FENIX TEAM POKRAČUJE

!!!FÉNIX TEAM OPĚT NA SCÉNĚ!!!
POMALU SE NÁM HLÁSÍ REDAKTOŘI A TAK OPĚT OBNOVUJEME ČINNOST, DOUFÁME ŽE KU PROSPĚCHU VŠEM FANDŮM HP

Zájemci o psaní článků pište na: ICQ 417-384-865

Nyní mi jedna Slovenka dala k dispozici její pokračování HP7. Pokud se vám to bude líbit, uveřejníme další kapitoly :) Navazuje to přímo na epilog

První české kapitoly (1. a 2.) byly přidány na : http://hp7-deathlyhallows.blogspot.com/2007/10/fan-pbhy.html

Dnes jsem to již nestihl, ale zítra již doopravy přibyde zhruba 15 nových kapitol a co hlavní, tak další v české zkorigované verze bez nepřesností :)

Kapitola č. 35: Živý či mŕtvy


Riaditeľka sa práve vracala do školy. Bola navštíviť profesorku Prýtovú v jednom zo skleníkov. V diaľke, pri hraniciach pozemkov zbadala dve postavy, ktoré kráčali k hradu. Boli ešte ďaleko, aby rozoznala, o koho ide, ale podľa tmavej pleti spoznala ministra. Harryho obrysy rozoznala, až keď sa priblížili.

„Dobrý deň, pán minister. Harry. Som rada, že vás opäť vidím.“ privítala ich milo a viedla ich k hradu.

„Učitelia nás už očakávajú v zborovni. Tadiaľto.“ informovala ich a rýchlym krokom ich viedla chodbou okolo knižnice.

„Bude tam ja George a Neville s Lenkou?“ spýtal sa Harry.

„Pán minister ma síce žiadal len o schôdzku s bývalými členmi Fénixovho rádu, ale myslela som, že oni by sa tiež radi pridali, takže tam budú tiež, Harry.

Vošli do zborovne, ktorá práve prepukla salvou smiechu. Zrejme jeden z Georgeových vtipov, pomyslel si Harry. Keď vstúpili, zavládlo ticho. Oči všetkých prítomných spočinuli na Harrym. Tie pohľady mu pripomenuli školské časy, keď bol centrom pozornosti vďaka svojej jazve. Teraz ho sledovali, pretože určite všetci vedeli, že bol v Bulharsku a nik z nich doteraz netušil, že je späť.

„Ahoj, Harry. Tak si späť?“ pozdravil ho niekto v rohu. Pozrel tým smerom a od prekvapenia otvoril ústa.

„Viktor? Čo ty tu robíš? Myslel som, že si stále u Rona a Hermiony.“

„Ale Harry, snáď si neveril, že by môj braček dokázal znášať svojho soka v láske tak dlho pod svojou strechou?“ podpichol ho George, ktorý k nemu pristúpil a chlapsky ho privítal potľapkaním po chrbte.

„Profesor Krum nám pomáha s výučbou obrany proti čiernej mágii.“ vysvetlila mu riaditeľka. „Profesor Weasley sa tak môže viac venovať aj kurzom lietania a famfrpálovým tréningom.“

Harry prikývol na znak porozumenia. Žiadal predsa Kruma, aby sa nevracal do Kruvalu a tak je vlastne celkom pochopiteľné, že sa uchádzal o miesto v Bradaviciach. Posadil sa k dlhému stolu medzi Nevilla a Georga a minister predstúpil dopredu. V krátkosti ich oboznámil so situáciou a so svojim rozhodnutím obnoviť Fénixov rád.

„Kto bude jeho predsedom? Okrem Brumbála túto funkciu nik nezastával.“ chcela vedieť profesorka McGonagallová.

„Uvažoval som o vás, Minerva…“ začal pomaly Kingsley.

„Och, to mi lichotíte, ale vzhľadom k môjmu veku už si na to netrúfam, Kingsley. Myslím, že by sme mali navrhnúť niekoho mladšieho. Niekoho, kto bude schopný ujať sa tejto zodpovednosti.“ oponovala mu.

„S tým úplne súhlasím. Preto by som si dovolil, na radu Ginny Potterovej navrhnúť, aby sa členovia rádu spojili s Brumbálovou armádou. Viem, že toho času šlo len o školskú organizáciu, ale jej členovia preukázali nesmierne kvality v boji proti temnej strane a navyše dnes už ide o dospelých ľudí. Navyše, BA má stále svojho vodcu a tak nevidím dôvod k zmenám.“ povedal Kingsley.

„Myslím, že to je naozaj skvelý nápad, pán minister.“ ozval sa maličký profesor Kratiknot, sediaci priamo oproti Harrymu.

„Pán Potter nás vždy previedčal o svojom talente a schopnostiach a po porážke Veď-viete-koho…“

„Profesor, naučte sa ho volať Voldemort, tak ako všetci ostatní.“ opravila ho riaditeľka.

„Dobre teda. Po porážke Vo…Voldemorta sa naozaj stal tým záchrancom čarodejníckeho sveta. Ak by mal ísť niekto v čele v boji proti novému nepriateľovi, tak on.“ dokončil Kratiknot. Všetci v zborovni súhlasne prikývli a pozerali na Harryho.

„Ale nie!“ povzdychol si samotný Harry. „Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Myslím, že by sa toho mal ujať niekto iný. Napríklad Kingsley, alebo George.“ navrhoval presvedčene.

„Dosť už!“ prerušila ich riaditeľka. „Kto súhlasí, aby bol Harry naďalej predsedom BA a aby sa k nim pridal aj Fénixov rád?“ Do vzduchu sa bez váhania zdvihli všetky ruky, okrem Harryho.

„Je rozhodnuté.“ potvrdila McGonagallová a tým celú debatu uzavrela. „Mali by ste informovať ostatných svojich priateľov, Harry a ja zase dohodnem všetko potrebné s členmi rádu. Ak je to teda všetko…“ pozrela významne na Kingsleyho, ktorý prikývol. „Potom vám všetkým ďakujem za pozornosť a prajem vám pekný zvyšok dňa.“ rozlúčila sa a smerovala k dverám.

„Pani profesorka?“ oslovil ju v poslednej chvíli Harry.

„Ak chcete vidieť svojich synov, pán Potter, myslím, že majú práve tréning.“ povedala stroho.

„Nie, na to som nemyslel. Chcel by som s vami hovoriť vo vašej pracovni, ak by to bolo možné.“ uviedol na pravú mieru a premýšľal, čo ju viedlo k osloveniu priezviskom, keď ho už niekoľko rokov oslovovala Harry, hoci mu aj naďalej vykala. Nasledoval ju do jej pracovne. Len čo sa za nimi zavreli dvere, unavene sa posadila do svojho kresla za stolom a nahlas si povzdychla. Niečo sa deje, bol si Harry takmer istý.

„Čo sa deje, pani profesorka? Nie je vám dobre? Vyzeráte unavene.“ spýtal sa Harry opatrne.

