FENIX TEAM POKRAČUJE

!!!FÉNIX TEAM OPĚT NA SCÉNĚ!!!

Zájemci o psaní článků pište na: bednar.tipandwin@gmail.com

Zkorigovaná verze slovenského překladu
Harry Potter a Relikvie smrti je na: http://hp7-deathlyhallows-sk.blogspot.com/

Všechny kapitoly "Oblouku smrti".: http://hp7-deathlyhallows.blogspot.com/2007/10/fan-pbhy.html

Fanouškovský díl "Oblouk smrti" skončil a nyní nastává jeho pokračování :)

Tak se to tedy podařilo :) Kromě přeložení celého závěřečného dílu Harry Pottera a Relikvie smrti a to jak do češtiny, tak do slovenštiny, se obě verze podařilo i zkorigovat. Slovenský korektura proběhla nedávno a odkaz na ni jsme uveřejnili.

Přidána 8. kapitola, česky jsou nové 12. a 13. kapitola. Další české přibydou v sobotu :)

Kapitola č. 8: Záhada medailónu

V lesnej chalúpke sa Harry zotavoval zo svojich zranení a vďaka Leinej starostlivosti už mohol bez problému vstať z postele. Rebrá ho boleli už len pri prudšom pohybe a inak bol v poriadku. Teda, okrem pamäte. Niekoľko týždňov už tápal v neistote a nebyť Ley, ktorá ho rozptyľovala, asi by upadol do ťažkej depresie. Lea, hoci bola nemá, bola výbornou spoločníčkou a on sa s ňou nenudil. Prechádzali sa spoločne lesom, večery trávili tým, že Harry predčítal nahlas nejaké knihy, ktoré v chalupe našiel a Lea ho zasnene počúvala. Medzičasom ho naučila znakovú reč, ktorou sa kedysi dorozumievala s rodičmi a tak mu s jej pomocou rozprávala o svojom živote.

Bola jedinou dcérou istých manželov z Walesu. Jej matka bola ľudová liečiteľka, vedela namiešať rôzne masti a sirupy z liečivých rastlín a to isté naučila svoju dcéru. Lea však okrem toho dokázala niečo zvláštne. Netušila ako, ale stalo sa, že keď sa rukou dotkla nejakej otvorenej rany, zacelila sa. Keď sa na to sústredila, dokázala to. Raz to však urobila v škole a odvtedy sa na ňu ostatné deti pozerali inak. Stránili sa jej a dávali najavo, že je zvláštna. Matka ju doma často upokojovala, že je ako každé iné dieťa, ale nepomohlo to a čoskoro sa to rozkríklo po celej dedine. Presťahovali sa inam a ona si už dávala pozor, aby svoje zvláštne schopnosti neukazovala na verejnosti. Ani Harrymu to nepriznala, hoci niektoré jeho rany tak vyliečila. Bála sa, žeby ju zavrhol, alebo by odišiel. A ona nechcela, aby odišiel. Bola rada, že má spoločnosť.

Jej otec bol učiteľ. Bol to veľmi múdry a dobrosrdečný muž. Po smrti rodičov pri požiari v dedine zostala sama a utiahla sa sem, do tejto lesnej chalúpky. A odvtedy tu žije už druhý rok sama, kým ho nenašla.

Harrymu chvíľu trvalo, kým pochopil všetko, predsa len, so znakovou rečou sa stretol prvý krát. Ale Lea bola trpezlivá učiteľka a učenie bolo o to ľahšie, že Harry sa jednoduché znaky nemusel učiť sám, ale stačilo im porozumieť, keďže nebola hluchá. PO čase sa mu to podarilo a porozumel jej. Potom už mohli večery tráviť aj diskusiami o knihách alebo iných veciach.

Často sedával vonku na zemi, počúval spev vtákov a slabý šum vetví stromov. Snažil sa rozpomenúť, ale čím viac sa namáhal, tým viac mal pocit, že mu potrebné informácie unikajú. Keď tam tak sedával, pohrával sa s medailónom, ktorý si zavesil na krk. Pripadalo mu zvláštne, že sa fotka vo vnútri hýbe, ale kdesi v hĺbke duše tušil, že keď sa mu vráti pamäť, pochopí to a tak sa tou myšlienkou viac nezaoberal. Oveľa viac skúmal jednotlivé rysy postáv na obrázku. Sledoval ich denne a snažil sa spomenúť na ich mená.

Jedného dňa opäť sedel vonku a s medailónom na krku premýšľal. V tom sa stalo niečo, čo ho veľmi prekvapilo. Chladný kov sa mierne zahrial a medailón sa zachvel. Bolo to slabé a sotva postrehnuteľné, no on to cítil. Rýchlo ho otvoril a skúmal, čo to mohlo spôsobiť. Nevedel prečo ani ako, ale znepokojilo ho to a dokonca si bol istý, že to má niečo spoločné konkrétne so ženou na tej fotke. Čo sa to deje? pýtal sa sám seba v duchu. Nechápal to a predsa vedel, že niečo musí robiť. Nerozhodoval sa dlho a vošiel do domu.

Lea práve čistila zemiaky do polievky. Keď ho počula vojsť, vzhliadla od práce a usmiala sa naňho. Všimla si jeho zamračený, no odhodlaný výraz. Odložila prácu a podišla k nemu, aby sa spýtala, čo sa deje.

„Musím odísť, Lea. Musím nájsť svoju rodinu.“ vysvetlil jej.

„Už si si spomenul?“ spýtala sa ďalším posunkom. Harry zamietavo pokrútil hlavou.

„Nie, ale niečo sa deje a ja ich musím nájsť. Ten medailón….“ odmlčal sa a zovrel ho v dlani. „Neviem ako, ale som si istý, že je s nimi prepojený a že žijú. Musím ich nájsť. Určite si spomeniem na všetko, keď ich nájdem.“ nádejal sa Harry, hoci ani v najmenšom netušil, kde má hľadať. Ako by mohol, keď si stále nepamätal kto je a odkiaľ je?

„Ďakujem ti za tvoju láskavosť a zato, že si sa o mňa starala. Nikdy ti to nezabudnem.“ povedal srdečným hlasom a pohladkal ju po vlasoch. Hľadel do jej krásnych jasných očí a netušil, aký boj Lea vo svojom vnútri zvádza.

„Nie!!!“ kričala v duchu dievčina. „Teraz nesmieš odísť. Konečne som našla niekoho, s kým sa cítim dobre. Prosím, nenechávaj ma tu opäť samotnú.“ prosila v duchu. Odkedy sa Harry cítil lepšie, trávili spolu veľa času a Lea postupne zisťovala, že jej na ňom záleží. Vedela, že ak si raz spomenie, odíde za svojou rodinou a ona bude opäť sama. A tak hoci si želala, aby bol šťastný, nejaký hlások v jej vnútri jej šepkal, že najlepšie bude, ak si nespomenie vôbec a zostane len s ňou. „Ale to nie je správne. Ak má rodinu, mal by byť s ňou. Nemôžem pripraviť nejakú ženu o manžela a deti o otca.“ vravel jej rozum, no srdce mu oponovalo. „Ale aj ja mám právo byť šťastná.“

Lea z toho bola zmätená a keď jej teraz oznámil, že chce odísť, akoby sa čas zastavil a premkol ju hrozný pocit, že ho stráca.

„Nemal by si počkať, kým sa ti pamäť znovu nevráti?“ spýtala sa ho ďalším posunkom.

„Nemyslím, Lea. Už sú to skoro dva mesiace, čo si ma našla a ja som si nespomenul vôbec na nič. Možno keď uvidím niečo povedomé, alebo stretnem niekoho známeho. Pochop, musím zistiť, kto som.“ odpovedal jej potichu.

„Pôjdem s tebou.“ rozhodla sa odrazu.

„Čože?“ jej rozhodnutie ho nanajvýš prekvapilo. „To od teba nemôžem žiadať, Lea. Si tu doma, nemôžeš kvôli mne toto všetko opustiť.“ snažil sa protestovať, ale nijako presvedčivo. Vlastne by bol rád, keby sa k nemu Lea pridala.

„Už sa mi zunovala samota. Je na čase vyraziť do sveta.“ usmiala sa Lea a keď súhlasil, vrátila sa k vareniu.

Po jedle sa dohodli, že vyrazia skoro ráno, kým nebude príliš teplo. Zabalili si nejaké jedlo, ktoré mali v chalupe a pár osobných vecí. Harry nezabudol na zvláštny starý prútik, ktorý si strčil do kapsy a medailón, ktorý mu stále visel na krku. Lea zabalila nejaké masti a bylinky, ktoré by im mohli byť k prospechu, keby ich sami potrebovali, alebo by ich mohli predať v nejakej dedine. keď im dôjdu peniaze a zásoby jedla.

Vyšli na úsvite a tesne pred poludním už boli v dedinke, z ktorej sa Lea odsťahovala po smrti rodičov. Chodila sem občas nakupovať jedlo a predávať svoje masti, takže ju tu ľudia poznali a hoci ju považovali za trochu čudácku, nesprávali sa k nej nepriateľsky. Dokúpili čo potrebovali a pustili sa smerom na východ. Netušili, kam ich nohy zavedú, ale s odhodlaním sa pustili na dlhú cestu divokou krajinou.

Harry s Leou v ten deň neboli jediní, kto sa vydal do sveta niekoho hľadať. Ron a Teddy sa rozlúčili so svojimi najbližšími a priateľmi a sprevádzaní ich pohľadmi mierili smerom k Francúzsku, kde sa podľa najnovších informácií zdržiava Salazar Zmijozel. Ich cesta bola o niečo ľahšia tým, že sa obaja mohli premiestňovať alebo letieť na metle.

Keď boli dostatočne ďaleko od domova a prvý krát si urobili prestávku, vytiahol Ron z batohu nejaký strieborný predmet, ktorý Teddy nikdy predtým nevidel.

„Čo to je?“ spýtal sa so záujmom, keď videl ako si to Ron prehliada.

„Ah, toto? To je niečo ako zhasínadlo. Dostal som ho kedysi od Brumbála. Pár krát mi pomohol a myslel som, žeby sme s jeho pomocou mohli nájsť Harryho. Lenže, nejako nefunguje.“ mračil sa Ron a stále otáčal predmet v ruke.

„Ako by sme ho podľa toho mohli nájsť?“ neveriacky krútil hlavou Teddy, no vedel, že je ešte veľa vecí, o ktorých nevie. Ron mu teda vyrozprával historku o tom, ako kedysi dávno, keď s Harrym a Hermionou hľadali viteály, ich Ron na niekoľko týždňov opustil a ako sa mu ich potom podarilo nájsť len vďaka zhasínadlu.

„Myslíš, žeby to mohlo fungovať?“ potešil sa Teddy. „Prečo si sa teda o to nepokúsil už skôr?“ nechápal však.

„Skúšal som to, naozaj. Ale ako vravím, nejako to nefunguje. Pozri, skúšal som urobiť to čo kedysi a ak šlo trebárs o Hermionu alebo Ginny, či kohokoľvek iného, fungovalo to. Lenže vždy keď som skúšal nájsť Harryho, nič sa nestalo. Proste nič, nechápem to.“ vysvetľoval Ron a mračil sa čím ďalej tým viac.

