietať Křiklan, ktorý sa so zvyškom učiteľského zboru pridal k BA.

„Ani si nemohol, Horacio. Je to totiž lektvar mojej vlastnej výroby. Vylepšený Felix Felicis, navyše očarovaný tak, aby vytváral komplexný štít.“ vysvetľoval a Křiklan radšej spolkol všetky ďalšie námietky, ktoré by ho mohli napadnúť.

„Musím priznať, že ma práca profesora Snapea veľmi prekvapila, ale môžem potvrdiť jeho slová, že lektvar je naozaj účinný, pretože som sa o jeho účinkoch osobne presvedčil. Zato profesorovi veľmi ďakujem, pretože nám tak dal reálnu šancu na úspech.“ prehovoril Harry a pozeral, ako Snape zareaguje, no ten sa opäť uzavrel za svoju masku nezáujmu.

„Tak teda, pristúpme k ďalším dôležitým bodom a to stratégii obrany.“ zmenil teda tému a začali diskusiu o tom, kto bude brániť ktorú časť hradu, ako budú rozostavené jednotlivé hliadky a podobné detaily. Kým mali všetko naplánované, ubehlo niekoľko hodín a do postelí sa dostali až po polnoci. Harryho však nečakala lákavá teplá posteľ ako ostatných, ale rozhovor so Snapeom, ktorý trval na tom, aby v ňom pokračovali v jeho komnatách v podzemí.A tak Harry kráčal temnými chodbami za učiteľom, ktorého profil odrážajúci sa na kamenných stenách vo svetlách fakieľ, vyzeral hrozivo.



Kapitola č. 53 : Experiment


Harrymu sa nakoniec podarilo dôjsť až k najbližšiemu kreslu a sťažka naň dosadnúť. Ostatní ho mlčky pozorovali.

„Ako sa mu to podarilo? Vraveli ste predsa, že vás nemôže donútiť, že nad vami nemá žiadnu moc.“ neveriacky krútil hlavou.

„Prakticky je to pravda, ale vždy sa nájde nejaký spôsob a ver mi, že Salazar Zmijozel je jedným z najvynaliezavejších kúzelníkov. Nemôže nás prinútiť, aby sme s ním prešli oblúkom a bojovali zaňho, ale môže… Harry, predpokladám, že ťa Severus učí mentálny spôsob obrany a boja.“ skonštatoval Brumbál.

„Ešte sme sa k tomu úplne nedostali, ale viem, čo máte na mysli. Práve ma čaká na našu lekciu.“ odpovedal Harry.

„Vieš teda, že je možné určitým spôsobom zablokovať protivníkovu myseľ, aby nemohol útočiť či brániť sa. Toto je spôsob, ktorý ovláda aj Zmijozel, ale nebolo by mu to platné, keby ho na nás použil. Ak by chcel, aby sme bojovali, musel by naše mysle zase uvoľniť a jemu by hrozila vzbura. Rozumieš mi, Harry?“

„On nechce, aby mama bojovala. Stačí mu, že ju bude držať ďaleko odo mňa a od oblúku. Vie, že kým ju bude väzniť, oblúk nezničím, inak by naveky zostala v medzisvete. Je to tak?“ hádal Harry.

„Obávam sa, že áno, chlapče. Lilly je teraz zrejme bezbranná, ale okrem blokovania jej schopností jej nemôže nijako inak ublížiť.“ prikyvoval Brumbál.

„Našťastie. A ja mám teraz o dôvod viac čo najskôr zistiť, ako zaistiť, aby sa tí traja vrátili bezpečne späť.“ uvažoval Harry nahlas.

„Koho myslíš, Harry?“ spýtala sa Minerva.

„Nesmiem zničiť oblúk skôr, než budú mama, Sirius a profesor Snape v bezpečí v ich svete.“ odpovedal jej rozhodne Harry a Brumbál sa smutne usmieval.

„Som rád, že myslíš aj na nich.“ pochválil ho a Harry len mlčky prikývol. Nechcel rozoberať svoje pohnútky k tomuto činu a Brumbál to chápal.

„Povedzte ockovi, nech mi dá trochu času, že mu ju privediem späť. Teraz myslím, že by som konečne mal ísť za Snapeom.“ povedal a so zachmúreným výrazom šiel k dverám.

„Budem ťa čakať, zostaneš predsa spať u mňa, nie?“ overoval si George.

„Iste, len netuším, kedy skončíme.“ odpovedal. „Tak teda dobrú noc vám všetkým.“

Keď vošiel do priestrannej miestnosti, ktorá bola úplne iná než tá, v ktorej sa učil Albus, tvrdý výraz Snapeovej tváre mu potvrdil, že je veľmi naštvaný.

„Dobrý večer, pán profesor. Prepáčte, že idem neskoro, ale…“ snažil sa mu vysvetliť.

„Vaše idiotské dôvody ma nezaujímajú. Vašou prioritou by v tejto chvíli mala byť snaha sa naučiť jediný spôsob, akým sa môžete brániť. Nepochybujem o tom, že večere s priateľmi sú príjemnejšie, než hodiny so mnou, ale sám ste o ne prosili a pokiaľ o ne stále stojíte, bol by som rád, keby ste sa obťažoval prísť aspoň raz včas.“ kričal naňho Snape a Harrymu to na nálade nepridalo. Dokonca sa v ňom niečo vzbúrilo a on cítil, že to zo seba musí dostať práve v tejto chvíli.

„Ale isteže. V posledných mesiacoch nemyslím na nič iné, len na zábavu, uhádli ste. Vôbec nie je pravda, že odkedy boli oblúky spojené, celý môj život je opäť hore nohami ako kedysi. Myslel som, že po Voldemortovej smrti konečne aj ja budem môcť žiť normálne, ale ide to? Nie!!!! Ak som si ako decko myslel, že tá veštba ma predurčuje zachrániť svet a že naozaj musím všetkých zachrániť, čo myslíte, že robím teraz, keď som ako šéf bystrozorov túto skutočnosť prijal za svoju povinnosť? Nebojím sa o svoj život, bojím sa o svoje deti. Sám ste boli pritom, keď Al skoro zomrel, sám ste ma upozornili na to, že Sirius sa chystá niektoré z mojich detí uniesť. Ten Sirius, z ktorého smrti mám výčitky dodnes a tak vlastne chápem, že tá časť jeho duše, čo bola uväznená v medzisvete ma nenávidí. Neznášam sám seba zato, že som nedokázal zabrániť jeho smrti a smrti ďalších priateľov. A to všetko teraz on použije proti mne. Začal tým, že uniesol moju matku. Čo bude ďalej? On sa nezastaví pred ničím a jediný človek, ktorý mi môže pomôcť ma stále nenávidí a nikdy nezmenil názor na to, že som neschopný hlupák. Tak k čomu všetka moja snaha, profesor?“ kričal Harry a Snape len prekvapene stál a čelil tomu výbuchu. Keď Harry dopovedal všetko, čo chcel, vypochodoval z komnaty a hlasno za sebou zabuchol dvere.