„To nič nie je, Harry. Len sa toho deje veľmi veľa a ja už starnem. Trochu ma to zmáha.“ priznala a smutne sa usmiala. Venovala mu jeden z tých pohľadov, ktoré ho kedysi presviedčali o tom, že ho má učiteľka rada, hoci sa tvári prísne a nekompromisne.

„Ale to nie je vaša starosť, takže o čom ste so mnou chceli hovoriť?“ spýtala sa a opäť nasadila svoj prísny výraz.

„Ja, vlastne by som vás chcel požiadať o pomoc pri tom vedení BA a rádu. Vaše dlhoročné skúsenosti by mi boli neoceniteľnou pomocou. Ja o aktivitách rádu skoro nič neviem, profesor Brumbál ma nezasvätil do všetkých jeho tajomstiev.“

„Harry, myslím, že vďaka vašej funkcii na ministerstve to zvládnete lepšie, než ktokoľvek iný. Ale ak ma žiadate o pomoc, samozrejme moje dvere sú vám vždy otvorené.“ povedala.

„Veľmi pekne vám ďakujem. A mal by som ešte….“ začal, no všimol si, že všetky portréty v riaditeľni sú prázdne. „Potreboval som hovoriť s profesorom Brumbálom a Snapeom, ale…“

„Aha, chápem. Obaja sú momentálne zaneprázdnení sledovaním situácie v ich svete, ale ak je to nutné, môžem ich zavolať.“ pohotovo reagovala.

„Ak by vás to neobťažovalo, mohol by som hovoriť s každým osamote? Šlo by to?“

„Isteže, takže kto skôr?“ spýtala sa a s prútikom v ruke sa postavila medzi dva portréty.

„Myslím, že najskôr by som chcel hovoriť s profesorom Brumbálom.“ rozhodol sa Harry. Riaditeľka len prikývla a tichým hlasom zamumlala latinské zaklínadlo. Potom dodala: „Albus, je tu Harry Potter a nutne s tebou potrebuje hovoriť.“ Chvíľu to vyzeralo, že sa nič nedeje, no nakoniec sa na obraze začala akoby z diaľky približovať postava vysokého čarodejníka vo fialovom habite, s dlhou bradou a polmesiačikovými okuliarmi.

„Harry, rád ťa vidím. Čo máš na srdci, chlapče?“ spýtal sa, keď sa pohodlne usadil do svojho kresla.

„Ja vás nechám osamote. Profesor Brumbál potom zariadi, aby ste mohli hovoriť so Severusom.“ povedala a zamierila k dverám do zadnej miestnosti, kde bol zjavne jej byt.

„Ďakujem vám, pani profesorka.“ povedal Harry a len čo sa za ňou zavreli dvere, oslovil Brumbála.

„Ako to vyzerá vo vašom svete, pane?“ spýtal sa.

„Nie veľmi dobre, Harry. Vládne tu nepokoj. Salazar Zmijozel prišiel hľadať spojencov. Našťastie v našom svete nemôže nikomu ubližovať ani nikoho nútiť, ale aj tak je tu mnoho čarodejníkov, ktorí túžia vrátiť sa späť, aj keď len ako prízraky.“

„Sú medzi nimi aj smrtijedi?“

„Tí predovšetkým, Harry. A tiež mnohí, ktorí tu boli ešte pred Voldemortom.“

„A on?“

„Nie, Voldemort, ako som už povedal, nie je schopný ničoho. Jeho duša bola tak poznačená, že ani po smrti nenašla pokoj a je odsúdená k večnému zatrateniu.“

„A Zmijozel? Je teda živý?“ chcel vedieť Harry.

„Áno, je to živá bytosť, ale roky v medzisvete z neho urobili ešte horšieho človeka, než bol predtým. Túžba po moci a pomste je to jediné, na čo myslí. Vraždy a mučenie ho fascinujú a tešia. Obávam sa Harry, že to bude ťažšie, než sme predpokladali.“ smutne skonštatoval.

„Ja viem, pane. Už som sa stretol s mŕtvymi dušami a viem aspoň z časti, čo nás čaká.“

„Ty si sa s nimi stretol? Ale ako sa ti podarilo vyviaznuť? Neviem o nikom….Ale ty si bol vždy jedinečný chlapec, Harry.“ pousmial sa nakoniec Brumbál.

„Nie je na mne nič jedinečné. Keď šlo o Voldemorta, chránila ma matkina obeť.“

„Ale tá už nefunguje, to vieš Harry. Padla, keď si sa stal dospelým.“ pripomenul mu Brumbál.

„Viem. Tentoraz ma zachránil Sirius.“ priznal Harry a tým sa dostal k tomu, o čom chcel s Brumbálom hovoriť.

„Sirius? Tak tomu nerozumiem, Harry. Vysvetli mi to, prosím.“

„Neviem, čo sa stalo, pane. Preto som prišiel za vami. Vtedy, keď som šiel do lesa za Voldemortom, použil som kameň a zjavili sa mi rodičia, Sirius a Lupin. Všetci, čo už boli mŕtvi. Je to tak?“

„Áno, Harry. Všetci sú tu, medzi nami.“

„Je tam aj Sirius?“ dychtivo sa pýtal, lebo potreboval uistiť.

„Harry, Sirius je mŕtvy. Je tu s nami a konečne sa stretol so svojimi priateľmi.“

„Viete, uvažoval som ako to s ním vlastne bolo, keď prepadol za závoj. Ale tesne predtým ho predsa zasiahla kliatba…nevedel som, či je mŕtvy, alebo uväznený v medzisvete.“

„Uisťujem ťa Harry, že Sirius je tu s nami.“

„Tak potom, on sa pridal k nemu?“

„K Zmijozelovi? Ako ťa to len napadlo, chlapče? Isteže nie. Je tu jedným z tých, ktorí sa snažia presviedčať ostatných, aby sa k nemu nepridávali. Sirius vždy bol a bude na našej strane.“

„Ale v Bulharsku bol ich vodca. Vodca mŕtvych duší.“ vyhŕkol Harry.

V riaditeľni zavládlo ticho. Obaja premýšľali, čo sa deje a ako je toto možné.

„Nemôžeš sa mýliť, Harry?“ spýtal sa Brumbál opatrne.

„Vždy, keď ostatní pochybovali, boli ste to vy, kto mi veril. Budete teraz aj vy pochybovať o mojich slovách?“ rozčúlil sa Harry.

„Nie chlapče, nepochybujem o tvojich slovách, ale nemôžem uveriť, žeby Sirius….nie, to proste nie je možné.“

„Nikdy by som nepochyboval o Siriusovej lojalite. Nakoniec, on ma nechal žiť, keď ma spoznal. Myslel som, že možno plní nejakú úlohu…“

„O ničom takom neviem, Harry. Ver mi, že keby tomu tak bolo, poviem ti to. Ale nik z nás nebol oslovený, aby sme sa pridali na jeho stranu. Zmijozel sa nás bojí.“

„Tak potom ako je možné, že asi pred týždňom nás napadli mozkomori a mŕtve duše v čele so Siriusom?“

„Možno…ale to je nepravdepodobné.“

„Čo, profesor! Hovorte! Potrebujem to vedieť. Inak nikdy nebudem mať pokoj a nezbavím sa vlastných výčitiek.“

„Napadlo ma, že keď Sirius umieral a prepadol za závoj takmer v jedinom okamihu, jeho duša sa rozdelila.“

„Rozdelila?“ nechápavo sa spýtal Harry.