„Skúsme teda, či to funguje. Prenesiem sa niekam a uvidíme, či ma podľa toho nájdeš. Ak nie, stretneme sa tu o pol hodinu.“ navrhol Teddy a keď Ron prikývol, premiestnil sa neznámo kam. Ron neváhal a použil zhasínadlo. Pomyslel na Teddyho a modré svetlo sa hneď objavilo, aby doňho vstúpilo. Ani nie o 5 minút stál Ron vedľa Teddyho.

„To je naozaj úžasné. Skúsme to ešte raz s Harrym.“ navrhol Teddy a pozoroval Rona. Lenže presne ako povedal, nič sa nestalo.

„Tak toto asi fungovať nebude.“ pokrčil Ron ramenami a posadil sa na zem. „Kde vlastne sme?“ spýtal sa, keď mal zhasínač bezpečne skrytý v batohu.

„Neboj, neodchýlil som sa zo smeru. Sme len bližšie k hraniciam. Vlastne sú už len pol dňa chôdze odtiaľto. Na metlách to zvládneme pomerne rýchlo.“ odpovedal mu vecne Teddy.

„Dobre teda, možno by sme mohli počkať, kým sa úplne zotmie a potom by sme mohli prejsť nepozorovane hranicami.“ uzavrel Ron a usadil sa pod veľký strom neďaleko. Po horúcom dni bolo ešte stále teplo, lebo hoci slnko už skoro zapadlo, vzduch sa ani trochu neochladil. Teddy sedel vedľa neho, keď náhle prerušil ticho.

„Myslíš, že to nefunguje preto, že je Harry…“ hrdlo sa mu stiahlo a nedokončil. Ron pokrútil hlavou.

„Na to nesmieme myslieť, Teddy. Brumbál so Snapeom predsa vraveli, že nie je. Musíme im veriť.“ odvetil potichu snažiac sa, aby jeho hlas znel presvedčivo.

„Tak teda medzisvet?“ spýtal sa znovu Teddy. „Aký iný dôvod by mohol byť k tomu, aby ten tvoj zhasínač, alebo čo to vlastne je nefungoval?“

„Možno…“ snažil sa Ron vymyslieť nejakú možnosť. „Možno ho Zmijozel drží pod nejakým kúzlom, ktorým nám bráni akokoľvek ho lokalizovať.“ povedal nakoniec.

„Veríš tomu, že ho Zmijozel drží ako zajatca? Ja myslím, že Ginny mala pravdu. Keby to tak bolo, už dávno by sa tým pochválil, alebo… alebo by sa ho rovno zbavil.“ dumal Teddy, ale tieto úvahy neboli príjemné ani jednému a tak zmenili tému. Miesto toho začal Ron rozprávať rôzne zážitky z Bradavíc. Teddy sa pri predstave tej trojice v rôznych situáciách musel niekedy naozaj premáhať, aby nepukol od smiechu.

„Boli ste naozaj nerozlučná trojica.“ skonštatoval napokon, keď Ron prerušil rozprávanie, aby mohli pokračovať v ceste.

„To áno. A stále sme.“ podotkol Ron a vysadol na svoju metlu. Teddy ho nasledoval a chránení tmou sa vzniesli do vzduchu. Nik ich nemohol vidieť, ako preleteli ponad hranice štátu a ocitli sa tam, kde chceli.



Kapitola č. 7 : V pasci


Keď Ron zbadal sedieť Teddyho v Ginnyinej obývačke, pochopil, že chytili do pasce. Vymenil si s mladíkom veľavravné pohľady a s odhodlaným výrazom neustúpiť ani o krok sa posadil vedľa neho. Nad nimi stála Hermiona s rukami prekríženými na prsiach a so zlovestným výrazom v očiach. Ginnyina tvár vyzerala ustarane a unavene.

„Kde máš deti?“ spýtal sa Ron, keď si uvedomil to rozpačité ticho v celom dome.

„Albus sa vrátil z Rakúska a chcel vidieť našich, tak ich tam George zobral. A Minerva je v škole.“ odpovedala Ginny akoby nič, ale hneď nato sa pustila do boja.

„Počujte, vy dvaja. To na čo sa chystáte je číre šialenstvo.“

„Ty snáď nechceš, aby sa Harry vrátil? Myslím, že je jasné, že keď sa doteraz nevrátil sám, musí ho ísť niekto hľadať.“ obhajoval svoj názor Ron.

„A kde ho chceš hľadať? Ak by ho väznil Zmijozel, myslíš, že by to tajil? Lebo ja o tom pochybujem. Harry môže byť kdekoľvek, to chceš prechádzať celý svet znovu a znovu, keď ho nenájdeš?“ oponovala Ginny.

„Najprv nájdeme Zmijozela a ak nemá Harryho, aspoň sa postaráme oňho.“

„Zmijozel je najhľadanejším kúzelníkom v posledných mesiacoch. Všetci bystrozori sú v pohotovosti, máme členov BA vo Francúzsku, aby nás informovali o dianí a keby ho bolo také ľahké nájsť, určite by ho našli. Myslíš, že vy dvaja ste tí vyvolení, ktorí jediní ho môžu nájsť?“ kričala Hermiona a jej hlas bol ostrejší než britva.

„Nie, Hermiona, ale niekto proste niečo robiť musí. Nebudem sedieť na zadku, pokiaľ môžem pre Harryho niečo urobiť.“ vstal Ron a pozeral svojej žene do očí keď to vravel.

„Lenže ty mu nemôžeš nijako pomôcť, Ron. On by nechcel, aby si kvôli nemu riskoval.“ vravela potichu Ginny, ktorá sa v ten deň vôbec necítila dobre. „S najväčšou pravdepodobnosťou uviazol v medzisvete a nikdy sa nevráti.“ šepkala, ale v tom tichu ju počul každý. Vtedy k nej prehovoril Teddy.

„Ginny, mal som toho najlepšieho učiteľa a bol to práve Harry, ktorý ma naučil všetko, čo viem. A neučil ma to zbytočne, takže teraz je čas urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som mu pomohol. Budem ho hľadať, aj keby to znamenalo prejsť celým svetom znovu a znovu.“ vravel odhodlane.

„Teddy, aspoň ty maj rozum, keď ho nemá Ron.“ prosila, ale vedela, že márne. Teddy aj Ron boli pevne rozhodnutí a nič ich nemohlo presvedčiť o opaku. Hermiona to tiež pochopila. Vrhla na Rona vražedný pohľad a s hlasným buchnutím vchodových dverí odišla domov.

„Tak ja už tiež pôjdem.“ povedal nesmelo Teddy a rozlúčil sa. Ginny ho šla odprevadiť k dverám, aby sa zvonku mohol premiestniť, keďže nechcel použiť krb. Už bola takmer v obývačke, keď sa jej zatočila hlava a omdlela.

Keď sa prebrala, niekto ju držal za ruku.

„Harry?“ zašepkala s nádejou v hlase.

„To som ja, Ron.“ odpovedal jej brat.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa a pretrela si oči, aby sa úplne prebrala.

„Omdlela si. Práve v tej chvíli sa vrátila profesorka McGonagalová a keď ťa videla, zalarmovala Pomfreyovú.“ vysvetľoval. „Prečo si niekomu nepovedala, že sa necítiš dobre?“ pokarhal ju mierne.

„To nič nebolo, len som bola trochu unavená.“ namietala a posadila sa na posteli. „Do toho tá hádka…“

„Prepáč, ja ti nechcem pridávať ďalšie starosti, ale pochop, že to musím urobiť.“ vravel previnilo.

„Ja viem, Ron. Harry by urobil to isté. Len mi sľúb, že budete obaja opatrní a budete nám písať, aby sme sa nebáli.“ prosila.

„Neboj, všetko bude v poriadku.“ chlácholil ju a dal jej pusu na čelo. „Teraz by som už mal ísť. Musíš odpočívať a ja sa ešte musím porozprávať s Hermionou. Nemôžem odísť, kým sa na mňa takto hnevá.“ vravel skľúčene.

„Ona to tiež chápe. Keby mohla, šla by s tebou. Ale pochop aj ty ju, že sa o teba bojí.“

„Ja viem. Takže, ja idem. Opatruj sa, Ginny.“ lúčil sa a ona mu so smutným úsmevom zamávala.

Onedlho do jej izby vošla Minerva a niesla jej čaj a nejaké jedlo.

„Vyzeráš lepšie, ale musíš sa najesť a odpočívať.“ boli jej prvé slová.

„Vďaka. Dúfam, že ste to nepovedali mame. Tá by sem nabehla a obskakovala ma ako malú. Nedovolila by mi ani vyliezť z postele.“ žartovala Ginny, ktorá už sa cítila lepšie.

„Nie, ešte som jej to nepovedala, ale Poppy ma ubezpečila, že aspoň týždeň v tej posteli aj tak zostať musíš.“ uprene na ňu pozerala riaditeľka.

„Ale veď to nič nie je. Som v poriadku.“ protestovala Ginny.

„Únava, nedostatočná strava…. áno moja milá, všimla som si, ako málo v poslednej dobe jedávaš. K tomu všetok ten psychický nápor, to veru tehotnej žene neprospieva. Takže všetky námietky sa zamietajú.“ vravela Minerva vážnym hlasom, až sa Ginny cítila ako kedysi, keď bola ešte jej študentkou. Rezignovane pokrčila ramenami.

„Myslím, že to s tou starostlivosťou všetci preháňate, ale dobre. Kvôli dvojčatám.“ povedala nakoniec a s chuťou zahryzla do krehkého toastu namazaného domácou marmeládou od jej mamy.


Keď prišiel Ron domov, našiel Hermionu v kuchyni. Pohyby, ktorými krájala mrkvu do polievky svedčili o tom, že je poriadne nahnevaná. Pribehol k nemu Hugo a chcel si zahrať šachy.

„Teraz nie, Hugo. Možno neskôr, bež prosím za svojou sestrou.“ povedal mu a zavrel za chlapcom dvere. Opatrne pristúpil k Hermione a oslovil ju. Prestala krájať a prudko odložila nôž nabok. Bolo vidieť, ako zhlboka dýcha, aby sa ovládla. Prišiel až k nej a položil jej ruky na ramená.

„Tak už sa na mňa nehnevaj, prosím. Vieš, že to pre mňa nie je ľahké.“ povedal potichu. Cítil, že sa trochu uvoľnila a tak si ju otočil tvárou k sebe. Oči mala červené od potláčaných sĺz.

„Ja viem, Ron. Len mám strach, čo s nami bude. Čo bude s tebou, ako to bez teba vydržím. Ale ide o Harryho a ja by som sa rozhodla rovnako.“ priznala a sklonila zrak k zemi. „Kedy chcete vyraziť?“ spýtala sa.

„Zajtra večer. Čo keby sme zobrali deti a niekam si ešte vyrazili?“ navrhol.

„Kam by si chcel ísť?“ spýtala sa prekvapene.