Severus Snape ešte hodnú chvíľu stál a premietal si v hlave celú scénu. Vedel, že tým, že Potterovi vynadá za neskorý príchod ho trochu naštve, ale chcel si pripomenúť ich staré časy, keď si navzájom robili naschvály. Vôbec nečakal, že spustí takúto lavínu a hlavne zistil, že vôbec netušil, ako sa ten chlapec, teda už vlastne dospelý muž cíti. Vždy mal pocit, že ho teší byť centrom pozornosti a do dobrodružstiev sa púšťa bezhlavo, ale dobrovoľne. Dobre, predpokladal, že nejaké výčitky svedomia ho určite trápia, ale koho nie? Lenže v takejto intenzite? Je to predsa už toľko rokov, nad to sa už predsa musel povzniesť, pomyslel si Snape. Ale jeho svedomie sa ozvalo a odpovedalo zaňho. Výčitky za smrť Lilly a Jamesa Potterových ho trýznili aj po smrti a to je jeden z dôvodov, prečo sa aj v posmrtnom živote drží v úzadí a stráni sa každej spoločnosti, napriek Brumbálovej snahe zapojiť ho do spoločnosti tých úžasných, svätých Nebelvírov. Ale čo to ten Potter mlel o únose? Zdalo sa mu to, alebo hovoril o Lilly? Musí to zistiť a vybehol z Komnaty najvyššej potreby. Lekcia sa dnes opäť nekoná. Pottera našiel v jednej prázdnej chodbe, ako búcha hlavou a päsťou do steny a nadáva si pre seba, aký je idiot. Jazyk ho svrbel, pretože chcel ironicky poznamenať, že konečne má v niečom pravdu, ale ovládol sa a jediné, čo urobil, že ho chytil za habit a nasilu ho vliekol ku svojim komnatám v podzemí. Musel ho prinútiť, aby si sadol do kresla a potom im obom priniesol dva poháre naplnené asi do polovice niečím, čo pripomínalo ohnivú whisky. Podal jeden pohár Harrymu a sám sa usadil do kresla oproti nemu.

„Trocha sebaovládania by určite nebolo na škodu.“ poznamenal mierne sarkasticky, ale snažil sa, aby to nevyznelo príliš vyčítavo. Ďalší Potterov výstup je to, o čo v tejto chvíli ani v najmenšom nestojí.

„A teraz mi vysvetlite, čo sa stalo. Mám pocit, že sa udialo niečo, čo vás tak znepokojilo, nemám pravdu?“ vyzval ho a napil sa zo svojho pohára. Harry naňho vrhol nevraživý pohľad a tiež usrkol z pohára, kým nakoniec prehovoril.

„Ospravedlňujem sa za ten výbuch. Ale mal som dosť dobrý dôvod prísť neskoro a vaša poznámka bola nemiestna. Niekedy stačí aj tak málo, aby človek vypustil paru.“ snažil sa ospravedlniť Harry. Cítil sa veľmi trápne, že práve pred Snapeom sa nedokázal ovládnuť.

„Ušetrime si akékoľvek ďalšie citové výlevy, či už zlosť alebo ľútosť a prejdite k veci. Čo sa stalo?“ zopakoval Snape.

„Zmijozel previedol moju matku oblúkom.“ povedal mu Harry.

„Čože? Vaša matka by sa k Zmijozelovi nikdy nepridala. Čo to trepete za hlúposti, Potter?“

„Ona sa k nemu nepridala dobrovoľne. Uniesol ju proti jej vôli.“ vysvetlil Harry a bol prekvapený, že Snapeovi hneď nedošlo niečo tak prosté.

„Ale to nejde! Ako by….“ ale zarazil sa uprostred vety a pohľadom vyhľadal Harryho. Ten prikývol.

„Chce zabrániť, aby ste zničili oblúk.“ konštatoval Snape. „To znamená, že musíme zistiť, kde ju drží a spôsob, ako ju dostať späť.“ hovoril Snape akoby sám pre seba.

„Dostať vás späť.“ opravil ho Harry. „Vravel som vám predsa, že nechcem, aby ste vy a Sirius uviazli v medzisvete. Musím nájsť spôsob, akým vytvoriť prechod.“ hovoril Harry.

„Možno by mi pomohlo zistiť, kto oblúky spojil.“ dumal ďalej. Snape sa zarazil a vyzeralo to, že nad niečím premýšľa.

„Vlastne, v tú prvú noc, čo som sa vrátil, som začul niektorých smrtijedov, ako sa rozprávali. Nepočul som meno, len že to bol vraj nejaký bývalý učiteľ z Kruvalu. Nik však nič viac nevedel, pretože keď sa mu podarilo oblúky spojiť, záhadne zmizol.“ mračil sa Snape a snažil sa spomenúť si na niečo viac.

„S Viktorom sme prešli záznamy všetkých učiteľov Kruvalu a na nikoho sme neprišli. Okrem terajšieho riaditeľa a jedného súčasného učiteľa, ktorí sa až veľmi zaoberali čiernou mágiou. Tých sme vylúčili, ale zdá sa, že sa pripojili k Zmijozelovi hneď potom.“

„Áno, videl som ich na schôdzke v nedeľu.“ súhlasil Snape. „Ak chcete nájsť toho, kto oblúk spojil, myslím, že budete musieť hľadať niekoho, kto v škole učil už dávnejšie. Ale neviem, či to bude k niečomu dobré. On oblúky iba spojil, zrejme nebol schopný prechádzať nimi.“

„To možno nie, ale za pokus to stojí. A pokiaľ ide o mamu….“ začal pomaly a prosebne pozeral na Snapea.

„Ďalšie hlásenie mám podať až v nedeľu, dovtedy ak sa neudeje nič podstatné, nemám opúšťať hrad.“ uvažoval Snape. „Neviem o ničom, čo by som mohol Zmijozelovi poskytnúť ako cennú informáciu, aby ma nezačal podozrievať. Zrejme budeme musieť počkať. Dovtedy dúfam, že vaša matka bude v poriadku.“ mračil sa a keby mohol, hneď by sa rozbehol hľadať ju. Lenže nesmel a vedel to on aj Harry.

„Tak teda, dúfam, že zajtra sa nestane nič, čo by opäť prerušilo našu hodinu. V záujme všetkých by sme mali postupovať čo najrýchlejšie.“ vravel Snape.

„Takže dnes sa o to ani nepokúsime?“ spýtal sa neveriacky Harry, ktorý myslel, že Snape bude na lekcii trvať.

„Dnes by sa vám aj tak nedarilo, ako vás poznám. Okrem toho, mám ešte nejakú prácu v laboratóriu.“ vravel podráždene.

„Dobre, pane. Tak teda zajtra. Ešte niečo. Nedalo mi nevšimnúť si, že vo vašej knižnici je niekoľko naozaj vzácnych kníh. Myslíte, že by sa v nej nenašlo niečo, čo by nám mohlo pomôcť?“ spýtal sa Harry nesmelo. Snape so svojim typickým škodoradostným úsmevom prehovoril.

„Pochybujem o tom. Všetky knihy som preštudoval a nenapadá ma nič, čo by mohlo pomôcť. Ale ak vám to urobí radosť…“ odmlčal sa a odrazu na stole pred Harrym pristálo asi päť hrubých zväzkov o čiernej mágii. „Môžete si ich požičať a skúsiť odhaliť niečo, čo som prehliadol.“ Viac nepovedal a o chvíľu sa za ním zavreli dvere laboratória. Harry vzal knihy a šiel k Georgovi. Ten sa ho snažil trochu rozptýliť, ale napokon to vzdal a zaželal Harrymu dobrú noc. Čiernovlasý čarodejník ho vnímal len trochu, pretože sa práve pohrúžil do jednej zo Snapeovych kníh.