„Možno časť jeho duše zostala uväznená v medzisvete, odkiaľ bola teraz oslobodená, ale stala sa Zmijozelovým nástrojom.“

„Takže časť Siriusovej duše je s vami na druhom svete, kde konečne našla mier a druhá časť tu blúdi po svete a zabíja nevinných ľudí?“ vyslovoval nahlas svoje myšlienky.

„To je podľa mňa jediné vysvetlenie.“ odpovedal mu Brumbál.

„Ale v tom prípade, ak budem chcieť poraziť tú časť, čo sa tu potuluje, nezničím aj tú druhú?“ uvažoval Harry a pri tom pomyslení sa striasol.

„Na túto otázku ti neviem odpovedať Harry, ale je to veľmi pravdepodobné.“ povedal mu vážne Brumbál.

Opäť sa rozhostilo ticho. Brumbál nechal Harryho, aby si ujasnil, čo potreboval, no po chvíli sa spýtal:

„Je to všetko, čo si potreboval, Harry?“ Ten pokrútil hlavou.

„Pane, potrebujeme tu pomoc. Nik z nás sa k nim nedostane, aby sme zistili, čo sa chystá. Myslím, že jedine niekto od vás by nám mohol pomôcť.“

„Máš na mysli niekoho konkrétneho? Neviem, či je niekto z nás, kto by vyzeral vierohodne ako jeho stúpenec a pritom by sme sa mohli spoľahnúť na jeho loajalitu.“ Zamyslel sa Brumbál, no v tom mu došlo, kam Harry mieri.

„Ach tak. Si si istý, že to naozaj chceš, Harry?“ vzhliadol ponad svoje polmesiačikové okuliare a mierne povytiahol obočie.

„Myslím, že nemám inú možnosť pane.“

„Nebudeš to mať ľahké, to mi ver.“

„O tom nepochybujem, ale musím to skúsiť. Môžete mi pomôcť?“ požiadal Harry starého profesora.

„Pošlem ho sem, Harry. Veľa šťastia, a nenechaj sa odradiť. Dnes má trochu zlú náladu.“ povedal ešte a vstal zo svojho kresla.

„A kedy nemá.“ zamrmlal si Harry potichu, aby to starý riaditeľ, miznúci v diaľke nepočul. Harry zrazu osamel v riaditeľkinej kancelárii a hoci tu bol už niekoľkokrát, nikdy si ju poriadne neprezeral. Teraz na to mal dosť času a pri pohľade do vitríny s oceneniami sa zarazil podobne ako jeho syn pred časom. Nech totiž hľadal ako chcel, nenašiel na žiadnom ocenení iné meno okrem Pottera.

Kapitola č. 34: Priority

Ginny bdela takmer celú noc. Bála sa, že keby zaspala, predstava Harryho prítomnosti by sa rozplynula ako sa rozplýva sen pri prvom pohladení slnečných lúčov. Pokojne načúvala pravidelnému rytmu jeho dychu a s rukou na jeho hrudi vnímala tlkot jeho srdca. Ešte sa len brieždilo, keď sa rozhodla vstať. Opatrne, aby ho nezobudila, skontrolovala ranu, ktorá sa už celkom zacelila. Vymenila lístky aj obväz a dopriala si dlhú, osviežujúcu sprchu. Potom po špičkách vyšla z izby. Všetci v dome ešte spali. Vošla do Lillyinej izbietky a jemne pohladila dcéru po tvári. Pomaly sa prebúdzala a prekvapene si premeriavala mamu, ktorá sa na ňu usmievala. Už dlho sa necítila tak dobre a bolo to na nej vidieť. Aj dievčatko vycítilo tu zmenu.

„Rýchlo sa obleč, srdiečko! Mám pre teba prekvapenie.“ zašepkala jej do uška a pomohla jej vyhrabať sa z teplých prikrývok.

„Aké prekvapenie?“ bola zvedavá.

„Uvidíš. Čo povieš na tieto?“ Ginny vytiahla zo skrine belasé šaty s jemnou čipkou, ktoré Lilly nosila len pri zvláštnych príležitostiach. Ginny túto chvíľu považovala za výnimočnú a tak neváhala a dievčatku ich pomohla obliecť. Potom premenila obyčajnú vreckovku na hodvábnu šatku rovnakej farby ako šaty a zaviazala ňou dievčatku oči.

„A teraz pôjdeš za mnou. Ale musíš byť ticho ani myška. A nie, aby si sa na to prekvapenie vrhla príliš horlivo, musíš byť trošku opatrná, dobre?“ poúčala ju Ginny.

Lilly si od vzrušenia začala hrýzť dolnú peru. Presne tak, ako to robieva Harry, pomyslela si Ginny. Viedla ju potichu do ich spálne. Harry stále spal. Ginny sa zastavila kúsok od postele, otočila si dcéru čelom k sebe, aby Harryho hneď nevidela. Rozviazala jej oči a priložila si prst na ústa, aby jej naznačila, že má byť potichu. Potom jej dovolila pomaly sa otočiť. Nadšený výkrik preťal ticho, ktoré tu panovalo. Hneď si však zakryla dlaňou ústa, aby nevykríkla znova a otca nezobudila. Prišla až k posteli a len ťažko odolávala pokušeniu vrhnúť sa mu okolo krku. Ginny si ľahla do postele vedľa Harryho a naznačila jej, aby sa k nej pridala. Takto tu ležali hodnú chvíľu a obe sa usmievali.

Lillyine očká priamo žiarili a nevedeli sa dočkať, kedy sa ocko prebudí. Jemným pošťuchovaním do pleca, alebo potiahnutím za vlasy sa ho pokúšala vytrhnúť zo spánku. Nakoniec sa jej to predsa len podarilo a dočkala sa toľko očakávaného objatia. Harry sa už cítil naozaj dobre, ale Ginny trvala na tom, aby zostal ležať a tak mu Lilly s radosťou sľúbila, že sa od neho nepohne ani na krok. Tak si teda v posteli sadol, podoprel si chrbát vankúšmi a počúval nadšený hlások svojej dcéry, ktorá mu mala toho veľa čo povedať. Ginny ich nechala osamote a šla pripraviť raňajky.

Ale jej mama ju predbehla a na stole už stál podnos s chutnými raňajkami pre troch. Vajíčka a slanina, chrumkavé toasty, maslo a domáca marmeláda, aby si každý mohol poslúžiť tým, na čom mal práve chuť. K tomu kanvica horúceho čaju a čerstvo pripravená dyňová šťava.

„Dobré ráno, mami. Nepočula som ťa, kedy si vstala?“ prekvapene sa spýtala Ginny.

„To je jedno, chcela som ti ušetriť trošku času. Takže, tu máte raňajky a bež za Harrym a Lilly, nech ste konečne chvíľu spolu. Dnes tu budete sami, otec je v práci a ja pomôžem Ronovi v obchode.“ odpovedala jej mama, zatiaľ čo si obliekala svoj cestovný plášť.