„Čo povieš na tú Billovu chatu? Mohli by sme odísť ešte dnes a ak by si tam chcela potom zostať s deťmi, nebude to problém.“

„To by bolo fajn.“ prikývla Hermiona a konečne sa trochu usmiala.

„Zdržal si sa u Ginny dosť dlho.“ konštatovala. „Potreboval si hovoriť s Teddym?“ hádala.

„Teddy odišiel hneď po tebe, ale Ginny omdlela.“ oznámil jej.

„A to mi vravíš až teraz? Čo sa stalo?“

„Upokoj sa, už je v poriadku, bola sa na ňu pozrieť Pomfreyová. Je toho na ňu naozaj moc.“

„To áno, uzatvára sa do seba a to príliš nepomáha. Dúfam, že sa Harry čoskoro objaví.“ povzdychla si a pokračovala vo varení. Potom zabalila pár najnutnejších vecí, kým Ron šiel za Billom a západ slnka už pozorovali z chaty.



Kapitola č. 6: Bystrozorská prísaha

Prešiel asi týždeň odkedy bola rodina na výlete v Rakúsku. Raz ráno priletela k Ginny hnedá sova pálená a niesla jej správu. Prekvapene vzhliadla od denného veštca, ktorého pravidelne čítala, aby jej neuniklo niečo, čo by pomohlo nájsť Harryho.

List bol od Teddyho, ktorý ju pozýval na slávnostné prijatie do bystrozorského oddelenia a zloženie prísahy. Harry sa na ten deň tak tešil. Spomenula si, s akým nadšením o tom rozprával a ako chválil Teddyho výkony. Pôvodne mal byť Teddy prijatý už minulý október, ale kvôli následným udalostiam sa celý ten obrad odložil na neurčito a Teddy bol rovno nasadený do akcie. Teraz však nič nebránilo slávnosti a Teddy si želal, aby sa jej zúčastnila. Kiežby mohla ísť s Harrym, pomyslela si, ale keď do kuchyne vošla Minerva a deti, rýchlo tie myšlienky zaplašila.

V ten deň zostala doma sama. George bol niekde s priateľmi a Minerva potrebovala niečo zariadiť v Bradaviciach a rozhodla sa zobrať deti so sebou. Ginny odpočívala a snažila sa čítať, kým niekto naliehavo nezaklopal na dvere. Prekvapene pozerala na Hermionu, ktorá sa vrútila dnu a zatínala pästi od zlosti.

„Ja toho Rona raz asi uškrtím. Čo si vôbec myslí, že robí? Rozhodne sa a postaví ma pred hotovú vec.“ rozhorčovala sa a prechádzala izbou sem a tam.

„Hermiona, sadni si a povedz mi, čo sa deje.“ snažila sa ju upokojiť Ginny. Pripravila im dve šálky čaju. Jeden podala priateľke a s druhým sa posadila oproti nej.

„Takže? Čo zase môj bystrý braček urobil?“ spýtala sa. Hermiona sa zhlboka nadýchla, predtým než začala hovoriť.

„Teddy má za tri dni tú slávnostnú prísahu, to určite vieš. No a Ron si zmyslel, že s ním odíde pátrať po Zmijozelovi a Harrym. No povedz, nie je to absurdné?“ rozhorčovala sa znovu.

„Isteže je. George mi o tom už vravel, a ver mi, že on na to Ronovi svoj názor povedal. Obaja sme dúfali, že ho dokážeš presvedčiť. S Teddym sa ešte pozhováram, ale ak to dostane neriadením, nič s tým neurobíme.“ odpovedala jej Ginny, keď pochopila, o čo ide.

„Takže si to vedela? Vedela si, že Ron chce odísť a nepovedala si mi to?“ zarazila sa Hermiona.

„Ale prosím ťa, Hermy, predsa poznáš Rona a jeho reči. Nechcela som ťa zbytočne nahnevať a čakala som, či si to nerozmyslí. Ako vidím, tak nie.“ zamračila sa Ginny.

„Ja viem. Najhoršie na tom je, že mu rozumiem. Keby to šlo, sama sa vydám Harryho hľadať.“ zašepkala Hermiona.

„No tak, Hermy, prestaň aj ty. Nevidíš, že to všetko je zbytočné? Harry môže byť kdekoľvek a vzhľadom k tomu, že je to už viac ako dva mesiace, tak šanca, že sa tu odrazu zjaví je minimálna. Viem, že keby Harry žil, bol by už späť. Takže prestaňte okolo mňa chodiť po špičkách a konečne aj vy prijmite fakt, že sa už zrejme nikdy nevráti.“ vravela Ginny zúfalo a hlas sa jej lámal. Odrazu v sebe nedokázala potlačiť skutočné emócie. Vedela, že pred Hermionou sa nemusí hrať na silnú a dať priestor svojej slabosti.

„Hermy, prosím, nedovoľ Ronovi odísť. Po Zmijozelovi pátrajú bystrozori, a ja nechcem, aby sa Ron alebo ktokoľvek iný hral na hrdinu. Už nechcem žiť v neustálom strachu, že niekoho z vás stratím.“ plakala.

„Ginny, ty nechceš, aby ho šiel niekto hľadať?“ spýtala sa potichu Hermiona.

„Ach bože, keby to šlo, bola by som prvá. Prešla by som kvôli nemu hoc aj celý svet, ak by bola nádej, že ho nájdem. Lenže tá šanca je takmer nulová. Deti ma potrebujú a viem, že ani Harry by si neželal, aby pre neho ktokoľvek riskoval. Rozumieš, Hermy? Harry by to nechcel a ja tiež nie.“ trvala na svojom Ginny.

„Neviem, či Rona prehovorím. Vieš, že pokiaľ šlo o Harryho, vždy sme si dokázali presadiť svoje ja aj on. Dokonca aj keď bol Harry úplne proti.“ smutne dodala Hermiona.

„Ja viem. Sľúb mi prosím, že urobíš čo môžeš, aby si to Ronovi zatrhla a ty sama zabudneš na možnosť, že sa k nemu pridáš.“ žiadal Ginny a pozrela Hermione do očí. Tá odvrátila zrak a dlho premýšľala. Vždy boli s Harrym, stáli pri ňom v takmer každom nebezpečenstve a teraz ho majú nechať bez pomoci? Nechcela to sľúbiť, ale vedela, že musí. Je to tak správne.

„Urobím, čo budem môcť.“ zamumlala. „Mala by som ísť domov, hrozne sme sa s Ronom kvôli tomu pohádali.“

„Nechaj ho chvíľu vychladnúť.“ poradila jej Ginny a tak Hermiona zostala a robila jej spoločnosť, kým sa nevrátila Minerva a deti. Lilly bola školou samozrejme uchvátená a prezradila mame, že zatiaľ čo riaditeľka zariadila čo potrebovala, James jej ukázal niektoré užitočné skratky v hrade. James však hneď po návrate domov zmizol vo svojej izbe a až do večere z nej nevyliezol. Ginny premýšľala nad tým, ako ho trochu potešiť či mu zlepšiť náladu. Pri večeri mu navrhla:

„James, napadlo ma, že by si sa mohol nudiť, teraz keď tu nie je Albus a tak som myslela, že by si si k nám mohol pozvať nejakého kamaráta. čo ty na to?“ vravela s úsmevom a čakala na chlapcovu reakciu. Ten však zamietavo pokrútil hlavou a len sa prehraboval vidličkou v jedle.

„Nie som hladný. Pôjdem si už ľahnúť. Dobrú noc.“ zamrmlal a vstal od stola. Ginny si povzdychla a sledovala chlapca stúpajúceho hore schodmi.

„Čo je s Jamesom? Nechce sa hrať ani so mnou.“ sťažovala si Lilly.

„Myslím, že je mu smutno za ockom a možno trochu za Albusom.“ vysvetlila jej mama.

„Aj mne je za nimi smutno. Vrátia sa skoro?“ spýtalo sa dievčatko a Ginny nevedela, čo odpovedať. Samozrejme, Al sa vráti už za pár dní, ale Harry…. Miesto nej odpovedala Minerva.

„Určite sa vrátia skoro. Ale teraz je už myslím čas ísť do postele. Chceš prečítať rozprávku?“ zmenila tému riaditeľka a podarilo sa jej odpútať myseľ dievčatka od smutných myšlienok. Odviedla ju do izby a Ginny zhora počula tlmené hlasy a smiech. George ju pohladil po ruke.

„Porozprávam sa s Jamesom ak chceš.“ navrhol. Ginny mu za to bola vďačná.

„James to znáša rozhodne najhoršie z detí.“ povzdychla si.

„Niet divu. James vždy potreboval usmerňovať. Kým Albus je ten pokojný a tichý, James je živel, ktorý potrebuje krotiť. A ten, koho k tomu potrebuje je Harry. Potrebuje mať nejaký mužský vzor. Neboj sa, prekoná to a bude v poriadku.“ utešoval ju brat a vyšiel po schodoch za svojim synovcom.

„Snáď máš pravdu.“ povedala potichu Ginny a pustila sa do upratovania kuchyne, k čomu jej stačili asi tri švihnutia prútikom.

O dva sa hlavná hala ministerstva plnila čarodejníkmi, ktorí prišli podporiť svojich príbuzných skladajúcich bystrozorskú prísahu. Ginny sa rozhliadla okolo seba snažila sa zachytiť nejakú známu tvár. Netrvalo dlho a objavila v dave Teddyho babičku, pani Tonksovú a o chvíľu sa k nim pridali aj Bill, Fleur a Victoria. Spoločne sa presunuli do najnižšieho poschodia, kde sa malo prijímanie nových členov konať vo veľkej tmavej miestnosti. Vládlo tu šero a jediné svetlo vychádzalo z niekoľkých horiacich pochodní na stenách. Miestnosť bola kruhová a uprostred bolo akési pódium. Diváci zaujali svoje miesta na tribúne a s napätím očakávali, čo sa bude diať. Ginny už na jednom prijímaní bola, to vtedy, keď sa bystrozorom stal Harry. Spomínala na ten deň, no jej spomienky boli prerušené začiatkom slávnostného obradu.

Miestnosť sa odrazu ponorila do absolútnej tmy. Všetok šum utíchol. Okolo pódia sa rozsvietili postupne jedna pochodeň za druhou, kým neosvetľovali celý kruh a akýsi vchod na pódium, po ktorom práve kráčali postavy v tmavých plášťoch, ktoré mali na chrbte striebornou niťou vyšitý znak ministerstva. Postavy vytvorili kruh a zostali nehybne stáť. Uprostred vytvoreného kruhu sa otvorila akási diera, z ktorej sa dvíhal bielym svetlom ožiarený podstavec a na ňom stál muž oblečený v zvláštnom habite zdobenom množstvom ocenení. Bol to Harryho zástupca, ktorý po jeho zmiznutí prevzal jeho funkciu vedúceho bystrozorského oddelenia. Tam uprostred mal dnes stáť Harry, pomyslela si v duchu a mierne sa striasla. Bill, ktorý vycítil jej zaváhanie ju objal a bol jej oporou, ktorú potrebovala.

