úterý 23. října 2007

FENIX TEAM POKRAČUJE

!!!FENIX TEAM OPĚT NA SCÉNĚ!!!
POMALU SE NÁM HLÁSÍ REDAKTOŘI A TAK OPĚT OBNOVUJEME ČINNOST, DOUFÁME ŽE KU PROSPĚCHU VŠEM FANDŮM HP .. Zájemci o psaní článků pište na ICQ 313-108-918
Nyní mi jedna Slovenka dala k dispozici její pokračování HP7. Pokud se vám to bude líbit, uveřejníme další kapitoly :)

Jako zakladatel tohoto webu jsem se rozhodl, že ho "nenechám umřít" :) Proto žádám všechny příznivce, kteří mají zájem mi pomoci tvořit články o HP, hledat fotky, downloady atd, aby se mi ozvali na :
ICQ 313-108-918


Kapitola č.1: Nebelvír či Zmijozel?


Slnečné lúče slnka zapadajúceho za obzor osvetlili tvár chlapca sediaceho v kupé Brdavického Expresu. Jeho zelené oči so záujmom pozorovali krajinu rýchlo sa mihajúcu za oblokom. Je to len pár minút, čo sa rozlúčil so svojimi rodičmi na nástupišti 9 ¾ stanice Kings Cross, no jemu už bolo smutno. Jeho pocity boli veľmi zmätené. Smútok sa miesil s radosťou. Konečne nastal deň, keď aj on nastúpil do vlaku, ktorý ho spolu s ostatnými deťmi viezol do najlepšej anglickej školy čar a kúzel, do Bradavíc.

Okrem toho tu však bol ešte jeden pocit. Niekde veľmi hlboko vo vnútri ho hlodala pochybnosť. Čo keď ho pošlú do Zmijozelu? Pýtal sa na to svojho ocka, a ten ho aspoň z časti upokojil. Už dávno vedel, že je pomenovaný po riaditeľovi školy, ktorý taktiež patril do Zmijozelu a podľa všetkého, jeho otec toho muža obdivoval. Síce o ňom nevedel nič viac, než že to bol naozaj odvážny a veľký kúzelník, ale ak tomu tak bolo, mohol by aj na neho byť ocko hrdý, hoci by bol Zmijozel. Z týchto úvah ho vytrhol hlas prichádzajúci akoby z diaľky.


„Al....“Pozrel smerom, ktorým hlas prichádzal a pomaly sa prebral zo zamyslenia. Pozeral do tváre svojho brata Jamesa.


„Hm?“ zamumlal nesmelo.


„ Počuj, Al. Nemysli už na to, veď vieš....ja som to tak nemyslel.“ povedal James, pretože správne pochopil bratov zamyslený a trochu ustaraný výraz tváre.


„Určite budeš v Nebelvíre, ako my všetci. A keby nie....“ odmlčal sa.
„ Čo ak nie?“ spýtal sa trasúcim sa hlasom Albus.
„No, veď vieš. Mama s ockom predsa povedali, že nech sme v ktorejkoľvek fakulte, majú nás radi a sú na nás hrdí, nie?“


„Áno, ja viem.“ smutne prikývol Al. „Ale aj tak, čo ak predsa?“


V tom sa ozval z druhej strany kupé iný hlások.

„ Albus, myslím, že sa bojíš zbytočne. Moja mama vravela, že Bradavické fakulty už spolunejakú dobu nesúperia tak ako kedysi. Dokonca aj Nebelvír so Zmijozelom vraj spolu vychádzajú lepšie než kedykoľvek, aj keď určitá malá rivalita tam je. Navyše, členovia rodín väčšinou bývajú zaradení do rovnakých fakúlt a tvoji i moji rodičia sú predsa skrz naskrz Nebelvírčania, nie? Tak už prosím prestaň s tými hlúposťami, lebo ma znervózňuješ.“


„ Moja reč, Rosie.“ odpovedal James nadšene a dúfal, že táto malá slečna zahnala aspoň trochu obavy jeho brata.

Skutočne mu teraz bolo ľúto, že si brata cez prázdniny tak doberal, veď vlastne, keď on prvý krát šiel do Bradavíc, bál sa rovnako. Bol od Albusa o rok starší a tešil sa, že tentokrát bude mať v škole svojho brata. Ešte 2 roky a pridá sa k nim aj Lili a Potterovci budú v Bradaviciach v plnom počte. Keď teraz videl Ala, aký je vystrašený, rozhodol sa, že ako najstarší má mať aj najviac rozumu a predsavzal si, že s Lili bude opatrnejší.