„Ahoj, Harry.“ pozdravili ho v to ráno Ron s Hermionou, ktorí práve držali hliadku na chodbe pri knižnici.

„Ahoj. Tak ako?“ spýtal sa ich a pokúsil sa o úsmev.

„Všetko je v poriadku. Ale ty vyzeráš veľmi unavene.“ skonštatovala Hermiona a premerala si ho skúmavým pohľadom.

„Hermiona, prestaň ho stále sledovať. Určite je mu len smutno za Ginny a deťmi. Nemám pravdu, kamarát?“ snažil sa odľahčiť Ron.

„Jasné, že máš. Navyše som sa veľmi dobre nevyspal. To je všetko.“ potvrdil. Keď budú mať viac súkromia, povie im viac, ale teraz nie. Poprosil ich, aby naňho večer počkali i Georga a šiel si plniť vlastné povinnosti. Mal by zájsť aj na ministerstvo a informovať Kingsleyho.

Minister ho prijal veľmi vľúdne a pozorne si vypočul všetky novinky, ktoré Harry priniesol. Okolie školy bolo zatiaľ bezpečné, aktivita bývalých smrtijedov ako sa zdalo trošku utíchla, a v okolí Grimmauldovho námestia sa tiež nedialo nič zvláštne.

„Zdá sa, že vyčkávajú. Čo myslíš, ako dlho im to vydrží?“ pýtal sa minister.

„Netuším. Myslím, že ich prvoradý záujem je škola a potom ministerstvo. Zrejme čakajú na Snapeovo hlásenie a potom rozhodnú, kedy bude najlepší čas zaútočiť. Dnes je štvrtok a ďalšia ich schôdzka je v nedeľu. Dovtedy by sa mi mohlo podariť niečo vymyslieť a naplánovať to tak, aby im Snape podal falošné informácie.“ vysvetľoval Harry.

„Čo máš v pláne?“ chcel vedieť.

„Snape bude tvrdiť, že som sa odišiel ukryť so svojou rodinou a Bradavice sú síce obsadené haldou bystrozorov, ale on prišiel na spôsob, ako ich obísť. Jeho úlohou bude presvedčiť Zmijozela, že je najvhodnejší čas napadnúť školu a preniesť oblúk do školy.“

„A čo študenti? Nemôžeš ich nechať v hrade, keď bude hroziť útok a rovnako ich nemôžeš poslať domov vlakom bez toho, aby si to Zmijozel nevšimol.“ poukazoval minister.

„Evakuujeme študentov z hradu do Aberfortovej krčmy v Prasinkách, tak ako pred rokmi. Síce ho budem musieť zrejme dlho presviedčať, ale zariadim to.“

„A čo bude ďalej? Necháš Zmijozela, aby obsadil školu?“ vyzvedal Kingsley znovu.

„Zrejme budem musieť. Ako som vravel na schôdzke BA, nechcem, aby s nimi ktokoľvek priamo bojoval. Môžeme jedine rozostaviť ochrany okolo hradu, aby sme ich zdržali. Predpokladám, že Zmijozel bude chcieť oblúk ukryť v Tajomnej komnate, ktorú kedysi sám vytvoril a tam naňho počkám, aby som mohol oblúk zničiť, lenže…“ zastavil sa.

„Lenže čo, Harry?“

„Budem musieť počkať, kým Snape oslobodí moju mamu a presvedčí Siriusa, aby mohli prejsť na druhú stranu, než ten oblúk zničím. A to ešte musím prísť na spôsob, ako to zariadiť.“ zúfal si Harry.

„Tak to dúfam, že niečo vymyslíš. Je ti jasné, že tvoj plán má ešte dosť veľké trhliny, Harry?“ spýtal sa minister ustarane.

„Viem, Kingsley. Lenže nemáme inú možnosť. Len čo zničím oblúk, zbavíme sa aspoň časti jeho prívržencov a s tými ostatnými budeme môcť naplno bojovať. Všetci na hrade budú pripravení.“

„Myslíš, že Zmijozel pôjde pre ďalších spojencov hneď, ako bude oblúk na hrade, či až potom, čo hrad ovládne úplne?“ chcel vedieť Kingsley.

„To neviem a dúfam, že to nám povie Snape. Ale bol by som radšej, keby Zmijozel nadobudol pocit istoty, že Bradavice premôže s tým, čo zatiaľ má a ostatných spojencov si vyberie presnejšie až neskôr.“

„Dúfam, že máš pravdu, Harry. Je to naozaj veľmi riskantný plán a keby som mohol, nedovolím ti to. Lenže máš pravdu, čím skôr sa oblúku zbavíme, tým skôr sa nám podarí zvládnuť všetko ostatné. Nechávam to teda všetko v tvojich rukách.“ povzdychol minister.

„Dúfam, že ťa nesklamem.“ povedal Harry a bol na odchode.

V tichu svojej kancelárie si znova a znova čítal jednu pasáž zo Snapeovej knihy, na ktorú narazil v noci. Hovorilo sa v nej o starovekej čiernej mágii, ktorou sa dalo dosiahnuť vytvorenie prechodu z jedného miesta na druhé pomocou magických artefaktov. Harry to síce pochopil ako vytvorenie prechodu medzi dvoma artefaktmi niekde na odlišných koncoch sveta, ale čosi mu vravelo, že niečo podobné bolo použité pri oblúkoch a možno sa to so starodávnym prútikom podarí aj jemu. Musí to všetko ešte podrobne prebrať so Snapeom a potom sa uvidí.

Na dnešnú hodinu so Snapeom prišiel našťastie včas. Úspešne sa mu podarilo očistiť a uzavrieť svoju myseľ, aby sa mohol sústrediť na ďalší krok.

„Teraz pristúpime k samotnému kúzlu. Inkantácia znie Ob-strue tue sentetia aptus. Zopakujte to!“ prikázal mu Snape. Harry si kúzlo zopakoval nahlas asi päť krát, kým si bol istý, že ho ovláda.

„Je to jediné kúzlo tohto druhu?“ spýtal sa zo zvedavosti.

„Je ešte niekoľko podobných, ale myslím, že toto bude najvyhovujúcejšie. Zrušíte ho inkantáciou Re-cingo capax. Harry si to opäť zopakoval a potom pristúpili k samotnému cvičeniu. Než začali, podal mu Snape banku naplnenú žiarivo bielym lektvarom.

„Vypite to!“ prikázal mu, keď sa naňho Harry nechápavo pozeral.

„Čo to je?“ chcel vedieť, no podľa Snapeovho výrazu tušil, že odpoveď nedostane.

„Keby som vás chcel otráviť, Potter, urobil by som to už dávno a ušetril by som si problémy.“ odfrkol Snape a Harry napokon lektvar vypil. Necítil takmer žiadnu zmenu, len sa mu po celom tele rozlial akýsi pocit tepla.