Podstavec sa zastavil a prítomní diváci mali možnosť vidieť predmet, ktorý vyžaroval to tajomné biele svetlo. Bola to veľmi stará kniha a práve jej stránky žiarili tak zvláštne podmanivo. Až doteraz sa všetko odohrávalo v najväčšej tichosti, no nadišiel okamih, keď vedúci oddelenia prehovoril k prítomným:

„Dnes budeme svedkami prijatia nových členov bystrozorského oddelenia, ktorí sa svojou slávnostnou prísahou zaväzujú k plneniu svojich povinností a k dodržiavaniu svojich právomocí pri ochrane nášho kúzelníckeho spoločenstva pred tými, čo by nám chceli škodiť.“ začal svoju reč. Potom venoval všetku svoju pozornosť adeptom stojacim v kruhu.

„Absolvovali ste náročný výcvik. Čelili ste mnohým úlohám a prekážkam a prebojovali ste sa až sem. Ak teda chcete vstúpiť do nášho spoločenstva, zložte prísahu. Opakujte po mne.“ vyzval ich a začal latinsky odriekať prísahu. Dvanásť postáv stojacich v kruhu jednohlasne opakovali jeho slová, ktoré sa zlatým písmom začali objavovať na stránkach starej knihy.

„Teraz pristúpte jednotlivo a spečaťte svoj sľub.“ vyzval ich a prvý muž stojaci po jeho ľavici podišiel k nemu. Priložil svoj prútik k prútiku toho muža a povedal:

„Prísahám.“ Z miesta, kde sa prútiky stretli vyletela zlatá nitka, ktorá zapísala meno prvého prijatého bystrozora pod latinskú prísahu napísanú v knihe. V hale sa ozval potlesk a vedúci oddelenia novému členovi potriasol rukou a zaželal mu veľa šťastia.

Takto to pokračovalo, kým svoje prísahám nepovedalo všetkých dvanásť adeptov, pričom Teddy bol posledný. Ginny s ostatnými mu nadšene tlieskali. Keď opäť všetci stáli na svojich miestach, vedúci sa im naposledy prihovoril.

„Vitajte v našom spoločenstve. Nech vás šťastie neopúšťa a odvaha nech vás sprevádza na každom kroku. Prajem vám všetkým veľa šťastia.“ povedal a podstavec sa opäť spúšťal do tej diery pod pódiom.

Keď bolo po všetkom, konala sa slávnostná hostina na bystrozorskom oddelení a noví členovia konečne mohli prijať gratulácie od svojich najbližších. Teddyho našli stáť pred sklenenou vitrínou, kde sa v duchu prihováral svojim rodičom a Harrymu, ktorého fotka tam bola pridaná len pred pár dňami.

„Všetci sme na teba veľmi hrdí.“ povedala mu pani Tonksová s očami zaliatymi slzami radosti a hrdosti.

„Presne tak, Teddy. Gratulujeme.“ povedala s úsmevom Ginny a objala ho. Bill ho uznanlivo potľapkal po ramene a Victoria ako inak ho obdarila vášnivým bozkom. Nechali mladú dvojicu osamote a presunuli sa k iným známym, aby sa podelili o svoje dojmy z obradu. Ginny však nemala náladu zdržiavať sa na ministerstve o nič dlhšie, než je nevyhnutne nutné. Rozlúčila sa, zaželala Teddymu peknú oslavu a požiadala ho, aby sa za ňou zastavil, keď bude mať čas. Potom sa chystala odísť jedným z krbov v hlavnej hale, ale zastavil ju Kingsley a pozval ju na šálku čaju k sebe do pracovne. Ginny sa nenechala dlho presviedčať a rozhodla sa využiť pozvanie na rozhovor s Kingsleym.

„Ako sa máš ty a deti?“ spýtal sa starostlivo, tak ako sa jej pýtalo už mnoho ľudí pred ním.

„V rámci možností.“ odpovedala unaveným hlasom. „Máš nejaké novinky, keď si so mnou chcel hovoriť?“ spýtala sa priamo.

„O Harrym nič nové, aspoň zatiaľ nie.“ pokrútil hlavou minister. „Chcel som s tebou hovoriť skôr o Teddym. Včera bol u mňa a žiadal o pár týždňov voľna. Vraj chce niekam vyraziť s Victoriou. Nevieš o tom niečo?“ Ginny si povzdychla, pretože vedela, čo má na mysli.

„Máš pravdu. Neviem o žiadnej plánovanej ceste s Vicki, ale zato Ron s Teddym si naplánovali, že nájdu, alebo prinajmenšom pomstia Harryho.“

„Toho som sa obával. Lenže voľno mu odoprieť nemôžem.“ uvažoval Kingsley. „Čo keby si sa s ním skúsila porozprávať?“ navrhol.

„Mám to v úmysle, ale neviem, či to pomôže. Hermiona dokonca nemôže presvedčiť Rona a to už je čo povedať. Inokedy ho Hermionin pohľad a prísny tón uzemnia, ale teraz….“

„Rozumiem. Netráp sa tým, myslím, že aj tak toho musí byť na teba príliš.“ chápavo povedal Kingsley. Ginny neodpovedala.

„Už by som mala ísť. Deti ma čakajú. Zajtra sa vráti Albus.“ usmiala sa a bola rada, že mohla zmeniť tému. Tešila sa na návrat mladšieho syna a dúfala, že jeho prítomnosť doma pomôže zlepšiť náladu aj Jamesovi. Zdvihla sa na odchod a než sa rozlúčili, pozvala Ginny ministra na návštevu.

„Ak budem mať čas, určite sa rád zastavím. Zatiaľ ahoj a pozdravuj deti a Minervu.“ odpovedal.

„Budem. Dovidenia, Kingsley.“ rozlúčila sa a opustila ministerskú pracovňu.

Kapitola č. 5: Rodinný výlet

„Máš všetko, Albus?“ uisťovala sa Ginny a znovu skontrolovala chlapcove veci.

„Kontrolovala si to už tri krát, Ginny. Má všetko.“ smial sa George a vzal jej veci z ruky.

„No dobre. Tak ste všetci pripravení?“

„Áno, mami.“ odpovedali deti zborovo a už sa nemohli dočkať, kedy konečne pôjdu.

„Paula nás už bude určite čakať.“ pripomenula Minerva a ako prvá si nabrala do ruky Letax. „Nezabudnite, je to Markstrasse.“ zopakovala názov miesta a sama zmizla v žiarivých zelených plameňoch.

„Tak poďme.“ rozhodla Ginny. „James, ty prvý.“ James vzal do ruky letaxový prášok a nahlas vyslovil: „Markstrasse!“ a zmizol.

„Albus, teraz ty.“ postrčila ho matka do krbu. Keď zmizol aj Albus a George, vstúpila do krbu Ginny spolu s Lilly, ktorú sa zatiaľ bála pustiť samotnú.

Markstrasse bola ulica veľmi podobná Šikmej uličke v Londýne. Bola plná obchodov s čarodejníckymi potrebami, knihami a množstvom zaujímavých kúzelných predmetov. Hemžilo sa to tu čarodejníkmi v rôznofarebných habitoch a hovorili medzi sebou nemecky.

„Výborne. Tak sme tu všetci.“ skonštatovala Minerva a začala s predstavovaním.

„Toto je moja bývalá spolužiačka z Bradavíc, Paula Bauerova. Zakrátko po skončení školy sa vydala a presťahovala sem do Rakúska.“ rozprávala s úsmevom predstavujúc čarodejnicu v rovnakom veku, ako bola ona sama. Na rozdiel od Minervy mala vlasy úplne čierne, napriek veku len kde tu popretkávané striebornými nitkami a zviazané ich mala vo voľnom uzle, z ktorého sa jej uvoľnilo pár kučier a tie jej teraz voľne padali do tváre. Jej hnedé oči s úprimným záujmom prechádzali z jedného návštevníka na druhého.

„O Harryho rodine som ti už iste rozprávala, Paula. Toto je jeho žena, Ginny.“ pokračovala a Ginny podala Paule ruku.

„Veľmi ma teší, že vás poznávam.“ usmiala sa na ňu.

„Mňa tiež, Ginny.“ usmiala sa staršia žena.

„George Weasley je Ginnyin brat a mimo to učiteľ Obrany proti čiernej mágii v Bradaviciach.“ ukázala na vysokého ryšavého muža stojaceho trošku vzadu.“

„Tak to ste vy, kto konečne prelomil to prekliatie toho miesta učiteľa?“ žartovala Paula a Georgovi jej zmysel pre humor imponoval. Oplatil jej to niekoľkými lichôtkami a potom už Minerva ukázala na deti. Tie si až doteraz nevšímali nikoho z dospelých. Očarení novým miestom sledovali okoloidúcich a snažili sa porozumieť tomu, čo hovoria. Taktiež ich uchvátili farebné výlohy obchodov a najmä cukrární.

„Najstarší je James, potom Albus a malá Lilly.“ ukazovala na deti. Paula k nim podišla a povedala im tak, aby to počuli len oni:

„Čo takto zájsť ku mne? Čaká tam na vás výborná čokoládová torta a chladený džús?“ navrhla a deťom sa rozžiarili oči. Nik neprotestoval a tak ich Paula viedla ďalšími preplnenými ulicami, až napokon zašla za roh a pred nimi sa rozprestieral široký rad rodinných domov s veľkými záhradami.

Zastali pred jedným z nich a Paula už ich viedla dnu. Rozľahlou halou dláždenou bielym mramorom a so širokým točitým schodiskom ich viedla do vkusne a účelne zariadenej kuchyne, ktorá žiarila čistotou. Otvorila veľké dvojkrídlové balkónové dvere a pokynula im, aby sa usadili na terase.

Tam stál okrúhly stolík a okolo neho šesť ratanových kresiel. Stačilo jedno mávnutie prútikom a hneď sa objavilo ešte jedno. Kým sa hostia usadili a kochali sa výhľadom na krásne rozkvitnutú záhradu, ona zmizla v kuchyni, aby sa o chvíľu mohla znovu zjavila s podnosom naloženým vychladeným nápojom a veľkým kusom Sacherovej torty.

Zatiaľ čo si pochutnávali na lahodnom zákusku, Minerva s Paulou spomínali na staré časy v Bradaviciach a najmä George bol prekvapený niektorými zážitkami súčasnej riaditeľky. Keď deti omrzelo počúvať, odbehli do záhrady a hoci by sa George rád dozvedel ďalšie veselé historky, pridal sa k nim. Žiadne z detí si ani nevšimlo, že boli pod neustálym drobnohľadom skúsenej pozorovateľky.

„Vskutku zaujímavé deti. Ale spojením tak neobyčajných kúzelníkov ako ste vy a váš manžel, Ginny, by som ani nič iné neočakávala.“ usmiala sa Paula.

„Ako to myslíte?“ pýtala sa prekvapene Ginny.

„Mala si pravdu, Minerva.“ otočila svoju pozornosť k priateľke. „Albus je naozaj neobyčajný chlapec, ale ani James a Lilly nie sú len deti s priemernými schopnosťami.“ Teraz už Ginny naozaj neskrývala úžas.