Ale môže niekto vyčítať dvanásťročnému chlapcovi, že si chcel užiť trošku zábavy a len preto podpichoval svojho mladšieho brata? Zrejme nie.Na Albusovej tvári sa po chvíľke objavil náznak úsmevu a napokon sa pustil do živej diskusie s Rosie o tom, aké to bude, plaviť sa na loďkách cez jazero.


Slnko už úplne zapadlo a na oblohe sa zjavili prvé hviezdy a mesiac. Vlak zašiel do poslednej zatáčky a jeho chodby sa začali plniť deťmi oblečenými v školských hábitoch. Na nástupišti v Prasinkách vládol čilý ruch a medzi toľkými hlasmi sa niesol jeden obzvlášť silný a mužný.


„Prváci ku mne! No tak decká, sem, ku mne, len poďte!“


„ Ahoj Hagrid, pozdravila ho trojica detí, ktorá sa pretlačila skrz dav detí tlačiacich sa ku kočom ťahaným tesrálmi. Len malý hlúčik prvákov stál obďaleč a vystrašene pozeral na poloobra.
„ Ahoj, šak som ale rád, že vás zase vidím. čo doma? Šecko ok?“


„ Jasné, ocko nám povedal, aby sme nezabudli prísť k tebe na čaj v piatok.“ odpovedal James a mávnutím ruky smerom ku kočkm dal najavo, že už musí ísť.


„ Uvidíme sa neskôr, Al.“ Naposledy zamával bratovi a nastúpil do voza, ktorý sa hneď dal do pohybu.


„ Takže, sme tu šetci?“ spýtal sa zvučne Hagrid a poobzeral sa po tvárach nových nádejných kúzelníkov. Spod jeho prešedivených fúzov bolo vidieť dobrosrdečný úsmev. Hoci tento poloobor mal už svoje roky, jeho duša bola stále mladá a pri pohľade na Albusa a Rosie sa mu v očiach objavili slzy.

Pamätal si veľmi dobre, akoby to bolo len včera, keď z vlaku vystúpil Harry, s Ronom a Hermionou v závese. A teraz to boli ich deti, ktoré sem prichádzajú, aby sa pridali k novej generácii kúzelníkov. Rýchlo sa vysmrkal do svojho kapesníku, veľkého ako obrus a pokynul deťom, aby ho nasledovali smerom k člnom. Keď sa plavili po jazere, počul Hagrid, tak ako vlastne každý rok, nadšené komentáre prvákov a musel sa nad tým opäť pousmiať. Veľmi dobre si uvedomoval, aký očarujúci je pohľad na rozľahlý hrad osvetlený v noci horiacimi kotúčmi, ktorý pod rúškom noci vypadal ešte tajomnejšie, než v skutočnosti. On sám bol okúzlený, keď túto nádheru videl pri svojej prvej plavbe člnkom .


Netrvalo dlho a dosiahli brehu. Hagrid im pomohol vystúpiť z člnov a v zástupe ich viedol k obrovským vstupným dverám do hradu. V hale ich už čakal mladý kúzelník, ktorý si s Hagridom vymenil spokojný úsmev a bez slova prevzal prvákov, aby ich odviedol do Veľkej siene. Tam ich pred dverami zastavil a rozhliadol sa , tak ako Hagrid na stanici po nových tvárach. Zoširoka sa usmial a žmurkol na Ala a Rosie.


„ Vitajte v Bradaviciach“ vrelo ich privítal tento vysoký muž s tmavými vlasmi a úprimnými modrými očami.


„Ja som profesor Nevill Longbottom a som riaditeľom Nebelvírskej fakulty. Okrem Nebelvíru sú na našej škole čar a kúzel ešte fakulty Havraspár, Mrzimor a Zmijozel. Myslím, že väčšina z vás už o nich počula a vedzte, že všetky fakulty sú si rovnocenné, bez ohľadu na to, čo bolo v minulosti. Nie je žiadna lepšia než druhá, ale v skutočnosti len jedna môže získať školský pohár. Ako? Pre svoju fakultu tak ako všetci pred vami a po vás, získavate body, za každý priestupok body strácate. Fakulta s najvyšším počtom bodov vyhráva. Snažte sa pre svoju fakultu urobiť maximum, aby vaši rodičia a učitelia na vás boli hrdí bez ohľadu na to, či ste vyhrali, alebo nie. Pretože každý je svojim spôsobom víťaz.“ Chvíľu sa odmlčal, aby nechal svoje slova doznieť.
„Takže ešte raz, vitajte a teraz už pristúpme k roztrieďovaniu.“