„Začneme!“ rozkázal Snape a než sa Harry stihol spamätať, vyslal proti nemu niekoľko kliatob. Všetky sa od Harryho akoby zázrakom odrazili a on sa konečne začal brániť. Ponoril sa do svojej mysle a jasne vnímal tu Snapeovu, ktorá proti nemu vysielala ďalšie a ďalšie kúzla, no žiadne ho nezasiahlo. Naplno sa sústredil a myslel na formuláciu potrebného zaklínadla. Netušil, či sa mu to podarilo, ale príval kliatob od Snapea ustal.

„A teraz to zrušte!“ rozkázal Snape Harrymu. Nehovoril nahlas, pretože komunikovali svojimi mysľami. Spojenie, tak tomu hovoril Snape. Jeho schopnosti boli uzavreté, ale mohli spolu komunikovať. Rýchlo odblokoval kliatbu a zastavil spojenie myslí. Snape sa naňho uškŕňal.

„Je dobré vidieť, že ste schopný pokrokov. Skúsime to ešte párkrát a myslím, že budete schopný prežiť, ak sa stretnete s nejakým mŕtvym.“ povedal mu.

„Pane, čo sa stalo, že vaše kliatby sa mi vyhýbali?“ bol zvedavý Harry.

„To ten lektvar. Nie každý sa bude vedieť brániť rovnakým spôsobom ako vy a nemôžeme predsa nechať ostatných bojovať, ak nemajú najmenšiu šancu. Tento lektvar, mimochodom, vymyslel som ho včera po vašom odchode, im poskytne akýsi ochranný štít, takže by ich žiadne kúzlo nemalo zasiahnuť.“ vysvetľoval a pýšil sa pritom tým, že je to lektvar jeho vlastnej výroby.

„To je naozaj vynikajúce. Pamätám si, že keď sme proti vám bojovali v šiestom ročníku, fungoval podobne Felix Feliciss. Je to teda založené na podobnej bázi?“

„Presne tak, Potter. Felix je hlavnou zložkou tohto lektvaru, ale vylepšil som ho o pár zaručených ingrediencií. Takže kým nezničíte oblúk, každý kto sa ho napije, bude chránený.“

„Naozaj nenachádzam slov, pán profesor.“ vyjadril Harry svoj obdiv a Snape mu za to venoval škodoradostný úsmev.

Napokon ešte spolu diskutovali o Harryho pláne a Snape súhlasil s názorom, že je to riskantné, ale je to ich jediná šanca. Súhlasil dokonca s tým, že vytvoriť prechod pomocou starodávneho prútika by sa mohlo podariť a bol ochotný to skúsiť, keď k tomu bude príležitosť. Pomohol ešte Harrymu doladiť detaily a na ďalšom postupe sa mali dohodnúť v sobotu pred ďalšou schôdzkou. Napokon sa rozlúčili a Harry sa tešil na kamarátov, ktorí ho už čakali v Georgovom kabinete.



Kapitola č. 52: Únos


„Mami, ocko!“ vykríkla Lilly, keď vošli do obývačky v Ronovom dome, kde sa deti práve hrali. Vrhla sa na nich a oboch ich dlho objímala. Nevideli sa azda dva či tri dni, no chýbali si všetci navzájom.

„Pôjdeme už spolu domov?“ pýtala sa a chystala sa upratať si hračky.

„Ešte chvíľu počkaj, hrajte sa, kým sa porozprávame s tetou a strýkom.“ povedal jej Harry a s ostatnými dospelými si posadali v kuchyni okolo stola. Hermiona jediným pohybom pomocou prútika preniesla na stôl štyri šálky kávy a spýtala sa ich na Albusa. Videli sa naposledy pred dvoma dňami na stretnutí BA.

„Albus je našťastie v poriadku, ale mohlo by sa stať niečo…“ začala Ginny a hľadala pomoc u Harryho.

„Rozhodol som, že Ginny s deťmi musia odísť. Nie je to tu pre nich bezpečné. Tak nás napadlo Hermiona, nešla by si s nimi aj ty s deťmi?“ prevzal iniciatívu Harry. Ron sa zamyslel a veľmi rýchlo sa tejto myšlienky chytil.

„Harry má pravdu, zlatko. Mala by si zobrať deti a ísť s Ginny niekam do bezpečia. Rozhodne súhlasím s Harrym, že je to dobrý nápad.“ vravel Ron. Hermiona mu však venovala jeden zo svojich najprenikavejších pohľadov a Ron sklopil zrak. Harry sa naňho súcitne pozrel a bolo mu kamaráta ľúto. Sám mal problém Ginny presvedčiť, ale keď si niečo zaumieni Hermiona, nepohne s ňou nič.

„Chcem tu zostať a pomôcť Harrymu, ale deti…..“ váhala Hermiona.

„Viem, na čo myslíš, Hermiona. Ginny tiež nechcela odísť, ale kvôli deťom napokon súhlasila. Keďže je všetkým tu v miestnosti jasné, že sa vás dvoch ako vždy nezbavím…“ pokúsil sa Harry zažartovať, ale veľmi rýchlo sa vrátil späť k vážnemu tónu, keď videl pohoršené pohľady priateľov.

„Tak Ginny súhlasila, že so sebou vezme aj Rose a Huga, ak by ste chceli.“ dokončil myšlienku. Hermiona sa rozžiarila a vrhla sa Ginny okolo krku. Bola to pre ňu ťažká voľba, Harry alebo deti, ale pokiaľ budú deti v bezpečí…

„Ďakujem, Ginny. Nikdy ti to nezabudnem, určite súhlasím s tým, aby boli deti preč od tohto všetkého. S Ginny a vašimi deťmi im nebude nič chýbať. Verím, že toto čoskoro pominie a budeme zase pohromade.“ vravela. Ginny sa na ňu chápavo usmiala.

„Dám pozor na deti a vy mi dohliadnite na Harryho.“ povedala im obom.

„Kedy pôjdete?“ spýtal sa Ron sestry.

„Zajtra ráno.“ odpovedala mu a potom sa s Hermionou odobrala na poschodie, aby jej pomohla zabaliť. Harry s Ronom osameli v kuchyni.

„Tak ako to zvládaš, kamarát? Máš to ťažké, však?“ spýtal sa Ron chápavo.

„Hovor mi o tom, Ron. Denne sa premiestňujem z ministerstva do školy a k Siriusovmu domu. Do toho ten útok na Albusa, navyše som sa dozvedel, že plánovali únos…“

„To preto posielaš Ginny s deťmi preč?“ overoval si Ron správnosť svojich záverov.

„Hej, preto. A dnes dokonca prišiel Malfoy, že sa chce pridať k BA.“ povzdychol si Harry.

„Malfoy? A čo si mu povedal? Dúfam, že si mu podrobne vysvetlil, prečo sa nikdy nikto ako on nemôže pridať k BA.“ rozohnil sa Ron.

„Prestať s tým, Ron. Mám toho dosť aj bez týchto hlúpych a detinských sporov. Každá pomoc je dobrá Ron, takže sa Draco pridá k ochranke školy, ale s podmienkou, že bude mať len nevyhnutne dôležité informácie, kým nás nepresvedčí o úprimnosti svojho konania.“ vysvetľoval Ronovi, ktorý sa už už chystal niečo znovu namietať.

„Máš hliadku v škole?“ prerušil ho rýchlo.