„Hneď vám to vysvetlím. Možno vám to Minerva vravela, možno nie, no dokážem vycítiť zvláštne schopnosti, ktorými je ten či onen kúzelník obdarovaný a svoj život som zasvätila tomu, že som sa učila ako tie ich schopnosti sprístupňovať. Takže som mala asi dvoch žiakov ako Albus, so schopnosťou liečiť. Okrem toho pár veľmi nadaných žiakov, ktorí dokázali ovládať prírodné živly, aj keď všetky podobné schopnosti sú veľmi vzácne. Niekedy sa stane, že vymiznú v pokolení a objavia sa až po mnohých a mnohých generáciach. Určite ste počuli aj o tom, že niektoré kúzelnícke rodiny potlačili svoje schopnosti a žili medzi mudlami a po celé generácie ich tajili, kým sa niektorý ich potomok nedozvedel pravdu a neodhalil svoju skutočnú totožnosť.“ chvíľu nechala svoje slová doznieť a keď Ginny i Minerva prikývli, že chápu, pokračovala.

„Rovnako je to s Alovými schopnosťami. Ak sa nemýlim, tak tie pochádzajú z vašej rodiny, Ginny. Možno niektorý váš vzdialený príbuzný mal podobný dar, ale je dosť pravdepodobné, že o ňom ani nevedel. Skúste zapátrať v minulosti.“ navrhla jej.

„James naopak má jednu výnimočnú vlastnosť po otcovi. Rovnako ako on ovláda Hadí jazyk.“ prezradila. Ginny zalapala po dychu.

„Ale Harry predsa ovládal ten jazyk len preto, že doňho Voldemort vložil časť svojej duše.“ protestovala.

„To možno áno, ale Harryho magické jadro túto schopnosť prijalo za vlastnú a pridalo ju k ďalším silným vlastnostiam, ktoré preniesol na svojho syna. Alebo ste mysleli, že Harry už túto schopnosť nemá?“ vysvetľovala.

„Vlastne neviem. Harry odvtedy nikdy Parselštinou nehovoril. Netušili sme, že by ju mohol preniesť na deti.“ pripustila Ginny.

„Parselština je tiež veľmi zaujímavá schopnosť, a má jednu výhodu, že sa ju už nemusí učiť.“ skonštatovala Paula.

„A Lilly?“ spýtala sa teraz už zvedavo Minerva.

„To dievčatko nemá žiadnu špeciálnu vlastnosť, ktorá by prevažovala. Ale spojením dvoch už tak veľmi silných magických jadier, aké majú Ginny a Harry, vzniklo to jej, silnejšie a komplexnejšie. Jej schopnosti a vlastnosti sú v dokonalom súlade a pri správnom využití svojho potenciálu dosiahne veľké úspechy sama o sebe.“ usmievala sa Paula. „Môžete byť na svoje deti naozaj hrdá, Ginny.“ dodala.

„To som ja bez toho, aby museli byť nejako výnimočné.“ odvetila Ginny s úsmevom a sledovala svoje ratolesti, ktoré sa práve pokúšali chytiť Georga.

„Vravela ste, že už máte skúsenosti s niekým ako Albus. Môžete mu teda pomôcť rozvinúť jeho schopnosti?“ chcela vedieť Ginny.

„Myslím, že áno. Počula som, že už nejaké pokroky urobil, mohla by ste mi povedať čo konkrétne zvládol?“ spýtala sa a pozorne ju vypočula.

„ Takže sa dostal k svojmu jadru približne za mesiac? Veľmi zaujímavé. Musel sa naozaj snažiť. Jeden môj žiak to zvládol asi po dvoch mesiacoch a považovala som to za veľký úspech. Vidím, že Albus bude naozaj veľmi dobrý žiak a na takého sa každý učiteľ veľmi teší.“ konštatovala.

„Ako vlastne budete postupovať?“ požadovala Ginny vysvetlenie.

„Vlastne má už najťažšiu časť za sebou. Nájsť správnu cestu k jadru je veľmi zdĺhavé a náročné. Teraz už len treba vytrénovať, aby sa k svojim schopnostiam dostal čo najrýchlejšie, čo už by nemal byť problém a potom je mojou úlohou ukázať mu rôzne aspekty toho, ako ich môže využívať. Potom moja práca končí a je len na vašom synovi, či sa tomu bude ďalej venovať, alebo nie. Možno by mohol pokračovať v štúdiu liečiteľstva, čo žiaľ moji predošlí žiaci neurobili a myslím, že je to večná škoda. Veď kto iný, ak nie práve takto nadaní kúzelníci by to mali študovať?“

„Súhlasím. Ale myslím, že Albus má ešte dosť času na rozhodnutie, čo bude ďalej. V septembri nastúpi len do druhého ročníku v Bradaviciach.“ vmiesila sa do rozhovoru opäť Minerva.

„Samozrejme. Tak ako sa dohodneme na tých hodinách? Necháte Albusa u mňa? Sľubujem, že sa oňho postarám.“ navrhla Paula.

„Veľmi pekne ďakujeme za ponuku. Albus strávi časť prázdnin u priateľa neďaleko odtiaľto. Verím, že moja priateľka ho k vám bude môcť sprevádzať na jeho hodiny. Albus s tým samozrejme súhlasil a veľmi sa teší.“ ozrejmila ich plány Ginny a tak sa dohodli na presnom čase začiatku lekcií.

Bol najvyšší čas sa rozlúčiť s Paulou, pretože ich už zrejme čakala Helena. Zaželali si krásny zvyšok prázdnin a najmä Minerva trvala na tom, že ju Paula musí navštíviť v škole.

Ako Ginny predpokladala, Helena ich už netrpezlivo očakávala so Scorpiusom aj so svojou matkou. V krátkosti ich všetkých navzájom zoznámila a navrhla, že ich prevedie po meste a ukáže im najzaujímavejšie miesta. Táto prechádzka bola zaujímavá nanajvýš pre Ginny a Minervu, ale deti aj George boli unudené prechádzkami historickou časťou Strassburgu a dávali to najavo najmä rôznymi grimasami, v čom ich samozrejme George podporoval a pridal sa k nim. Jedine Albus so Scorpiusom si nevšímali nikoho, ale nadšene si rozprávali zážitky z tej doby, čo sa nevideli.

„Myslím, že na dnes sme toho videli až dosť.“ poznamenala s úsmevom Ginny, keď zbadala jednu z veľavravných Georgových grimás. „Takže už chcete ísť domov?“ spýtala sa a čakala na reakciu detí. James s Lilly sa zhodli, že sa domov už naozaj tešia a tak sa rozlúčili. Helena s matkou, Scorpiusom a Albusom sa premiestnili do svojho panstva neďaleko a ostatní sa vrátili do Godrickovho dolu, kde pri západe slnka večerali na terase. Napokon už deťom únavou oťaželi viečka a tak keď ich mama zahnala do postelí, neprotestovali.

„Tak čo si myslíš o tom, čo vravela Paula?“ spýtala sa so záujmom Minerva, keď sedeli s Ginny a Georgom večer v obývačke.

„Bolo to veľmi zaujímavé a prekvapilo ma prekvapilo ma to, to nepopieram.“ odpovedala Ginny zamyslene. „Ale nespomínam si, že by u nás v rodine niekto mal podobné schopnosti ako Albus. O tom by som vedela.“ pokrútila hlavou a myslela pritom na denník, ktorý venovala nedávno Lilly.

„Mama ani otec o ničom takom nerozprávali. Ale možno to bol niekto veľmi vzdialený a ani oni o tom nevedia.“ skúšal George.

„To je jedno, nech bolo ako bolo, jedno je isté. Tie schopnosti má Al a Paula mu s nimi zrejme dokáže pomôcť a to je hlavné.“ usmiala sa Ginny a vďačne pozrela na Minervu. Nebolo potreba viac slov a ženy si porozumeli.

Napokon aj oni vyčerpaní sa rozišli do svojich izieb. Keď Ginny kontrolovala deti, James spal veľmi nepokojne. Zrejme ho trápil zlý sen. Opatrne ho zobudila a chcela vedieť, čo ho trápi, ale chlapec odmietal čokoľvek prezradiť. Tak sedela pri ňom a držala ho za ruku, kým opäť nezaspal, tentoraz už snáď bez nejakej nočnej mory, pomyslela si Ginny a sama sa uložila k spánku. Predtým však premýšľala, čo sa s jej synom deje. Odkedy zmizol Harry, akoby sa James utiahol do seba a ona nepochybovala, že je to kvôli otcovi. Ona sama mala veľké problémy udržať svoje skutočné pocity a trápenie ukryté pred ostatnými. Až keď bola sama v bezpečí svojej izby, kde ju nik nemohol vidieť, odložila svoju masku a dala voľný prechod svojej bolesti. Každé ráno si musela opakovať, že ju deti potrebujú a kvôli nim sa vždy tvárila pokojne a vyrovnane.

Kapitola č. 4: Kto som?

Svitlo ďalšie nové ráno a muž, zotavujúci sa zo svojich zranení v drevenom domčeku uprostred lesa, sa cítil podstatne lepšie. Už sa mohol aj opatrne posadiť, hoci rebrá ho ešte trochu boleli. Jeho zrak sa zdal byť už v poriadku a on si uvedomil, že j to vďaka okuliarom, ktoré mu ktosi nasadil.

Rozhliadol sa okolo seba a rozoznával jednotlivé obrysy jednoduchého dreveného nábytku. Nebolo ho veľa ani nevyzeral obzvlášť pohodlne, ale hodil sa k celkovému dojmu. Dom bol malý a skromne zariadený, ale čistý a udržiavaný, takže poskytoval to, čo bolo najdôležitejšie, a to strechu nad hlavou.

Oknami dnu presvitalo slabé denné svetlo a ďalšie zalialo izbu, keď sa otvorili dvere. Dnu vkročila dievčina s vlasmi zviazanými do copu a niesla košík s drevom. Keď zbadala, že ju pozoruje, trochu sa začervenala a nesmelo sa usmiala.

„Ahoj“ pozdravil ju a ona len kývla.

„Kto si? A kde to vlastne som?“ spýtal sa. Neznáma najprv odložila košík s drevom na miesto a potom si k nemu prisadla. Skontrolovala najskôr obväzy, ktoré mal na tele a potom mu pozrela do očí. Jej hnedé oči boli ako dve hlboké, avšak jasné a čisté studne, toľko úprimnosti z nich vyžarovalo a naplnené boli niečím, čo by sa dalo opísať ako radosť. Ukázala rukou na seba a potom vzala jeho dlaň do svojich rúk. Prstom sa jej zľahka dotýkala, akoby niečo písala. Pozorne ju sledoval a nahlas čítal jednotlivé písmená:

„L,E,A. Takže ty si Lea?“ spýtal sa a ona s úsmevom prikývla.

„Prečo so mnou nehovoríš? Bojíš sa ma?“ Pokrútila hlavou a ukázala si na hrdlo a naprázdno otvárala ústa.

„Aha, ty si nemá. Prepáč.“ zahanbil sa, že mu to hneď nedošlo.