„Ale kvôli nám neodchádzaj, mami. To predsa…“ protestovala, ale matka ju gestom zastavila uprostred vety.

„O mňa sa nestaraj. Len si užite pekný deň. Dúfam, že Harrymu je už lepšie.“

„Áno, bude v poriadku. Tak teda pekný deň a ďakujem.“ vyprevádzala Ginny mamu k vchodovým dverám a s úsmevom na tvári sa za ňou dívala, kým sa nepreniesla preč. Už sa chcela vrátiť dnu a zavrieť za sebou, keď začula zvuk sprevádzajúci prenášanie. ‘Žeby mama niečo zabudla?’ pomyslela si Ginny, ale bola to Hermiona s Helenou, ktoré ju prišli navštíviť.

„Ahoj!“ pozdravili ju zborovo a povzbudivo sa na ňu usmiali. Ginny im úsmev opätovala, ale nebol to smutný úsmev, ktorý v posledných dňoch zdobil jej tvár, ale žiarivý šťastný úsmev, ktorý z jej tváre zahnal všetky starosti. Obe si túto zmenu všimli a ponáhľali sa za ňou do domu, aby sa dozvedeli, čo sa deje. Len čo za nimi zavrela dvere, na schodoch sa ozval Lillyin spevavý hlások a o chvíľu sa objavila jeho majiteľka. Hneď za ňou, držiac ju za ruku, po schodoch schádzal Harry.

„Chceli sme ti pomôcť s tými raňajkami, Ginny.“ povedal jej kajúcne, keď uvidel jej vyčítavý pohľad, ktorý si vyslúžil tým, že nezostal v posteli.

„Harry! Ó bože, Harry. Ty si sa vrátil.“ nadšene vykríkla Hermiona a radostne ho objala. Tvár sa mu skrivila v bolestnej grimase, ale neodtiahol sa od nej.

„Rád ťa vidím, Hermiona. Ako sa máte, ty, Ron a deti?“ spýtal sa a ona ho konečne pustila.

„Mal by si ležať.“ neodpustila si Ginny vyčítavú poznámku, keď si sadal k stolu.

„Ale no tak, veď som v poriadku.“ prosíkal Harry a nasadil pri tom ten najnevinnejší výraz, akého bol schopný. Ginny sa proste musela usmiať a nechala ho tak.

„Čo sa stalo, Harry? Si zranený? Kedy si sa vrátil?“ vychrlila naňho Hermiona hromadu otázok. Ale on si ju príliš nevšímal. Zaujala ho žena stojaca opodiaľ. Bola trošku nervózna. Nečakala, že sa stane svedkom takejto osobnej, rodinnej chvíle a radšej by odišla.

„Vy musíte byť Helena Malfoyová, ak sa nemýlim.“ usmial sa na ňu Harry, ktorý vycítil jej rozpaky a ukázal na voľnú stoličku, aby sa posadila.

„Áno, teší ma, pán Potter.“ odvetila a posadila sa.

„Priatelia ma oslovujú Harry. Môžem predpokladať, že sme priatelia? Ginny mi o vás veľa rozprávala.“ usmieval sa stále Harry.

„Ach, iste. Tak teda, vitajte doma, Harry. Aj ja som už o vás veľa počula.“

„O tom nepochybujem. Keď si predstavím, čo vám narozprávali Hermiona s Ginny a na druhú stranu, čo ste počuli od vášho manžela, radšej asi nechcem vedieť, akú predstavu ste si o mne vytvorili.“ povedal so zdvihnutým obočím.

„Ale tak to nie je…Ja …“ začala, ale jeden pohľad naňho ju presvedčil o tom, že žartuje. Konečne sa aj ona bez ostychu usmiala a pridala sa k priateľskej konverzácii. Lilly pritom tíško sedela otcovi na kolenách a tešila sa, že môže byť s ním. Kingsley prišiel tesne pred obedom. Zavrel sa s Harrym v obývačke a tam si vypočul podrobné hlásenie o celej akcii v Bulharsku.

„To neznie veľmi dobre, Harry. Si si naozaj istý, že to boli mŕtve duše? To by znamenalo, že oblúk je spojený a Zmijozel má opäť schopnosť prechádzať medzi pozemským a posmrtným svetom.“

„Vyzerá to tak. A predpokladám, že teraz má v temnote oveľa väčší výber spojencov, než predtým. Pomysli na to, koľko bývalých smrtijedov je mŕtvych.“ doplnil Harry.

„Presne tak. Hoci môžeme vylúčiť Voldemorta, smrtijedi sa určite radi vrátia a budú pokračovať v tom, čo začali. A proti nim nezmôžeme skoro nič.“ priznal Kingsley.

„Navyše nemáme veľkú šancu zistiť, čo pripravujú. Ktokoľvek by sa k nim priblížil, nemá šancu vrátiť sa späť.“

„To je pravda. Tak ma napadá, ako sa to vlastne podarilo tebe? To si mi ešte nepovedal.“

„Sirius.“ bola Harryho jednoslovná odpoveď.

„Čo je s ním?“

„Je v ich čele. Neviem, ako je to možné. Nerozumiem tomu, ale nechal ma žiť.“

„Aha.“ Kingsley nechápal, ale Harryho výraz naznačoval, že sa o tom nechce viac baviť.

„Niečo ma napadlo. Možno by…..“ zamyslel sa Harry. Mračil sa pritom a hrýzol si spodnú peru. „Musím ísť do Bradavíc.“ vyhŕkol náhle.

„Čo ťa napadlo? Idem dnes do Bradavíc, mohol by som to zariadiť. Mal by si zostať doma a poriadne sa zotaviť.“

„Vy ste sa s Ginny snáď proti mne spikli. Som úplne v poriadku a zvládnem to.“ ohradil sa Harry. Kingsley sa nad týmto jeho výbuchom len pousmial.

„Pochop nás, Harry. Mysleli sme, že už ťa možno nikdy viac neuvidíme a potom sa tu zjavíš krvácajúci. Ginny má o teba úplne pochopiteľne strach.“

„Ja viem, prepáč. Ale naozaj som v poriadku a tá rana už je úplne zahojená, zostala len jazva. Ver mi, keď ti hovorím, že to zvládnem. Ale potrebujem pomôcť s Ginny. Určite s tým nebude súhlasiť.“ skrotol trochu a prosebne pozrel na ministra.

„Čo chceš, aby som urobil?“

„Povedz jej, že musíš ísť do Bradavíc a potrebuješ, aby som šiel s tebou, a že hoci vieš, že by som mal odpočívať, je to nevyhnutné, inak by si to nerobil.“ vysvetlil mu Harry svoj plán.

„Máš to dobre premyslené, čo? Myslíš, že nám na to skočí? Ginny vie, prečo idem do Bradavíc.“

„A prečo vlastne?“

„Ginny mala včera veľmi dobrý nápad, spojiť Fenixov rád a Brumbálovu armádu. Chystám sa kontaktovať rád, v prvom rade učiteľov Bradavíc a Ginny mala kontaktovať BA. Ale teraz, keď si sa vrátil, myslím, že to prenechá na starosť tebe.“ vysvetlil mu Kingsley.