„Dnes večer. Zavrel som obchod, aby som ti mohol pomôcť ako budem môcť.“

„Vďaka, Ron. Takže Draca pridelím k rannej smene. Chcem, aby ste školu bránili a nie ju vyhodili do vzduchu, čo by sa nepochybne stalo, keby som vás dvoch dal dohromady, ale potrebujem, aby naňho niekto dohliadol.“ premýšľal nahlas Harry. Ron našťastie videl, že Harry má už teraz hlavu plnú starostí a tak len zaťal päste pri pomyslení na Draca, ktorý by mal stáť na ich strane.

„No nič, budem musieť ísť. Zájdem najskôr do Bradavíc, mám tam nejakú prácu.“ vstal Harry a zavolal na Ginny, ktorá sa o chvíľu objavila na schodoch.

„Zlatko, budem už musieť ísť. Buď opatrná a priprav si všetko, čo budete potrebovať. Vrátim sa večer aj s chlapcami.“ povedal jej Harry a ona mu na rozlúčku poslala vzduchom pusu. Smutne sa usmial pri spomienke, že s ňou zase na dlhú dobu strávi posledný večer.

Dnes nešiel na ministerstvo, ale priamo do školy. Draco Malfoy sa k nemu pridal ešte na školských pozemkoch. Rozmýšľal, s kým by ho dal do dvojice a bolo mu jasné, že to nebude nik z jeho spolužiakov z Nebelvíru. Možno Teddy, napadlo ho. Ten si dokáže človeka získať a má dostatok trpezlivosti, aby zvládol jeho nálady a občasné výbuchy. Okrem toho, Tonksová bola Dracova sesternica a tak by sa mohol pokúsiť byť slušný k Teddymu. Harry sa uškrnul pri pomyslení na slušného Draca Malfoya a pýtal sa sám seba, kde sa to v ňom berie. Bolo mu ľúto chlapca, ktorému ho hodí na krk, ale videl to ako najlepšie možné riešenie.

Teddyho našiel ľahko. Stál pred dverami do Veľkej siene a pozorne sledoval okolie. Keď zbadal Harryho, zoširoka sa usmial a zamával mu.

„Ahoj, Teddy. Tak čo? Všetko v poriadku?“ spýtal sa ho.

„Jasné, Harry. Nič sa tu nedeje. Teda okrem pár zvyčajných kúskov istých Nebelvírov.“ zasmial sa mladík. Harry cez pootvorené dvere zazrel Jamesa a len pokrútil hlavou. Vedel, kto mal na svedomí tie vylomeniny, ale nepozastavoval sa nad tým. Aj to k škole patrí.

„Teddy, priviedol som niekoho, kto tu bude dnes s tebou. Toto je tvoj vzdialený strýko, Draco Malfoy. Draco, toto je syn Tonksovej a Lupina, Teddy. Dúfam, že spolu budete vychádzať dobre.“ zoznámil ich Harry. Obaja muži na seba zazerali a trochu nesmelo si podali ruky.

„Tak to by sme mali. Teddy, vysvetli prosím Dracovi, ako fungujú hliadky, ale prosím, nevrav mu viac než potrebuje.“ prikázal Harry a Draco po ňom hodil jeden veľmi znechutený pohľad.

„Ty a ja, Draco, sa porozprávame večer, keď skončíš hliadku. Poviem ti všetko, čo potrebuješ vedieť.“ nevšímal si jeho podráždenie Harry a otočil sa na podpätku, nechajúc za sebou dve postavy, ktoré v tej chvíli nevedeli, ako sa k sebe správať. Ťaživé ticho prelomil Teddy, ktorý začal vysvetľovať všetko potrebné.

Harryho ďalšou zastávkou bola chodba na treťom poschodí. V prvom ročníku školy bol sem vstup zakázaný a vchod, ktorý teraz Harry našiel nechránený vtedy strážil trojhlavý pes. Odklopil padacie dvierka a skočil dnu. Nebolo tu žiadne Diablovo osídlo, zato pohodlný matrac, aby sa návštevník nezranil. Harry postúpil ďalej a narazil na prvú prekážku. Nechcel ochranné kúzla rušiť ani ich nijako oslabovať. Urobil preto pár diagnostických kúzel a k vlastnej spokojnosti zistil, že ani jedno z Brumbálových kúzel nebolo narušené a dokonca sa mu podarilo rozoznať slabé stopy starodávnej mágie zrkadla. Bolo teda na svojom mieste. Vytiahol z habitu starodávny prútik a váhavo ho podržal v ruke. Raz to aj tak bude musieť urobiť, pomyslel si a predniesol pár vlastných kúzel, ktoré mali prispieť k bezpečnosti. Potom sa pomocou levitačného kúzla vzniesol späť k padacím dvierkam a dôkladne ich za sebou zavrel. Ďalším kúzlom ich zamaskoval, aby ich nebolo vidieť od podlahy. Zamračil sa a vydal sa na pravidelnú obhliadku hradu. Netrvalo to tak dlho, ako by predpokladal a stále mal ešte dosť času predtým, než vezme Albusa na ďalšiu a zrejme poslednú jeho lekciu so Snapeom. Keďže vyučovanie ešte trvalo a všetci učitelia mali hodiny, zamieril do podzemia. Zaklopal na dvere Snapeových komnát a ten zostal prekvapene stáť, keď ho uvidel vo dverách.

„Deje sa niečo, Potter?“ spýtal sa stále prekvapený profesor a odstúpil od dverí, aby mohol Harry vstúpiť.

„Nič sa nedeje, pán profesor. Mám za sebou obhliadku školy, skontroloval som zrkadlo a mám proste chvíľu čas, kým nezačne Albusova a moja lekcia.“ odpovedal mu Harry.

„Pripravujem nejaký lektvar, pán Potter, takže ak ste ma prišli oberať o čas, poďte vedľa.“ nevrlo povedal Snape a viedol Harryho do svojho súkromného laboratória. Postavil sa za stôl, na ktorom v kotlíku bublala nejaká zlatistá tekutina.

„Čo to bude, pán profesor?“ pýtal sa Harry, pretože si nepamätal na žiaden podobný lektvar.

„Je to zatiaľ len experiment.“ odvrkol učiteľ a zamračene skúmal obsah kotlíka. Opatrne pridal štipku nejakého bieleho prášku a Harry si pomyslel, že ide o prášok z rohu jednorožca. Posadil sa na jednu zo stoličiek neďaleko dverí a mlčky sledoval učiteľove snaženie.

„Do pekla.“ zaklial Snape, keď sa farba lektvaru zmenila zo žiarivo zlatej na tmavo červenú. „A môžem začať od začiatku.“ soptil a nadával, nevšímajúc si Harryho. Ten sa ešte viac prikrčil, lebo hoci už nebol chlapec, dobre si pamätal na učiteľov hnev nad skazeným lektvarom, aj keď ešte nikdy nevidel Snapea nejaký lektvar pokaziť.

„Dnes už to nestihnem. Myslím, že vyučovanie už skončilo, priveďte mi chlapca, aby sme mohli začať čo najskôr.“ povedal, keď jediným mávnutím ruky nechal zmiznúť všetky použité prísady aj obsah kotlíka. „Koľko mám vlastne času Albusa niečo naučiť?“ spýtal sa a trochu si v duchu nadával, že to bol on, kto poradil Potterovi ukryť rodinu. Pripravil sa tak o možnosť chlapca učiť dlhšie.