„Ja som…“ chcel sa tiež predstaviť, ale zarazil sa. Až doteraz vyzeralo byť všetko v poriadku. Lenže odrazu nevedel, ako dopovedať tú vetu, čo začal. Lea naňho prekvapene hľadela a čakala, čo povie ďalej. No nech sa snažil ako chcel, nemohol. Mal to na jazyku, avšak nespomenul si na vlastné meno. Vystrašene na ňu pozrel.

„Čo sa to stalo? Ja si nepamätám, ako sa volám. Viem, že….“ ale zase sa zarazil, lebo mu došlo, že nevie vôbec nič.

„Nepamätám si vôbec nič.“ zdesil sa. „Ako je to možné? Povedz mi, kto som a čo sa stalo?“ naliehal prosebne, no ona len pokrútila hlavou a pokrčila ramenami, že mu nemôže pomôcť. Rôznymi posunkami čosi naznačovala a ukazovala. Ak to správne pochopil, našla ho v lese a starala sa oňho.

„Ako dlho?“ chcel vedieť. Ukázala štyri prsty.

„Štyri dni?“ vyhŕkol, no ona zamietavo krútila hlavou.

„Štyri týždne?“ zdesil sa opäť. „To som bol tak dlho v bezvedomí?“ Lea prikývla. Spod postele vytiahla biely batôžtek a podala mi ho. Stále ešte nervózny z toho, že si nič nepamätá, ho pomaly rozbalil a našiel v ňom dve veci.

„To je moje?“ pýtal sa a nečakajúc na odpoveď zobral do ruky akýsi drevený prútik. Bol veľmi starý, ale zrejme bol preňho dôležitý, ak to bola jedna len z dvoch vecí, čo mal. Odložil ho trochu nabok a v prstoch zovrel chladný kov. Zlatý medailón na retiazke. Chvíľu si ho prezeral a prišiel na spôsob, akým sa dal otvoriť. Vo vnútri bola vložená maličká fotka a čo bolo veľmi zvláštne, ľudia na obrázku sa hýbali.

Lea mu nazrela cez rameno a ukazovala striedavo naňho a na najstaršieho muža na fotke.

„Ty myslíš, že to som ja?“ začudoval sa. Vlastne sa nepozeral do zrkadla a ani nevedel, ako vyzerá.

„Ale kto sú potom tí ostatní?“ rozmýšľal a sledoval ženu a tri deti. Boli mu podobné, že by jeho rodina? Ale to nie je možné, predsa by na nich nemohol len tak z čista jasna zabudnúť. A prečo vlastne nie je s nimi? Jedine žeby už nežili, pomyslel si.

Bol z toho všetkého veľmi zmätený a to, že si nič nepamätal ho frustrovalo. Lea mu položila ruku na rameno a mierne stisla, aby mu dodala trochu povzbudenia.

Zovrel medailón v ruke a snažil sa rozpomenúť na čokoľvek, ale jeho spomienky naďalej zostávali ukryté za nepreniknuteľným závojom hmly.

Lea mu podala vodu a naznačila, že by mal oddychovať. Poslúchol a znovu si ľahol, ale nespal. Nemohol. Hlavou sa mu preháňalo množstvo otázok, na ktoré potreboval dostať odpovede, ale kde ich nájsť?

„Kto som? Kde som teraz? Odkiaľ vlastne pochádzam? Mám rodinu a ak áno, kde je teraz? Prečo nie som s nimi? Čo sa to vlastne stalo?“ pýtal sa v duchu dookola sám seba.

Veľmi ho to vyčerpávalo a stále viac deptalo. napokon s jedinou myšlienkou na to, že musí zistiť pravdu za každú cenu, zaspal a mal veľmi zvláštne, znepokojujúce sny.

Kdesi v diaľke počul kričať ženu, ale nerozumel jej. Odrazu uvidel zelený záblesk a krik ustal. Nikde naokolo nebol nik ani nič, okrem dieťaťa plačúceho na zemi.

Než sa zobudil zaliaty studeným potom, stihol si všimnúť zvláštne znamenie na čele toho chlapca v sne. Inštinktívne si siahol rukou na čelo a nahmatal ju. Jazva v tvare blesku. V tom sne bol teda on ako dieťa, ale čo to znamená, rozmýšľal.



Kapitola č. 3: Pozvanie


Stôl už bol bohato prestretý, keď sa deti nahrnuli do kuchyne. Posadali si a pustili sa do jedla, pričom živo diskutovali o tom, čo chcú dnes robiť. Ginny s Minervou ich len s úsmevom pozorovali a žasli nad tým, koľko toho chcú stihnúť za jediný deň. George s nimi nebol, pretože skoro ráno odišiel do obchodu za Ronom, pozrieť ako sa mu darí v zabehnutom rodinnom podniku a jeho návrat očakávali až niekedy večer.

Väčšiu časť dňa strávili spoločne vonku a Ginny sa nechala prehovoriť na piknik na lúke za domom. Kým pripravovala jedlo do koša, Minerva sa venovala svojim pravnúčatám vonku. V tom sa ozvalo zaklopanie. Ginny mala všetko potrebné už zbalené a tak zobrala kôš s jedlom a šla otvoriť.

„Ahoj, Ginny.“ pozdravil veselý ženský hlas.

„Helena, kde sa tu berieš? To je ale prekvapenie.“ žasla Ginny a viedla kamarátku dnu.

„Takže ste sa vrátili?“ spýtala sa keď sa pohodlne usadili do kresiel.

„Nie tak celkom. Celý ten čas sme boli u mojich rodičov v Rakúsku a rozhodli sme sa tam stráviť ešte nejaký čas cez prázdniny.“ vysvetlila Helena.

„Takže si prišla len kvôli nejakej neodkladnej záležitosti a ideš späť. Tak to som rada, že si sa zastavila.“

„Aj tak by sa to dalo povedať. U našich je to fajn, ale Scorpius sa už trochu nudí. Riaditeľka nám vyhovela, keď sme žiadali o jeho uvoľnenie zo školy do konca školského roku, ale chýbajú mu priatelia. Tak som tu.“ vysvetľovala ďalej. Ginny však nepochopila úplne.

„Ide o to, že sa mu podarilo mňa a hlavne Draca presvedčiť, a ja mám teraz presvedčiť teba, aby si k nám pustila Albusa. Aspoň na dva týždne, ak nie viac.“ vysvetlila podrobnejšie.

„Takže ešte raz. Mám s tebou poslať Ala na dva týždne k tvojim rodičom do Rakúska.“ opakovala Ginny a Helena s úsmevom prikývla.

„No, ak Scorpius naozaj prehovoril Draca, potom ja nemám proti Albusovi šancu, keď sa o tom dozvie.“ pokrčila ramenami a pozvala priateľku, aby sa k nim pridala na piknik.

„Dobrý deň.“ pozdravila dobrosrdečne riaditeľku.

„Aj vám, pani Malfoyová. Ako sa darí vám a vašej rodine?“

„Veľmi dobre, ďakujem.“ odpovedala milo a posadila sa na deku k ostatným.

„Tak sa zdá, Minerva, že ak Albus bude súhlasiť, pôjde do Rakúska tak či tak.“ ozrejmila Ginny dôvod Heleninej návštevy.

„Skutočne?“ vzhliadla prekvapene.

„Čože?“ zareagoval takmer okamžite Al, keď začul svoje meno.

„Scorpius by bol veľmi rád, keby si s ním strávil nejaký čas v Rakúsku u jeho starých rodičov.“ zopakovala Helena už druhý raz v ten deň. Albusove oči zažiarili a hneď začal naliehať na mamu.

„Môžem, mami? Povedz, že áno, prosím, prosím!!! To bude úžasné. Tak dlho som Scorpiusa nevidel.“ žobronil.

„Nevravela som, že nemám šancu?“ poznamenala Ginny smerom k Helene a kývla synovi na súhlas.

„Kde v Rakúsku bývajú vaši rodičia?“ zaujímala sa Minerva.

„Asi dve míle severne od Strassburgu.“ odvetila mladá žena.

„To je náhoda. Ginny, tá moja známa býva priamo v Strassburgu. Možno by sme to mohli využiť.“ navrhla a Ginny odrazu pochopila.

„To by možno šlo. Mohli by sme si urobiť jednodenný výlet. Najprv navštívime tvoju známu a potom odvedieme Ala na prázdniny. Čo poviete?“ adresovala svoju poslednú otázku ostatným deťom a James i Lilly nadšene prikyvovali.

„A je rozhodnuté. Tak kto z vás dvoch mi požičia svoju sovu, aby som našu návštevu mohla ohlásiť?“ spýtala sa Minerva a James s Alom sa začali dohadovať.

„Zostaneš tu teda na pár dní, než to celé spáchame?“ navrhla Ginny Helene, ale tá sa ospravedlnila, že ju Draco čaká na ich panstve a musí sa vrátiť.

„Nesieš to naozaj statočne.“ pochválila ju Helena, keď sa neskôr lúčili. „Keby som ti mohla nejako pomôcť, daj vedieť a Albus u nás pokojne môže zostať aj dlhšie.“

„Ďakujem, ale než skončia prázdniny, ešte by som aj ja rada strávila nejaký čas s deťmi, než mi zase odídu.“ konštatovala s úsmevom.

„To ti úplne rozumiem. Tých niekoľko mesiacov bez Scorpiusa bolo dosť otupných. Ešteže máš doma Lilly, aj keď o rok ide do školy aj ona, nie?“

„To áno, ale v tom čase už budem mať doma ďalšiu náhradu.“ žartovala Ginny a povedala kamarátke o dvojčatách.

„Tak to je úžasné. Veľmi ti gratulujem.“ objala ju Helena. Potom už si skutočne povedali posledné ahoj a Ginny sa vrátila do domu.

Keď sa večer vrátil George, všetci okrem nej už spali. Sedela na gauči a snažila sa čítať, ale jej myšlienky boli úplne inde. Preto keď si k nej jej brat sadol a dal jej ruku okolo ramien, strhla sa.

„George. Nepočula som ťa.“ vydýchla s úľavou a uvoľnene sa o neho oprela.

„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť. Ako sa darí mojej malej sestričke?“ spýtal sa temer otcovsky.

„Už dávno nie je malá.“ opravila ho s úsmevom. „Je mi celkom fajn, teraz, keď si tu so mnou.“ odpovedala na otázku.

„Čo Ron a obchod?“ zmenila tému.

„Zdá sa, že braček nám má obchodného ducha. Obchod mu naozaj vynáša. Dúfam len, že ho Hermiona presvedčí, aby ho nezatváral.“

„Čože? On ho chce zavrieť?“ čudovala sa.

„Len na nejaký čas, tvrdil mi. Chce sa pridať k Teddymu a osobne pátrať po Zmijozelovi. Dúfa, že ho to dovedie k Harrymu a ak nie, tak že ho aspoň pomstí.“ informoval ju.

„Ale to je šialenstvo. Nemôže opustiť rodinu. Zmijozel je najhľadanejšou osobou a ide po ňom každý bystrozor. To si Ron naozaj myslí, že ho nájde práve on?“ rozčuľovala sa.