„Súhlasím, že je to dobrý nápad. Dobre teda, pôjdem s tebou a rovno informujem Nevilla a Georga. Takže mi pomôžeš s Ginny?“

„V čom ti má pomôcť?“ prerušila ho Ginny, ktorá im priniesla do obývačky podnos s kávou a pozerala striedavo z jedného na druhého.

„Potrebujem, aby šiel Harry so mnou do Bradavíc.“ začal opatrne Kingsley a sledoval účinok svojich slov.

„To som si mohla myslieť. Nie si doma ani deň, si zranený, ale za každú cenu musíš niečo podnikať, však?“ spustila Ginny na Harryho a neskrývala svoje podráždenie.

„Ginny, pochop…“

„Nie, Harry. Ty pochop. Zamysli sa nad tým, čo je pre teba dôležitejšie. Rodina, alebo práca?“ rozkričala sa a nepustila ho k slovu.

„Ja tu dni a noci tŕpnem strachom či si v poriadku, či vôbec žiješ a čakám na akúkoľvek správu. Potom sa tu zjavíš zranený, ale namiesto toho, aby si sa zotavil a strávil chvíľku so mnou a so svojou dcérou, utekáš preč, aby si zachránil svet. Ostatní sú ti prednejší.“

„Ginny, utíš sa. To nie je pravda. Poďme sa o tom normálne porozprávať.“ prosil Harry, pristúpil k nej a objal ju, ale vymanila sa z jeho zovretia.

„Ujasni si svoje priority, Harry. Potom budeme môcť hovoriť normálne.“

Kingsley, ktorému nebolo príjemné, byť svedkom manželskej hádky, sa snažil Harryho presvedčiť, aby zostal doma s rodinou, ale on trval na tom, že ide s ním. Vedel, že Ginny chápe, čo Harry robí, ale vedel tiež, že hlas srdca býva často silnejší než rozum.


Kapitola č. 33: Zlyhal som!

„Odlož ten prútik, Kingsley. Nie som nepriateľ.“ povedal, ale jeho hlas bol zachrípnutý a tlmený kapucňou, ktorá mu stále zakrývala tvár. Kingsley, stále v pozore sledoval približujúcu sa postavu a jednou rukou pridŕžal Ginny za sebou, aby ju chránil. Tá sa mu však vytrhla a rozbehla sa dopredu.

„Ginny, stoj!“ snažil sa ju zadržať, ale ona sa vrhla priamo do náručia toho tajomného pocestného.

„Tss!“ potichu precedil cez zuby, keď ho trochu silnejšie objala. Trošku sa odtiahla, ale len tak, aby mohla zložiť jeho kapucňu a pozrieť mu po mesiacoch konečne do tváre.

„Harry?“ spýtal sa trochu neveriacky Kingsley, keď aj on uvidel, koho má pred sebou. Podišiel k nemu a chlapsky ho potľapkal po chrbte.

„Som rád, že ťa zase vidím. Už sme mysleli…“ nechal vetu nedokončenú.

„Si zranený?“ spýtala sa Ginny a viedla ho do domu.

„To nič nie je. Už sa to skoro zahojilo.“ upokojoval ju Harry a držal ju za ruku, keď spolu kráčali cez záhradu. Kingsley ich mlčky nasledoval.

„Pozriem sa na to.“ zahlásila a už otvárala vchodové dvere.

„Mami! Oci! Harry je späť!“ volala radostne. Pani Weasleyovej od prekvapenia vypadol tanier z ruky a pristúpila k nemu, aby sa presvedčila, že to nie je len prízrak.

„Oh, Harry. Drahý, si v poriadku?“ pýtala sa starostlivo ako vždy.

„Som v poriadku, naozaj.“ opakoval znova a znova. Vyzeral aj cítil sa vyčerpane, ale bol šťastný. Bol konečne opäť doma. Artur Weasley a Kingsley len so spokojnými úsmevmi sledovali Molly a Ginny, ako ho obskakovali jedna cez druhú a nechávali im k tomu priestor. Na rozhovor bude ešte dosť času. Harry odložil plášť a podal ho Ginny. Dosadol vyčerpane na najbližšiu stoličku a nastavil ruku, aby ju k sebe mohol pritiahnuť. Ona sa však zamračila a pozerala na tmavú mokrú škvrnu na plášti. Pozrela na ruku, v ktorej ho zvierala a bola celá od krvi.

„Ty krvácaš!“ zašepkala. Pristúpila až k nemu a jemne odhrnula jeho košeľu, ktorá zakrývala obväz nasiaknutý čerstvou krvou.

„To nič nie je. Chce to len nový obväz a čerstvé listy Plantaga.“ jemne zovrel jej ruky vo svojich a prinútil ju pozrieť mu do očí. „Naozaj Ginny.“

Prikývla a v očiach sa jej zaleskli slzy, ktoré však rýchlo potlačila.

„Mal by si si ľahnúť a ošetrím ti to.“ povedala vecne už pokojným hlasom.

„Myslím, že Kingsley bude chcieť so mnou ešte hovoriť.“

„Nie, Harry. Myslím, že dnes potrebuješ ošetriť a odpočinúť si. Do zajtra to počká.“ vyviedol ho minister z omylu.

„Len jedna vec, Harry.“ zháčil sa ešte.

„Arnold je mŕtvy.“ povedal bez toho, aby zaznela otázka. Kingsley smutne prikývol.

„Zajtra sa zastavím, odpočiň si. Dobrú noc vám všetkým.“ povedal a preniesol sa preč.

„Kingsley má pravdu, Harry.“ prehovoril konečne pán Weasley. „Musíš si odpočinúť. Tak len bež hore s Ginny.“ pomáhal mu vstať.

„Vďaka, pán Weasley, aj vám, pani Weasleyová. Dobrú noc.“ povedal ešte a s rukou pritisnutou na rane vykročil za Ginny smerom k schodom.

„Harry?“ zavolal za ním ešte Arthur. „Vitaj doma, synak.“ Potom už Harry s Ginny skutočne odišli do svojej izby a ona ho uložila do postele. Z kúpeľne doniesla misu s teplou vodou a čistú špongiu. Postavila to na nočný stolík a opatrnými pohybmi mu odkryla ranu. Harry len tíško ležal a pozoroval jej vážnu tvár. Sledoval každú jej črtu, akoby si jej obraz chcel vryť do pamäti naveky. Jemne mu vodou omývala ranu, ktorá slabo krvácala. Vzala do ruky svoj prútik a použila niekoľko hojivých kúzel. Teraz zostal nezacelený len malinký kúsok a priložením liečivej byliny aj z neho prestala tiecť krv. Než priložila obväz, dlho skúmala sčerneté tkanivo. Nielen okraje už takmer zacelenej jazvy, ale celá zasiahnutá časť bola čierna a zjazvená.

„Viktorovi zostala len malá jazva a rozhodne to nemal také čierne ako ty.“ skonštatovala.