„Dnes po vašej lekcii ich odvediem zo školy.“ odpovedal Harry.

„V tom prípade bude rozumnejšie vašu vlastnú hodinu odložiť do zajtra a s chlapcom zostanem o niečo dlhšie, aby som mu vysvetlil, ako má cvičiť ďalej.“ rozhodol a Harry nenamietal. Vyšiel zo Snapeovho bytu a zamieril do Nebelvírskej veže. Uvidel chlapcov sedieť aj s Rose a Arniem pri kozube a šiel k nim.

„Vy dvaja“ ukázal na Jamesa a Rose, a premeral si ich pohľadom, ktorý vravel, že majú urobiť bez jediného slova to, čo im káže. „Pôjdete, zbalíte si svoje veci a budete tu na mňa čakať, kým sa po vás nevrátim. Albus, ty máš zbalené, ako som ťa o to včera večer žiadal?“

„Áno, ocko. Som pripravený.“ prikývol Al a šiel s otcom. Snape už na nich čakal, rovnako ako deň predtým. Albus zdvorilo pozdravil a posadil sa na jeden z vankúšov najbližšie Snapeovi.

„Myslím, že vás nechám na dnešnej lekcii osamote.“ začal trochu nesmelo Harry, no keď videl, že ho ani jeden nevníma, jednoducho odišiel. Nechápal, ako to ten Snape dokázal, takto si získať chlapcovu dôveru. Veď je to Snape! Aj keď mu vždy pomáhal, bol to stále ten najnepríjemnejší profesor, akého kedy poznal, pomyslel si Harry a nechápavo krútil hlavou, zatiaľ čo kráčal dlhou chodbou k zborovni. Neville práve vysvetľoval riaditeľke, že Lenka odchádza a on na zajtra potrebuje voľno. Harry sa k nemu pridal a oznámil, že berie svojich synov a Rose ešte dnes večer zo školy.

„Myslíš, že škola nie je bezpečná, Harry? Ak je to tak, pošlem všetky deti domov.“ rozhodla Minerva, ale Harry ju zastavil.

„Ak si budem myslieť, že škola nie je bezpečná, sám zariadim, aby sa všetci študenti bezpečne dostali preč. Beriem chlapcov preč, pretože oni by mohli byť ďalšími cieľmi útokov a tomu chcem zabrániť. A keďže Ron a Hermiona chcú zostať s nami, Ginny sa postará aj o ich deti.“ vysvetľoval Harry a ona sa viac nehádala.

„Pozdravuj Ginny a dúfam, že ju zase skoro uvidím“ povedala nakoniec.

„Určite jej to odkážem, pani profesorka.“ usmial sa Harry. Ešte bolo treba s Nevillom dohovoriť všetky podrobnosti ohľadom zajtrajšieho presunu a ochranných kúzlach. Dohodli sa, že Neville bude strážcom tajomstva Fideliovho zaklínadla.

Medzitým Snape s Albusom opakovali svoje včerajšie cvičenie. Severus bol potešený tým, že chlapec naozaj cvičil a očistenie mysle už zvládal bez najmenších problémov. Taký dokonalý výsledok sa mu u Harryho nepodarilo dosiahnuť ani po týždňoch tvrdej práce.

„Dobre, Albus. Teraz sa opäť sústreď na ponorenie sa do svojho vnútra. Tak ako včera, šlo ti to dobre.“ povzbudzoval ho, pričom už ani nemusel byť v jeho mysli. Albus sa naozaj sústredil a zdalo sa mu, že tá žiara, ktorú včera videl kdesi v diaľke sa približuje. Zo všetkých síl sa snažil ísť k nej bližšie, ale každý krok smerom k svetlu ho stál veľa síl.

„To by stačilo, vráť sa!“ začul kdesi v diaľke. Chcel počúvnuť ten rozkaz, no chcel aj zistiť, čo je to za svetlo a chcel ísť ďalej. Opäť vykročil vpred.

„Albus, poslúchni ma a vráť sa!“ zaznelo prísnejšie a Albus vedel, že by mal počúvnuť. Bol príliš unavený, než aby mohol pokračovať a tak sa vrátil. Keď otvoril oči, hľadel do zamračenej tváre profesora Snapea.

„Mal by si sa naučiť počúvať. Zdá sa, že si zdedil aj niektoré zo zlých vlastností svojho otca. Ten tiež veľmi rád ignoroval príkazy a zákazy.“ uškrnul sa Snape a prešiel k svojmu zlovestnému tónu. Al pod touto výčitkou sklopil zrak a cítil sa previnilo.

„Prepáčte, pane. Ja som len chcel…“ začal, ale Snape ho prerušil.

„To je v poriadku. Chápem, že sa veľmi snažíš dosiahnuť rýchlo úspech a darí sa ti to vskutku prekvapujúco, ale musíš trochu spomaliť, inak to spôsobí viac škody než úžitku. Mohol by si ublížiť sám sebe.“ vysvetlil mu Snape. „Predpokladám, že si unavený.“ poznamenal ďalej a Albus si uvedomil, že má pravdu.

„Toto cvičenie ťa vyčerpáva a ty musíš byť opatrný, aby si vedel, kedy je na čase prestať. Postupuj pomalšie a časom to pôjde ľahšie, ver mi. A teraz by som ti mal povedať, čo máš robiť ďalej. Žiaľ to neviem. Očisťuj denne svoju myseľ a snaž sa dostať k tomu jadru. Mal by si ale cvičiť jedine pod dohľadom, aby ťa niekto dokázal zastaviť, ak by si zašiel priďaleko.“

„Ako to niekto zistí?“

„Tvoja matka bude určite veľmi schopná vnímať, kedy si príliš unavený. Je to v tvojom vlastnom záujme, požiadať ju o pomoc.“

„A keď sa mi to podarí?“ vyzvedal chlapec ďalej.

„Neviem, čo sa stane potom. Ale myslím, že ty už podvedome budeš vedieť, čo robiť. Základ je nájsť cestu až k jadru a potom usilovným cvičením dosiahneš to, že by si sa k nemu mohol dostať kedykoľvek v relatívne krátkom čase. Aspoň to je moja predstava.“ pokrčil Snape ramenami. Chvíľu mlčky pozerali jeden na druhého.

„Vidíme sa dnes naposledy?“ spýtal sa chlapec.

„Predpokladám, že áno.“ prikývol Snape.

„Môžem za vami niekedy prísť do riaditeľne?“ Snapea tá otázka prekvapila. Nepredpokladal, že by ho Albus mohol ešte niekedy chcieť vidieť. Ešte viac ho však prekvapilo, že si toho chlapca za tak krátky čas sám obľúbil a že sa podvedome teší, kedy ho znova uvidí.

„Keď ti to dovolia, môžeš.“ odpovedal. „Dnes sme už skončili, ale ako vidím, tvoj otec je stále rovnako dochvíľny ako vždy.“ poznamenal skôr z dôvodu, aby zmenil tému.

„Neprečítate mi niečo, kým ocko príde?“ spýtal sa nevinným hláskom Al a z vrecka svojho habitu vytiahol knihu a podal mu ju. Snape sa posmešne usmial, ale bez slova zobral knihu a začal čítať. Albus ho počúval so zatajeným dychom.