„Len sa upokoj. Vravel som mu to isté, ale vieš, aký vie byť Ron….povedzme trochu zabednený. Verím, že Hermiona si s ním poradí.“

„Dúfam, že hej. Myslím, že Harryho záchranársky komplex nám bohato stačil. Nemusí to po ňom preberať už aj Ron.“ povzdychla si. Chvíľu bolo ticho.

„A čo môj budúci synovec?“ spýtal sa so záujmom a bol rád, že našiel inú tému.

„Si si až príliš istý, že to bude chlapec.“ podpichovala ho sestra.

„Hm, žeby preto, že v našej rodine bolo len jedno dievča a to už máš? Tým počtom síce ešte trochu zaostávaš, ale no… dajme tomu.“ žartoval George.

„To vraví ten pravý, ktorý sa ešte ani neoženil. A s tým počtom, ak už to musíš vedieť, to slušne doháňam. Chceš ísť dvojčatám za krstného?“ pokračovala v podpichovaní brata a čakala ako zareaguje.

„Dvojčatá? Chceš povedať… Ginny, to myslíš vážne?“ bol ochromený.

„Úplne vážne.“ prikývla.

„Teda, takýchto šokov ma v budúcnosti ušetri. To vieš, nie som už najmladší, ešte dostanem infarkt a kde by si tým lapajom našla lepšieho krstného?“ smial sa objímajúc sestru od radosti.

„Ale teraz by si už mala ísť spať. Je veľmi neskoro.“ zvážnel odrazu.

„Ešte skontrolujem deti a pôjdem. Ty tiež moc neponocuj.“ pohrozila mu prstom.

„Niekedy si vážne začínam myslieť, že si horšia než mama.“ uškrnul sa a zaželal jej dobrú noc.

„Dobrú noc.“ zamávala mu zo schodov.


Kapitola č. 2: Prázdniny

Bradavický expres zastavil v stanici Kings Cross a na nástupište sa vyhrnula hromada detí, ktorým dnešným dňom začínali prázdniny. Ginny s Ronom a Hermionou čakali na svoje ratolesti. Netrvalo dlho a konečne ich zazreli. Šli s nimi aj George a profesorka McGonagallová, ktorú Ginny pozvala na prázdniny k nim. George sa tiež rozhodol stráviť časť prázdnin mimo bradavické múry a taktiež prijal ponuku svojej sestry.

James a Albus sa jej hodili okolo krku a nadšene sa s ňou vítali. Hneď potom obrátili svoju pozornosť na mladšiu sestru Lilly a veselo štebotali o plánoch na prázdniny.

„Ahoj, Ginny. Ako sa má moja malá sestrička?“ pozdravil ju George a objal ju.

„Ahoj, je to lepšie, ďakujem.“

„Vitaj, Minerva. Som rada, že ste obaja prijali moje pozvanie a strávite s nami leto.“ usmievala sa na nich oboch.

„Ani nevieš, ako dlho som netrávila prázdniny niekde inde než v škole. Bude to príjemná zmena.“ odpovedala jej s úsmevom aj riaditeľka.

„Babi, však si nám sľúbila, že nás vezmeš na ten tajomný výlet?“ potiahol profesorku za habit Albus a dožadoval sa odpovede. „Lilly mi totiž neverí.“

„Samozrejme, sľúbila som výlet a slovo dodržím.“ žmurkla naňho.

„Babi? Odkedy si dovolili ťa tak oslovovať?“ pýtala sa prekvapená Ginny.

„Odvtedy, ako im to tvoj brat poradil vo vlaku.“ vysvetlila s úsmevom a prísnym pohľadom obdarovala Georga, ktorý sa začervenal.

„Teda, George. Prepáč, Minerva, doma im poviem, aby s tým prestali.“ ospravedlňovala sa Ginny. Hoci Minerva McGonagallová pred pár mesiacmi priznala, že je Harryho babička, nezdalo sa Ginny správne, aby ju tak deti oslovovali, najmä pokiaľ ide o riaditeľku školy. Medzi sebou si síce začali tykať, ale aj tak jej to celé ešte pripadalo dosť zvláštne.

„To nech ťa ani nenapadne.“ zarazila ju Minerva. „Mne sa to páči a navyše, ako ich prababička mám na to oslovenie nárok, nie?“ usmievala sa a teraz to bola Ginny, kto sa červenal.

„Dobre teda, mne je to jedno. Ale mali by sme radšej ísť, inak bude Londýn úplne upchaný a dúfam, že v niekde v kolóne nezostaneme visieť tesne za Ronom. Ten sa totiž hrozne vlečie.“ poznamenala dosť nahlas, aby ju brat stojaci tesne vedľa mohol počuť. Ginnyine slová ho pohoršili a on nasadil jeden zo svojich nahnevaných výrazov, čím však vyvolal len novú vlnu pobavenia, tentoraz u všetkých príbuzných, vrátane vlastných detí.

„Tak už poďme.“ súhlasila Hermiona a vzala Rose a Huga za ruku, zatiaľ čo Ron tlačil vozík. Albusov vozík si vzala na starosti Ginny a George viezol Jamesov. Deti prešli prechodom na nástupišti v spoločnosti svojej novej babičky a zahŕňali ju množstvom otázok ohľadom plánov na prázdniny.

Dom Potterovcov v Godricovom dole ich príchodom náhle ožil, akoby sa práve prebudil po niekoľkých mesiacoch hlbokého spánku. Chlapci na seba kričali z izby do izby a Lilly striedavo behala od jedného k druhému. Keď ich George vzal von, aby si trochu zalietali, Ginny s Minervou mali konečne chvíľku na rozhovor.

„Tak ako sa cítiš?“ spýtala sa Minerva starostlivo. Ginny jej venovala smutný úsmev predtým, než odpovedala.

„Snažím sa. Mama mi veľmi pomáhala. Bola som s Lilly v Brlhohu celý ten čas a vrátlili sme sa pred dvoma dňami, aby sme to tu pripravili, než prídete.“ odmlčala sa a rozhliadla sa dookola.

„Nevydržala by som tu sama. Je to tu bez neho také prázdne, chýba mi.“ zašepkala pri pomyslení na Harryho, o ktorom nemali žiadne správy už skoro mesiac.

„To nám všetkým.“ súhlasila Minerva. „A čo bábätko?“ snažila sa nadhodiť inú tému.

„Bola som u sv. Munga a podrž sa, ale vraj to budú dvojičky.“ odpovedala s úsmevom.

„U Merlinovej brady, dúfam, že kým sa dostanú do Baradvíc, bude riaditeľom niekto iný.“ zalomila rukami profesorka a zablahoželala jej.

„A čo chlapci? Ako sa im darilo v škole?“ chcela vedieť Ginny. Než odišli na posledných pár týždňov, povedala im, že Harry zmizol a ona nevie, kedy sa k nim opäť vráti. Boli tou správou samozrejme zaskočení, ale v škole určite prišli na iné myšlienky. Aspoň v to dúfala.

„James bol možno trochu zamĺklejší než zvyčajne, ale inak sa mi zdajú obaja v poriadku. Harry im tiež chýba, ale priatelia im nedovolili podľahnúť smútku. Nemaj o nich strach, oni to zvládnu. Neverila by si však, ako veľmi ma prekvapil Albus.“ zamyslela sa Minerva.

„Pár krát prišiel do riaditeľne a pýtal sa, či by mohol hovoriť s profesorom Snapeom. Nechala som ich osamote, ale nedalo mi a nechala som poodchýlené dvere do svojho bytu.“ priznala riaditeľka a trochu sa pri tom zapýrila. Ginny sa len usmiala a zvedavo očakávala, čo viac sa dozvie.

„Nikdy som Severusa nepočula rozprávať sa so študentom tak, ako sa rozprával s Albusom. Dokonca ani s tým najobľúbenejším z jeho vlastnej fakulty si tak nerozumel.“ rozprávala Minerva so zaujatím.

„Harry mi vravel, že si Snape s Albusom dobre rozumeli behom ich spoločných lekcií.“ súhlasila Ginny.

„Povedala by som, že viac než dobre. Druhý večer bol Severus veľmi nervózny a zjavne na niečo čakal. No a hádaj na čo. Keď som Ala uvidela stáť vo dverách, bolo mi všetko jasné, ale mala si vidieť ten výraz v Snapeovej tvári. On z toho mal vážne radosť. Zrejme ťa neprekvapí, keď ti poviem, že tam chodil každý jeden večer.“ pokračovala riaditeľka a neskrývala pritom svoj užasnutý výraz.

„A čo tam celý ten čas robili?“ bola Ginny zvedavá.

„No to je na tom to najzvláštnejšie. Oni si čítali. Albus mu nahlas čítal nejaké detské príbehy, na ktorých sa mimochodom zabávali všetky portréty v riaditeľni, vrátane Brumbála, inokedy zase Severus priniesol nejaké zbierky básní a recitoval mu. Keby som to nepočula na vlastné uši, asi by som tomu nikdy neverila.“ pokrútila hlavou riaditeľka a s Ginny sa obe nahlas rozosmiali.

„Takže z nášho obávaného profesora lektvarov sa stal ľudomil?“ spýtala sa Ginny, keď ju prešiel záchvat smiechu. Bolo to prvý krát, čo sa takto od srdca zasmiala za posledný mesiac.

„Veruže nie. Každý iný, kto sa v riaditeľni objaví si od neho okrem iného vyslúži nejednu jedovatú poznámku či jeho nenávistný pohľad.“ opravila ju Minerva a snažila sa ho napodobniť, čím u Ginny vyvolala ďalší záchvat smiechu.

„Som rada, že sa smeješ, dieťa.“ skonštatovala napokon.

„Slzy ani smútok mi ho nevrátia.“ povzdychla si, hoci vedela, že keď bude sama, preplače ďalšiu noc a potom ešte niekoľko ďalších. „A hlavne kvôli deťom musím ísť ďalej.“ dopovedala.

„Keď zas hovoríme o deťoch, ešte som ti zabudla povedať jednu vec. Mala som jeden dlhý rozhovor so Severusom o Albusovych schopnostiach a súhlasím s ním, žeby potreboval špeciálnu pomoc, aby ich mohol naplno rozvinúť. Mám priateľku v Rakúsku, ktorá sa špecializuje na podobne výnimočné deti ako je Al a ak by si súhlasila, mohla by som ju poprosiť o pomoc. Mohol by k nej napríklad cez prázdniny na pár týždňov zájsť, čo ty na to?“ navrhla riaditeľka.

„Síce by som mala deti cez prázdniny radšej pri sebe, ale ak bude mať Al záujem, nedbám.“ pokrčila nakoniec ramenami a než stihla čokoľvek viac dodať, dovnútra sa vohnali deti s Georgom ako tornádo. Vyhladovaní po náročnej hre sa s chuťou pustili do sendvičov, ktoré im Ginny medzičasom pripravila.