„Vaše kúzla mu ranu zacelili rýchlejšie a vďaka pomoci madam Pomfreyovej bola liečba účinnejšia. Veď vieš, že ja som v tom nikdy nebol veľmi dobrý.“ pokúsil sa odľahčiť situáciu. „ Takže ak zostanem zjazvený, môžem si za to sám. Myslím, že ja už som sa naučil žiť ako večne poznačený jazvou. Ale možno tebe sa budem menej páčiť.“ pokúsil sa vtipkovať, no Ginny už mala slzy na krajíčku.

„Prestaň hovoriť hlúposti, Harry.“ zavzlykala. Ľahla si vedľa neho a opatrne ho objala, aby mu neublížila. Pritiahol si ju k sebe.

„Myslela som, že som ťa navždy stratila.“ zašepkala.

„Ako si na to prišla, maličká?“ oslovil ju nežne a hladkal ju po vlasoch. „Som predsa tu, vedľa teba. Živý a môžem povedať, že aj zdravý.“

„Ten medailón…“ V tom mu to došlo. Medailón musel reagovať práve vtedy, keď bojoval o život.

„Odpusť mi. Nechcel som ťa trápiť. Chcel som zrušiť kúzlo týkajúce sa mňa, aby sa to nestalo, ale zabudol som. No už je to preč. Už som tu a všetko bude dobré.“ tíšil ju a ona stále ležala schúlená vedľa neho. Jeho slová boli ako balzam na jej dušu a strápené srdce. Strach postupne mizol a nahrádzal ho pocit radosti.

„Čo sa stalo?“ chcela vedieť.

„Zlyhal som. Nesplnil som, čo som mal a môj kolega pritom prišiel o život.“ zamumlal Harry.

„Určite to nie je tvoja vina, Harry. Nesmieš sa zo všetkého obviňovať.“

„Ja viem, Ginny. Nebyť toho, že….“

„Čo, Harry? Povedz mi, čo sa stalo? Ja som to cítila, bolo to strašné.“

„Nečakane nás napadlo niekoľko mozkomorov a následne prišli oni. Boli to divné bytosti. Neviem, akoby duchovia.“ spomínal Harry smutne.

„Kingsley vravel, že ich útoky nik neprežil. Je to pravda?“



Kapitola č. 32: Skutočnosť

Od Harryho stretnutia s tajomnými bytosťami ubehol už týždeň. Za celú tú dobu o sebe nikoho neinformoval. Ale o tom vedeli len dve osoby. Kingsley Pastorek a Hermiona. Ostatní si mysleli, že Harry sa ohlásil bezprostredne po útoku a je v poriadku.

Ale jedna osoba tušila, že niečo nie je ako má byť. Bola to práve Ginny. Správa, že je Harry v poriadku ju samozrejme upokojila, ale keď sa nad tým druhý deň zamyslela, nezdalo sa jej to. V tomto presvedčení ju utvrdzovali aj samotná Hermiona a Kingsley. Obaja ju navštevovali každý deň, zaujímali sa o ňu a o tom, ako sa cíti až prehnane. Zhovárali sa s ňou tým najjemnejším tónom hlasu a striehli, či neprepadá smútku a melanchólii. Hermiona sa vyhýbala tomu, aby zostala s Ginny osamote a uhýbala pred jej skúmavým pohľadom. Ginny ju poznala natoľko aby vedela, že niečo skrýva.

Určite ide o Harryho. Sú len dve možnosti. Buď je mŕtvy, alebo o ňom nič nevedia a snažia sa ju utešiť. Niet divu pri tom, ako ju to vtedy zasiahlo. Bolo to také nečakané a náhle. Nemala im za zlé, túto ich malú lož. Veď jej len chceli pomôcť. Ale teraz…teraz je pripravená. Chce vedieť pravdu, nech je akákoľvek. Navonok vystupovala veľmi vyrovnane, ale zvnútra ju zožierali pochybnosti a neistota. Dokázala sa už vyrovnať s mnohým, dokáže to aj teraz. Našla v sebe silu potlačiť emócie, tak ako už veľakrát na škole, keď tajne ľúbila Harryho a musela to skrývať, keď naňho žiarlila, či keď ju opustil, aby mohol nájsť Voldemortove viteály a zabiť ho, alebo sám zomrieť. Vtedy to všetko mlčky znášala a nik to na nej nespoznal. Aj teraz sa obrnila svojou maskou a rozhodnutá šla za Hermionou. Našla ju v izbe s deťmi.

„Hermiona, potrebujem s tebou hovoriť.“ povedala rozhodne a jej tón naznačoval, že neznesie odpor.

„O čo ide, Ginny?“ spýtala sa Hermiona prekvapene a snažila sa zachovať si neutrálny výraz.

„Myslíš, že by sme mohli ísť do mojej izby?“

„Ja…neviem, či je to dobrý nápad. Ja už budem musieť….“

„Hermiona, prosím. Je to dôležité.“ skočila jej do reči a kráčala smerom k svojej izbe.

„Tak čo sa deje?“ spýtala sa nervózne Hermiona, keď za sebou zavrela dvere.

„Sadni si a povedz mi, čo vieš o Harrym.“ pokojným hlasom jej prikázala Ginny.

„Už som ti povedala. Ozval sa hneď po tom, čo som prišla ku Kingsleymu. Je v poriadku.“ odpovedala potichu a hľadela pritom do zeme. Hlas sa jej trochu triasol.

„Nie, Hermiona. Toto som nechcela počuť. Prosím, povedz mi pravdu.“

„Čo?“ zľakla sa. „O…o čom to hovoríš?“ jachtala prekvapene.

„Je mŕtvy?“ spýtala sa Ginny, čím kamarátke úplne vyrazila dych.

„Ako…ako si na také niečo prišla? Nie, isteže nie….“ snažila sa protestovať Hermiona, ale oči sa jej zalievali slzami.

„Pozri, vidím, ako veľmi sa trápiš. Niečo predo mnou tajíš a bojíš sa mi to povedať. Tak čo je to, ak nejde o Harryho?“

„Nemôžem!“ zaúpela. „Nemôžem ti to povedať, Ginny.“

„Nech je to čokoľvek, som pripravená a zvládnem to. Ale potrebujem vedieť pravdu.“

„Nehnevaj sa na nás, Ginny. My sme ti nechceli klamať, ale keď som ťa vtedy videla….“

„Ja viem, Hermiona. Ďakujem ti za to, že si mi chcela pomôcť. Ale teraz naozaj potrebujem vedieť pravdu.“ trvala na svojom a snažila sa Hermionu presvedčiť.

„Keď som v ten večer prišla ku Kingsleymu, tvrdil, že už pár týždňov nemá o Harrym žiadne správy.“ začala teda potichu vysvetľovať, čo sa stalo.