Harry sa vrátil po syna a dohodol sa s profesorom na vlastnej lekcii nitrobrany.

„Dovidenia, pán profesor. Som rád, že som vás mohol spoznať.“ lúčil sa Albus.

„Ja som tiež rád. Nech sa ti darí.“ odpovedal Snape a nemotorne ho potľapkával po ramene. Nikdy podobné gestá nerobil a bolo mu to cudzie, ale cítil, že niečo urobiť musí.

Harry sa s deťmi premiestnil domov kozubom. Museli použiť ten v riaditeľni, ktorý bol ako jediný sprístupnený na prenos letaxom. Batožinu zverili na starosť domácim škriatkom, ktorí v Bradaviciach pracovali. Už medzi nimi nebol Harryho škriatok Krátura, ktorý zomrel prirodzenou smrťou pár rokov potom, čo mu Harry daroval slobodu a on sa rozhodol zostať v škole. Napriek tomu mu boli aj iní ochotní pomôcť a tak sa kufre objavili doma ešte pred ich vlastným príchodom. Hermiona s Ronom si domov odviedli Rose a sľúbili, že ráno privedú obe deti včas, aby stihli prenášadlo, ktoré Harry pripravil.

Vítanie nemalo konca kraja a chlapci by mohli rozprávať svoje zážitky snáď do nekonečna, ale Harry ich zahnal do postele s tým, že na rozprávanie bude času dosť keď budú na novom mieste. Keďže celý deň v škole ich vyčerpal a Albus mal ešte lekciu navyše, nebol to až taký problém a zaspali hneď, ako padli do postelí.

Harry s Ginny ešte do detailov rozoberali plán odchodu, aby bolo všetko v poriadku a potom si už len vychutnávali vzájomnú blízkosť. Ginny sa zrazu odtiahla a rozopla si svoj medailón. Dala ho na krk Harrymu a ten nechápavo pozeral striedavo zo šperku na svoju ženu.

„Deti budem mať pri sebe a predpokladám, že kúzlo týkajúce sa teba mi neaktivuješ. Takže chcem, aby si ho mal pri sebe. Keby sa niečo stalo, alebo len tak, keď na nás budeš myslieť.“ vysvetlila a stíchla, keď Harry vyslovil krátke latinské zaklínadlo.

„To aby som vedel, čo je s tebou.“ povedal a pritiahol si ju k sebe.

Ráno bolo ako inak, hektické. Dom bol plný ľudí. Harry, Ginny, Ron a Hermiona sa snažili dohovoriť deťom, aby sa upokojili, no všetka ich snaha zlyhala, keď sa kpzubom preniesla Molly Weasleyová. Prišla sa rozlúčiť a všetky vnúčatá sa na ňu nadšene vrhli. Molly bola nasledovaná Nevillom a Lenkou, ktorí sa k nim mali pripojiť a tiež použiť prenášadlo. Harry ich musel súriť, aby to stihli a tak ich Molly ešte naposledy všetkých objala a deväť osôb sa naraz chytilo jednej starej topánky, ktorá ich preniesla do záhrady pred veľkým a zaručene veľmi starým domom. Celá predná strana bola obrastená nejakou popínavou rastlinou a okrem okien a štítu strechy nebolo z tejto strany vidieť nič.

„Vitajte u nás.“ ukazoval Neville na dom svojej babičky. „Tu som strávil celý svoj doterajší život.“ Nemusel to ani vravieť, pretože všetci vedeli, že ho vychovávala jeho stará mama. Obišli dom, ktorý napriek svojmu veku vyzeral veľmi zachovalo a aj záhrada naokolo bola dobre udržiavaná.

„Konečne ste tu.“ privítal ich chrapľavý hlas starej ženy, ktorá práve vychádzala z domu. „No len poďte, poďte dnu.“ volala ich a viedla ich do útrob domu, ktorý žiaril čistotou. Harry si myslel, že zariadenie vo vnútri bude staromódnejšie, ale Neville s Lenkou sa zrejme o to postarali po svojom. Stará pani Longbottomová im všetkým ponúkla čaj a nejaké sušienky, na ktoré sa deti nadšene vrhli.

„Som rada, že tento dom konečne ožije.“ poznamenala potešene. „Aspoň načas, kým sa vám narodí vlastné.“ dodala usmievajúc sa na Lenku. Tá práve vychádzala po schodoch v závese s Ginny, aby jej dom ukázala.

„Myslím, že by sme sa mali pustiť do práce, Neville.“ navrhol Harry. Kamarát prikývol a spoločne vyšli pred dom. Keďže naokolo neboli žiadne iné domy, nemuseli sa báť, žeby ich zazrel nejaký mudla. Harry sa postavil pred Nevilla a začal pomaly latinsky vyslovovať kúzelnú formuláciu. Z jeho prútika vyleteli biele iskry a vytvorili okolo domu niečo veľmi podobné mrežiam na klietke. Potom sa Harry obrátil k Nevillovi.

„Prisahaj, že budeš chrániť tajomstvo tohto domu.“ vyzval ho a Nevill začal recitovať latinsky prísahu. S posledným slovom zmizol dom Harrymu z očí, čo bol signál, že zaklínadlo sa úspešne podarilo. Neville mu prezradil adresu domu a hneď ho opäť uvidel. Neville musel prezradiť názov miesta aj všetkým jeho obyvateľom a potom už sa on a Harry rozlúčili so svojimi rodinami a premiestnili sa späť do školy. Na chodbe stretol Draca s Teddym, ktorí práve boli na povinnej obchôdzke a kývol im na pozdrav. S Dracom mal včera dlhší rozhovor, kde mu vysvetlil všetko potrebné. To bol dôvod jeho zdržania, keď mal ísť pre Albusa na konci lekcie so Snapeom. Vyzeralo to, že Draco berie svoju úlohu zodpovedne a snažil sa s Teddym naozaj vychádzať.

Rozlúčil sa s Nevillom, ktorému práve začínalo popoludňajšie vyučovanie a sám si šiel plniť vlastné povinnosti.

Na večeru boli Harry, Nevill aj George pozvaní k riaditeľke. Zaviedla ich do svojho bytu a v jedálni sa posadili k prestretému stolu. Vládla medzi nimi príjemná priateľská atmosféra a najmä George sa snažil rozptýliť Harryho svojimi vtipmi. Harry sa rozhodol využiť túto chvíľu a oznámiť kamarátom prekvapivú novinku, že je s riaditeľkou v príbuzenskom vzťahu.

„Keď už sme sa tu dnes večer takto stretli, myslíte pani riaditeľka, že im môžem povedať tú dobrú správu, ktorou ste ma nedávno tak prekvapili?“ spýtal sa jej Harry, aby ju náhodou neuviedol do pomykova, keby s tým začal priamo. Minerva sa trochu zapýrila a pozrela na Harryho.

„Je len na tebe, kedy a komu to povieš, Harry. Ak nechceš….“

„Keby som mohol, vykričím to pokojne aj do celého sveta. Povedal som vám predsa, že z toho mám radosť. Len…doteraz nebola nejaká vhodná príležitosť.“ prerušil ju Harry. Neville s Georgeom na seba prekvapene pozerali, akoby tí dvaja hovorili nejakým cudzím jazykom.