Bolo to tesne pred polnocou. Ginny nemohla spať a tak potichu prešla každú detskú izbu, aby skontrolovala deti. Lilly a Albus spokojne spali, no z Jamesovej izby sa ozývali tlmené vzlyky. Ginny otvorila dvere a potichu vstúpila dnu. V izbe svietilo slabé svetielko a chlapcova posteľ bola prázdna. Teda tak sa na prvý pohľad zdalo. Lenže zvuky prichádzajúce z nej svedčili o opaku. Posadila sa na posteľ a siahla do vzduchu, kde nebolo nič. Lenže ona presne vedela, čo hľadať a v mieste, kde pred chvíľou nebolo nič, len jej ruka, sa vznášala chlapcova strapatá hlava. Stiahla z neho neviditeľný plášť a odložila ho vedľa.

„Čo sa deje, Jamie?“ spýtala sa ho a pritiahla si ho bližšie. Pozrel na ňu uslzenými očami a rukávom od pyžama si utieral slzy.

„Nič, mami. Len…mal som zlý sen.“ klamal a pritúlil sa k nej. Pohladkala ho po vlasoch, ktoré boli rovnako strapaté ako Harryho. Odhalila jeho malú lož.

„To je v poriadku, Jamie. Aj mne chýba.“ tíšila ho mama. Chvíľu tam len tak sedeli, kým sa upokojil a potom mu Ginny navrhla, aby si obul papuče a šiel si ľahnúť k nej. Tomu James neodolal a keď konečne ležal v ockovej posteli, podarilo sa mu zaspať.



Kapitola č. 1: Uprostred pustiny


Prvý júlový deň bol zaliaty slnkom, no do starej drevenej chalúpky, ukrytej medzi stromami hustého smrekového lesa, preniklo len málo žiary slnečných lúčov. Hoci bolo veľmi horúco, z komína tej drevenice stúpal dym. Okná neboli zakryté žiadnymi záclonami či závesmi a tak prípadný okoloidúci mohol pokojne nazrieť dnu a prezrieť si skromnú izbicu. Veľa by toho však nevidel. Len obyčajnú lavicu stojacu pri stene v rohu miestnosti a na nej ležiace bezvládne telo čiernovlasého muža. Keď by sa pozorovateľ zadíval pozornejšie, mohol by zbadať aj malú postavu krčiacu sa pri krbe nad kotlíkom, v ktorom sa zrejme niečo varilo. Izbou sa niesla vôňa hubovej polievky. Avšak miesila sa s inými pachmi, ktoré vnímavý človek dokáže identifikovať. Zmes bylín, gáfru a iných liečivých prostriedkov.

Zmes v kotlíku už bola zrejme hotová, pretože postava pri krbe ju odstavila a oheň zahasila. Bolo dosť teplo aj bez toho, aby v krbe horel oheň. Postava sa konečne postavila a zjavila sa v celej svojej kráse. Bola to mladá žena, ktorá mohla mať sotva dvadsať rokov. Dlhé, husté hnedé vlasy jej padali do očí. Ladným pohybom ich prehodila dozadu a konečne sa ukázala aj jej jemná, bledá tvár. Veľké hnedé oči jej dominovali a nos aj ústa boli v dokonalej harmónii s jej pravidelnými rysmi tváre. Dievčina preložila kotlík na stôl a drevenou naberačkou naplnila tanier. Nechala v ňom polievku stáť, aby trochu vychladla.

Pristúpila k mužovi ležiacemu na posteli. Slabo zastonal a nepatrne sa pohol. Žeby konečne? pomyslela si dievčina. Skontrolovala obväz zakrývajúci oči a usúdila, že môže ešte chvíľu počkať, kým ho vymení. Ticho sedela pri ňom a bránila mu v akomkoľvek pokuse hýbať sa.

Chcel otvoriť oči, no nech to skúšal akokoľvek, stále ho obklopovala len čierno čierna tma. Cítil, že niečo tlačí na jeho viečka, no netušil, čo by to mohlo byť. Pokúšal sa rukou strhnúť tú prekážku, no len čo sa pohol, čiesi ruky ho zastavili. Postupne sa mu vyjasňovali aspoň ostatné zmysly a cítil sladkastý pach vlhkých obväzov a gáfor. Ďalšie vône nerozoznával, no boli mu povedome známe. Zbystril sluch, aby začul nejaké zvuky, ktoré ho obklopovali, no okrem štebotu vtákov a šumenia vetra medzi konármi stromov nezachytil nič.

„Kde som?“ pokúsil sa prehovoriť, no počul len akési chrapľavé zvuky, ktoré sa vydrali z jeho hrdla. Čiesi jemné ruky ho opäť pevne zadržali a zabránili mu v pohybe. Zrejme by sa nemal hýbať, uvedomil si, pretože jediný pohyb vyvolal vlnu bolesti vystreľujúcu z hrudníku. Dobre teda, budem pokojne ležať, zaumienil si. K jeho ústam sa priblížilo niečo chladné a ovlažilo mu ústa. Rozoznal chuť čistej vody a hltavo začal piť. Avšak ruky držiace pohár sa odtiahli. Znova mu priložili pohár k ústam, ale len tak, aby si mohol dať len malý hlt. Tri dúšky vody a on sa cítil hneď lepšie. Potom ucítil ďalší jemný dotyk, tentoraz smerujúci k jeho očiam. Ten obväz, ktorý mu bránil otvoriť oči dokorán bol odrazu preč a skrz jeho viečka presvitalo slabé denné svetlo. Opatrne pootvoril oči, aby si privykol na svetlo. Všetko okolo neho bolo akési rozmazané a miatlo ho to. Uvidel ženskú tvár, ktorá sa nad ním skláňala a skúmala jeho tvár, vlastne jeho oči. Odrazu sa jej sústredená tvár rozžiarila úsmevom a súhlasne prikyvovala. Vstala z postele a zamierila kamsi doprostred miestnosti. Videl len jej nejasnú siluetu pohybujúcu sa po izbe. Cítil sa slabý a ospalý a zdalo sa, že opäť padá kamsi do prázdna. Len nejasne vnímal, že ho tá záhadná žena kŕmi nejakou polievkou.

Žena odložila poloprázdny tanier s polievkou a skúmala rysy mužovej tváre. Konečne sa prebral, pomyslela si. Jeho oči sa zdajú byť už v poriadku, možno už nebude potrebovať ďalšie obklady. Až dnes mala možnosť všimnúť si nádherný odtieň zelenej farby jeho očí. Keď ho našla pred troma týždňami na kraji lesa, nemali takú jasnú farbu. Väčšia časť jeho tváre bola spálená a zreničky vôbec nereagovali na svetlo. Sama už nevie ako, ale nakoniec sa jej ho podarilo presunúť do jej lesnej chalúpky, kde sa o neho odvtedy starala. Bol vo veľmi zlom stave. Popáleniny mal takmer po celom tele a usúdila, že má zlomených niekoľko rebier. Využila všetky svoje možnosti a vedomosti, ktoré mala v ľudovom liečiteľstve a spálené rany ošetrovala niekoľkými bylinnými balzamami. Telo zafixovala do polohy, v ktorej sa nemohol hýbať, aby mohli zrásť zlomené kosti.

Prečo to robila? Ťažko povedať, sama nepoznala odpoveď. Žila v lese opustená už tri roky a za ten čas sa vyhýbala ľuďom najviac, ako mohla. Keď ešte bývala v neďalekej dedinke so svojimi rodičmi, bolo to v poriadku, ale aj tak sa jej ostatní stránili. Bola iná než oni. Nechápala v čom, ale cítila to ona, jej rodičia i všetci ostatní. Po ich smrti sa utiahla sem, do lesa, ktorý je poskytoval ochranu pred zvedavými pohľadmi dedinčanov. Tento muž však potreboval jej pomoc a ona mu ju ochotne poskytla.

Znova si skúmavo prezerala jeho tvár orámovanú strapatými čiernymi vlasmi. Po popáleninách už vďaka hojivým mastiam nebolo ani stopy, avšak predsa jeho čelo hyzdila akási zvláštna jazva. Prstami po nej jemne prešla a zastavila sa na konci. Mala tvar blesku.










Navštivte http://www.tipandwin.cz/ a zasoutěžte si spolu s ostatními fanoušky o 15,000 Kč :)
Nevíte, jak soutěžit? Zde : http://www.tipandwin.cz/_faq.php najdete odpověď :)

Doufám, že jste si naší práci vážili, bavilo vás překlad číst a že ikdyž si pár ubožáčků zkopírovalo překlad k sobě, tak víte, kdo je jeho pravým autorem ;-) Koneckonců návštěvnost přes 80.000lidí denně v době "největší slávy", články v novinách i zmínky v tv jsou toho důkazem ..

Tak jsem sem opět zavítal a vidím, že někteří lidé nemohli najít překlad, a tak jsem sem hodil link :) Pokud byste někdo měl problémy, kontakt na někoho od nás je ICQ: 313-108-918


Český překlad HP7 v .DOC je ke stažení zde


Ahoj všichni :)

náš překlad už asi máte a tak co bude dál? Percy založil www.dennivestec.cz, který by mohl být takovou náhradou. Já ještě připravuje soubor pár článků, které o nás byly napsány.



Pár slov od Fénix týmu:

U následujícího textu jsme strávili mnoho a mnoho hodin, takže doufáme, že máte z překladu radost, protože z vaší radosti máme radost zase my, překladatelé. Hrozná věta, co? Co byste taky chtěli, po tolika hodinách korekcí ;-)
Tak tedy pokračujme drobným poděkováním:

Začnu u Roxerda, zakladatele Fénix teamu, to je onen Man with the plan, ten, bez něhož bych tento text dnes nemohl psát. Web pouze nezaložil, sám se podílel na překladu a také na upravení a korekci každé kapitoly, které k nám občas od překladatelů dorazily v hrozném stavu. Je to také ten, který nás popoháněl, když nebyl k dispozici Lukáš, další z našich spolupracovníků, ten, jehož stálé pobídky k rychlejší práci zajistily vyšší rychlost překladu.

Nyní poděkování všem překladatelům, bez nichž bychom byli opravdu ztraceni. Zvolna navazuji korektory, kteří byli často zároveň překladateli. Bez nich by bylo nejspíše možné tento text číst, avšak jen stěží tak kvalitní, jak byl. Závěrem pak finální korekce, s níž jsme strávili mnohem více času než jsem tušil: tady děkuji primárně těmto jménům: Melinho, Gorash, Missbee. Doufám že jsem zapomněl málo lidí, těm se předem moc a moc omlouvám, ale znáte to, no ;-)

Přidávám také dík slovenskému týmu Záškodníků, který našemu webu přidal děťátko v podobě slovenského překladu.

P.S. Poslední dík patří vám všem, kteří jste nás četli/čtete/budete číst. Ciao ;-)

strifer

//

Já bych zase rád poděkoval striferovi, bez kterého by překlad rovněž nebyl. Byl k dispozici téměř non-stop, překládal, korigoval, pracoval ze začátku na slovenské verzi a sháněl a dirigoval ostatní překladatele.

Jeho práce si nesmírně cením a myslím si, že největší odměnou jak pro něj, tak pro mě, tak pro všechny ostatní, byly vesměs kladné ohlasy v komentářích a maily, kterých nám příšel nespočet ;-)

Striferovi ještě svůj dík vyjádřím někdy osobně.