„Pár týždňov? Prečo sa nejako nepokúsil s ním spojiť? Nejako ho hľadať?“

„Harry s jeho kolegom sa často presúvali z miesta na miesto, kvôli bezpečnosti, takže chcel ešte nejakú dobu počkať, či sa neozvú. Lenže potom sa to zvrtlo v Azkabane a tak potreboval všetkých ľudí tu. Nemohol poslať nikoho, aby ho hľadal. Navyše by to mohlo trvať veľmi dlho keďže netušil, kde hľadať.“

„Chápem. Takže sa nedalo robiť nič, len čakať.“ chápavo prikývla Ginny. „A potom? Ako to, že ten medailón tak náhle prestal vyžarovať teplo a mágiu? Je teda naozaj…?“ nedokázala to vysloviť znova.

„Nevieme. Ten medailón začaroval Kingsley, aby sa spojenie s Harrym prerušilo a neznepokojovalo ťa. Nechcem myslieť na to, že by Harry…“

„Musíme veriť, Hermiona. Určite bude v poriadku. Pamätáš, keď ste hľadali viteály? Denne som umierala strachom o vás, pretože nik ani len netušil, kde by ste mohli byť. A boli ste preč skoro rok. Ale nikdy som neprestala dúfať. Tak ani teraz neprestaneme, dobre?“ Hermiona sa nesmelo usmiala. Odľahlo jej, že to Ginny prijala takto dobre, a že sa na ňu nehnevala.

„Ale nehovor to nikomu inému. Nechcem strašiť mamu ani ostatných pokiaľ je nádej, že je Harry naozaj v poriadku. Súhlasíš?“

„Dobre, ale Kingsleymu poviem, že vieš pravdu.“

„Poviem mu to sama, keď sa tu dnes zastaví, nemaj strach.“

Potom sa ešte chvíľku rozprávali, ale Hermiona sa musela vrátiť domov. Ginny vo svojej izbe osamela. Stála pri okne a pozerala do diaľky snažiac sa zistiť, kde by mohol byť jej muž. V jej srdci stále horel plamienok nádeje a verila, že tam niekde je a možno na ňu v tejto chvíli myslí. S hlbokým povzdychom sa odvrátila od okna a šla skontrolovať Lilly, ktorá už bola v postieľke a čakala na pusu na dobrú noc.


„Mami, kedy sa už vráti ocko?“ povedala Lilly, keď Ginny vošla do jej izby.

„Už čoskoro. Určite.“ ubezpečovala ju matka.

„Chýba mi.“

„Mne tiež, srdiečko. Mne tiež. Ale už to nebude dlho trvať a bude tu zas s nami, nemaj strach. A teraz už spinkaj, princezná.“ pobozkala ju na čelo a zhasla svetlá v izbe.

„Dobrú noc, mami.“ ozvalo sa v tme. Zišla dole schodmi a v kuchyni našla rodičov zabraných do rozhovoru s ministrom.

„Dobrý večer, Kingsley.“ pozdravila ho.

„Ahoj, Ginny. Ako sa máš?“

„Ďakujem, je to lepšie. Dnes som veľa premýšľala a myslím, že mi to trochu pomohlo.“ odpovedala mu s miernym úsmevom. Kingsley prekvapene zdvihol obočie a skúmavo sa na ňu pozrel.

„Poď sa najesť, Ginny. Skoro celý deň si bola zavretá v izbe. Musíš byť hladná.“ začala hneď jej matka a už sa zdvíhala od stola.

„Mami, nechaj to tak. Vôbec nie som hladná, ale ak dovolíš Kingsley, potrebovala by som s tebou hovoriť. Nepôjdeme sa prejsť?“

„Ginny, vonku je už tma.“ namietala Molly. Ale Kingsley vstal a ospravedlnil sa svojim hostiteľom. Podržal Ginny plášť tak, aby si ho mohla obliecť a vyšli spolu do mesačným svetlom zaliatej záhrady.

„Hovorila si s Hermionou?“ spýtal sa priamo.

„Áno, povedala mi pravdu. Myslíš, že je v poriadku?“

„Nechcem v tebe vzbudzovať falošné nádeje. Stále nemáme žiadne správy. Prepáč, ale naozaj nemôžem teraz pre neho nič urobiť.“

„To je v poriadku. Som si istá, že keby bola situácia iná, urobil by si všetko, aby si ho našiel. Povedz mi ale, ako to vyzerá tu. Čo sa naozaj deje?“

„Počula si o Azkabane. Netuším, čo presne Zmijozel chystá. U nás je stále pokoj, ale v Bulharsku je to naozaj zlé a šíri sa to stále ďalej aj za hranice. Je to len otázka času.“

„Čo môžme robiť?“ spýtala sa Ginny a zastavila sa pri veľkom rozkonárenom dube, pri ktorom rada sedávala ako malá.

„Neostáva nám iné, len čakať. A čo bude potom? Ťažko povedať. Nevieme, aká veľká bude presila, ani aké sú ich plány.“

„Harry snáď na nič neprišiel?“

„Harry mal rozkaz nepúšťať sa do bojov a zostať v utajení. Jeho úlohou bolo nájsť oblúk a zničiť ho. Ale podľa jeho informácií proti nám stojí niečo, čo dovtedy nevidel. Tie bytosti za sebou zanechávajú len mŕtve telá a pusté dediny a mestá. Nik útoky neprežil.“ vravel ustarane. Pri poslednej vete sa Ginny mierne roztriasla, ale ovládla sa. Harry žije. Cíti to.

„Našou jedinou šancou je nájsť a zničiť oblúk.“ pokračoval Kingsley.

„Ale dovtedy sa musíme brániť.“ rozhodla Ginny. „Hneď zajtra informujem členov BA a možno by mohli pomôcť aj bývalí členovia Fénixovho rádu.“

„Ginny….“ snažil sa protestovať, ale v odraze mesačného svetla uvidel jej odhodlaný výraz.

„Zvládli sme to s Voldemortom, zvládneme to znovu.“ uistila ho.

„Hneď zajtra informujem Minervu McGonagallovú a členovia rádu sa pripoja k vašej organizácii. Brumbálova armáda bude konečne viac, než len školské spoločenstvo.“ „Súhlasím.“ povedala Ginny zjavne spokojná so svojim návrhom. Zrazu spozornela. Akoby začula niekde v diaľke kroky. Započúvala sa do ticha, ale nič sa nedialo. Zrejme sa jej to len zdalo. Mlčky sa vracali smerom k domu, keď pri bráne zbadali stáť postavu v čiernom plášti. Začula ich. Otočila sa a namierila na nich prútikom. Kingsley pohotovo skryl Ginny za seba a tiež bol pripravený brániť ich. Ale neznámy zrazu sklonil prútik k zemi a pomaly vykročil smerom k nim.


Kapitola č. 31: Samota

Hmla ustupovala a spoza oblakov už vykukol mesiac. Muselo sa zotmieť len pred chvíľou, ale na to nemal Harry čas myslieť. Musí sa dostať späť do jaskyne, ktorú ráno opustili.

„Accio batohy.“ povedal potichu a tie prileteli k nemu. Chytil ich do jednej ruky, druhou chytil Arnoldove mŕtve telo a preniesol sa.