„Tak už to vyklop, Harry. Pani profesorka nenamieta, tak o čo ide?“ netrpezlivo sa pýtal George. Harry mu venoval jeden zo svojich kedysi uličníckych úškrnov a začal.

„Nedávno som si v riaditeľni všimol niečo veľmi zvláštne. Prekvapuje ma, že ste si Možnosti příspěvku Popisky pro tento příspěvek:
např. skútry, dovolená, podzim
Všechny popisky:
to nevšimli vy dvaja, veď ste tam museli byť ako učitelia určite často.“ posmieval sa Harry, ale nečakal na reakciu a pokračoval.

„To je ale teraz vedľajšie. Moje zvedavé otázky však odhalili roky utajované tajomstvo o tom, že mám žijúceho príbuzného z otcovej strany a tá osoba bola bližšie, než by si ktokoľvek z nás pomyslel. Pani profesorka je totiž moja ….ehm…babička. Je to pravá matka môjho otca.“ dopovedal Harry a vychutnával si prekvapené, takmer zdesené výrazy na tvárach svojich priateľov.

„Nie je slušné takto civieť, pán Weasley.“ napomenula ho riaditeľka a tiež sa usmievala. Mala úprimnú radosť z toho, že o tom Harry nechcel mlčať a priznal to priateľom.

„No teda, Harry. Pani profesorka, to… to je….neuveriteľné.“ dostal zo seba nakoniec George.

„To rozhodne.“ pritakal Neville a zdvihol pohár s vínom na prípitok. „Tak mi dovoľte vám obom zablahoželať. Viem, ako si si vždy prial mať aj inú rodinu, než Dursleyovcov.“ vravel.

„Určite. A pani profesorke sa po toľkých rokoch hádam uľavilo, že už nemusí skrývať svoje tajomstvo a môže stráviť nejaký čas so svojou rodinou.“ súhlasil Harry.

„Tak toto keď sa dozvie mama…“ vravel George, stále neschopný uveriť. „Naozaj veľmi dobrá správa. Tak teda na rodinu.“ zahlásil a všetci si spoločne pripili.

„Keď už sme spomenuli Dursleyovcov, čo je u nich nové?“ spýtala sa Minerva.

„Vlastne spolu veľmi v kontakte nie sme. Strýko Vernon je v dôchodku a naplno si užíva, teta Petunia sa o neho starostlivo stará a obaja sú určite radi, že sa im neukazujem na oči. Ale Dudley sa zmenil. Bol u nás na návšteve cez prázdniny aj so svojou ženou a synom. Dá sa s ním už celkom dobre vyjsť a deti si tiež našťastie rozumeli.“ informoval ju Harry.

„To je dobre.“ prikývla riaditeľka.

„Veľmi rád by som sa s vami ešte rozprával, ale ak nechcem, aby ma Snape zabil jediným pohľadom, mal by som už ísť.“ ospravedlnil sa Harry a vstal od stola.

„My už tiež pôjdeme.“ povedali zborovo Neville s Georgom a riaditeľka ich odprevádzala von.

„Harry!“ zastavilo ich naliehavé volanie. Hlas Albusa Brumbála sa rozliehal riaditeľňou a dožadoval sa pozornosti.

„Dobrý deň, pane. Čo sa deje?“ spýtal sa Harry a videl, že bývalý riaditeľ je dosť nervózny.

„Bol tu dnes Salazar Zmijozel. Veľmi skoro ráno.“ vysvetľoval.

„Previedol ďalších spojencov?“ povzdychol Harry a premýšľal, koľko nových Mŕtvych duší proti nemu asi stojí.

„Niečo horšie, Harry. Tvoj otec je zúfalý. Zmijozel uniesol Lilly.“ priznal nakoniec. Harrymu poklesol žalúdok a prial si, aby v ten deň nič nejedol. Zatočila sa mu hlava a nebol schopný jediného pohybu či slova.



NA ČESKÉM PŘEKLADU SE STÁLE PRACUJE A BRZY PŘIBYDOU DALŠÍ KAPITOLY


Navštivte www.tipandwin.cz a zasoutěžte si spolu s ostatními fanoušky o 15,000 Kč :)
Nevíte, jak soutěžit? Zde : http://www.tipandwin.cz/_faq.php najdete odpověď :)

Doufám, že jste si naší práci vážili, bavilo vás překlad číst a že ikdyž si pár ubožáčků zkopírovalo překlad k sobě, tak víte, kdo je jeho pravým autorem ;-) Koneckonců návštěvnost přes 80.000lidí denně v době "největší slávy", články v novinách i zmínky v tv jsou toho důkazem ..

Tak jsem sem opět zavítal a vidím, že někteří lidé nemohli najít překlad, a tak jsem sem hodil link :) Pokud byste někdo měl problémy, kontakt na někoho od nás je ICQ: 313-108-918

Český překlad HP7 v .DOC je ke stažení zde

Ahoj všichni :)

náš překlad už asi máte a tak co bude dál? Percy založil www.dennivestec.cz, který by mohl být takovou náhradou. Já ještě připravuje soubor pár článků, které o nás byly napsány.



Pár slov od Fénix týmu:

U následujícího textu jsme strávili mnoho a mnoho hodin, takže doufáme, že máte z překladu radost, protože z vaší radosti máme radost zase my, překladatelé. Hrozná věta, co? Co byste taky chtěli, po tolika hodinách korekcí ;-)
Tak tedy pokračujme drobným poděkováním:

Začnu u Roxerda, zakladatele Fénix teamu, to je onen Man with the plan, ten, bez něhož bych tento text dnes nemohl psát. Web pouze nezaložil, sám se podílel na překladu a také na upravení a korekci každé kapitoly, které k nám občas od překladatelů dorazily v hrozném stavu. Je to také ten, který nás popoháněl, když nebyl k dispozici Lukáš, další z našich spolupracovníků, ten, jehož stálé pobídky k rychlejší práci zajistily vyšší rychlost překladu.

Nyní poděkování všem překladatelům, bez nichž bychom byli opravdu ztraceni. Zvolna navazuji korektory, kteří byli často zároveň překladateli. Bez nich by bylo nejspíše možné tento text číst, avšak jen stěží tak kvalitní, jak byl. Závěrem pak finální korekce, s níž jsme strávili mnohem více času než jsem tušil: tady děkuji primárně těmto jménům: Melinho, Gorash, Missbee. Doufám že jsem zapomněl málo lidí, těm se předem moc a moc omlouvám, ale znáte to, no ;-)

Přidávám také dík slovenskému týmu Záškodníků, který našemu webu přidal děťátko v podobě slovenského překladu.

P.S. Poslední dík patří vám všem, kteří jste nás četli/čtete/budete číst. Ciao ;-)

strifer

//

Já bych zase rád poděkoval striferovi, bez kterého by překlad rovněž nebyl. Byl k dispozici téměř non-stop, překládal, korigoval, pracoval ze začátku na slovenské verzi a sháněl a dirigoval ostatní překladatele.

Jeho práce si nesmírně cením a myslím si, že největší odměnou jak pro něj, tak pro mě, tak pro všechny ostatní, byly vesměs kladné ohlasy v komentářích a maily, kterých nám příšel nespočet ;-)

Striferovi ještě svůj dík vyjádřím někdy osobně.