Rana mu stále krvácala, zranenie bolo rovnaké ako Viktorove keď k nim na Vianoce prišiel. Našťastie mal so sebou listy Plantago media, ktoré vtedy použil Neville a tak vedel čo robiť. Utiahol sa do bezpečia, ktoré mu jaskyňa poskytovala a pre istotu ju zabezpečil ešte niekoľkými obrannými kúzlami, ako to robil vždy. Celé ho to vyčerpávalo, no zozbieral zvyšky svojich síl a niekoľkými ďalšími kúzlami sa snažil ranu zaceliť. Vedel, že to nepôjde úplne. Navyše liečiť sám seba nie je príliš účinné, ale zatiaľ to stačilo.

Rana krvácala menej a tak na ňu priložil listy a previazal ich obväzom. Privolal si z batohu teplú deku a potom už len vyčerpane sedel. Tupá pulzujúca bolesť mu pomaly otupovala zmysly. Celú noc sa jeho telo zmietalo v horúčke. Zo všetkých síl sa snažil zostať pri vedomí a ráno, keď mu bolo lepšie, previazal ranu. Tá sa zapálila a keď sa neopatrne pohol stále trochu krvácala a znova sa otvorila. Z batohu vylovil ďalšiu rastlinu, ktorú mu Neville doporučil. Saponaria officinalis bola dobrá na hnisajúce rany a tak ju vyskúšal. Bude zrejme nejakú dobu trvať kým sa to zahojí, ale musí si nejako pomôcť.

Smutným pohľadom pozrel na mŕtve telo. Musí ho pochovať. Ešte nikdy nekopal jamu pomocou kúzla, ale nemal dosť síl na takú fyzickú záťaž, tak to musel vyskúšať. Napokon to zvládol a opatrne do hrobu preniesol Arnoldove telo. Navrch potom vyčaroval kríž na pamiatku zosnulého a znova zťažka dosadol do rohu jaskyne. Zápal rýchlo ustupoval a tak aj horúčka prešla, ale pri akomkoľvek pohybe sa rana znova a znova otvárala a bolela. Musel teda len sedieť a premýšľať. Myslel na svoju rodinu a tieto myšlienky ho napĺňali novou silou, novou nádejou. Len čo mu bude lepšie, vráti sa domov.

Mohol by to skúsiť hneď, ale nechcel Ginny vystrašiť. Najprv sa trošku zotaví a potom ich znova uvidí. Uistí sa, že sú v poriadku. Ak sa mozkomori vymanili spod kontroly, znamená to, že Zmijozel prekročil hranice Bulharska a napreduje ďalej. Chystá sa snáď do Bradavíc? Ďalšie jeho myšlienky sa zaoberali Siriusom. Odkedy zistil, ako Oblúk smrti funguje uvažoval, ako to bude so Siriusom. Jedna jeho časť dúfala, že sa znova vráti a všetko bude v poriadku. Na druhej strane, bol vôbec Sirius uväznený v medzisvete? Predtým, než prepadol za závoj ho predsa zasiahla smrteľná kliatba.

Bol mŕtvy skôr, než sa za závoj dostal. A pokiaľ bol Sirius skutočne celú dobu uväznený v medzisvete, istotne bude rovnaký ako ostatní odtiaľ. Chladnokrvný a túžiaci po pomste. A to sa zrejme stalo, usúdil Harry podľa udalostí predošlého dňa. Bol to naozaj on. Ale nebola to živá bytosť, len akýsi jeho prízrak. Harry sa mimovoľne zachvel pri spomienke na včerajší deň. Na ten nekompromisný výraz tváre a vražedný pohľad. Ale Sirius ho spoznal. Určite. Inak by ho nenechal žiť. Možno opäť odolával mučeniu ako kedysi v Azkabane a je stále rovnaký. Týmito myšlienkami mučil Harry svoju myseľ.

Srdce ho presviedčalo o jednom, rozum zas tieto úvahy popieral. Čo je pravda? Pýtal sa Harry sám seba v samote jaskyne a v tme noci hľadal odpoveď. Tou mu však bolo len ticho.


Navštivte www.tipandwin.cz a zasoutěžte si spolu s ostatními fanoušky o 15,000 Kč :)
Nevíte, jak soutěžit? Zde : http://www.tipandwin.cz/_faq.php najdete odpověď :)

Doufám, že jste si naší práci vážili, bavilo vás překlad číst a že ikdyž si pár ubožáčků zkopírovalo překlad k sobě, tak víte, kdo je jeho pravým autorem ;-) Koneckonců návštěvnost přes 80.000lidí denně v době "největší slávy", články v novinách i zmínky v tv jsou toho důkazem ..

Tak jsem sem opět zavítal a vidím, že někteří lidé nemohli najít překlad, a tak jsem sem hodil link :) Pokud byste někdo měl problémy, kontakt na někoho od nás je ICQ: 313-108-918

Český překlad v .DOC je ke stažení zde

Ahoj všichni :)

náš překlad už asi máte a tak co bude dál? Percy založil www.dennivestec.cz, který by mohl být takovou náhradou. Já ještě připravuje soubor pár článků, které o nás byly napsány.



Pár slov od Fénix týmu:

U následujícího textu jsme strávili mnoho a mnoho hodin, takže doufáme, že máte z překladu radost, protože z vaší radosti máme radost zase my, překladatelé. Hrozná věta, co? Co byste taky chtěli, po tolika hodinách korekcí ;-)
Tak tedy pokračujme drobným poděkováním:

Začnu u Roxerda, zakladatele Fénix teamu, to je onen Man with the plan, ten, bez něhož bych tento text dnes nemohl psát. Web pouze nezaložil, sám se podílel na překladu a také na upravení a korekci každé kapitoly, které k nám občas od překladatelů dorazily v hrozném stavu. Je to také ten, který nás popoháněl, když nebyl k dispozici Lukáš, další z našich spolupracovníků, ten, jehož stálé pobídky k rychlejší práci zajistily vyšší rychlost překladu.

Nyní poděkování všem překladatelům, bez nichž bychom byli opravdu ztraceni. Zvolna navazuji korektory, kteří byli často zároveň překladateli. Bez nich by bylo nejspíše možné tento text číst, avšak jen stěží tak kvalitní, jak byl. Závěrem pak finální korekce, s níž jsme strávili mnohem více času než jsem tušil: tady děkuji primárně těmto jménům: Melinho, Gorash, Missbee. Doufám že jsem zapomněl málo lidí, těm se předem moc a moc omlouvám, ale znáte to, no ;-)

Přidávám také dík slovenskému týmu Záškodníků, který našemu webu přidal děťátko v podobě slovenského překladu.

P.S. Poslední dík patří vám všem, kteří jste nás četli/čtete/budete číst. Ciao ;-)

strifer

//

Já bych zase rád poděkoval striferovi, bez kterého by překlad rovněž nebyl. Byl k dispozici téměř non-stop, překládal, korigoval, pracoval ze začátku na slovenské verzi a sháněl a dirigoval ostatní překladatele.

Jeho práce si nesmírně cením a myslím si, že největší odměnou jak pro něj, tak pro mě, tak pro všechny ostatní, byly vesměs kladné ohlasy v komentářích a maily, kterých nám příšel nespočet ;-)

Striferovi ještě svůj dík vyjádřím někdy osobně.

e