Dvere do Veľkej siene sa otvorili a za Nevillom kráčalo dopredu bezmála 30 detí. Všetci uchvátení honosnosťou tejto sály a očarovaným stropom postupne prešli až dopredu, pred dlhý učiteľský stôl. Uprostred sedela samozrejme riaditeľka. Kto iný, než profesorka McGonagalová mohol zaujať túto dôležitú funkciu po Voldemortovom páde? Brumbál a aj posledný riaditeľ, Snape, boli dávno mrtví a táto vážená čarodejnica napriek svojmu veku plnila svoju úlohu znamenite. Okrem nej pri stole sedeli aj ďalší učitelia, ktorí si zvedavo prezerali novo prichádzajúcich žiakov. Väčšina z nich sa spokojne usmievala a všetci netrpezlivo čakali, čo sa bude diať ďalej.


Riaditeľka sa postavila a z jej postoja a výrazu v tvári bolo cítiť veľký rešpekt. Táto žena trvala na disciplíne a bola prísna, no zároveň bola ľudská a z jej očí vyžarovala hrdosť a pýcha z toho, že tu môže byť s týmito deťmi, ktoré sú celý jej život. Za tie roky, čo tu učila, ich spoznala veľa a mnohí z nich jej naozaj prirástli k srdcu. Chvíľu sa rozhliadala na všetky strany, pohľadom prešla každú jednu tvár v tejto sále a na keď konečne prehovorila, jej hlas znel skutočnou radosťou z toho, že ich opäť vidí.


„ Milí študenti, začiatok roka je pre našu školu vždy veľkou udalosťou. Nielen preto, že sa tešíme na vás, ktorí sa opäť vraciate do svojho druhého domova, ale aj preto, že spolu s vami prichádzajú stále ďalší a ďalší, aby posilnili naše rady. Som nesmierne hrdá na to, že vás môžem opäť privítať v novom školskom roku a prajem vám veľa úspechov v ňom. Nech je tento rok, tak ako niekoľko posledných, plný radosti, šťastia a pokoja.“ S týmito slovami sa posadila a halou sa ozval potlesk.


Len čo sa študenti utíšili, Nevill sa postavil vedľa stolčeka, na ktorom stál Múdry klobúk. Bol o niečo černejší, než keď ho Nevill videl prvý krát, ale bolo vlastne šťastie, že tu stále je. Po tom, čo mu ho pri poslednej bitve Voldemort nasadil na hlavu a zapálil, bolo vlastne šťastie, že tu dnes stojí práve on a drží tento magický predmet v ruke. Klobúk síce bol ohorený, no jeho vlastná mágia ho ochránila pred úplným zničením. Nevill teraz stál vedľa stolčeka, ma ktorom klobúk ožil a začal spievať svoju pieseň.

Každý rok bola iná, no v podstate vyrozprávala Bradavickú históriu a objasnila vznik jednotlivých fakúlt. V posledných devätnástich rokoch klobúk spieval radostnejšie, bolo to presne 19 rokov od Voldemortovej smrti. Bolo to práve tu, v tejto sále, kde ho zabil Harry Potter, chlapec, ktorý prežil a ktorý je dodnes známy ako záchranca kúzelníckeho sveta. Aj o tom spieval Múdry klobúk a s úctou všetkým pripomenul odvahu mladého Nebelvíra. Pieseň doznela a Nevill rozvinul pergamen s menami prvákov.


Keď profesor Longbottom začal čítať mená žiakov, ktorí postupne prichádzali ku stolčeku, aby Múdry klobúk rozhodol o ich umiestnení na tejto škole, Albusa zachvátila ďalšia vlna paniky.
„ Scorpius Malfoy“ čítal nahlas Nevill. Albus pozrel smerom k blonďatému chlapcovi, ktorého poznal z rozprávania svojich rodičov. Bol to syn Draca Malfoya. On a jeho otec boli na škole nepriatelia, ale v súčasnosti k nemu jeho otec nechoval nenávisť. Aspoň to tvrdil.


„ ZMIJOZELl“ zakričal klobúk a chlapec vystrašene odbehol ku Zmiojozelskému stolu.
„ Albus Severus Potter“ ozvalo sa spredu. Už je to tu, pomyslel si Albus.


„ Hlavu hore a mysli na to, že máš meno po dvoch z najlepších riaditeľov školy. z nich jeden bol snáď najodvážnejší muž, akého som kedy poznal a on bol zo Zmijozelu“ v mysli sa mu vynorili tieto posledné slová jeho otca, keď sa spolu lúčili pri vlaku. Tak dobre, nech sa deje, čo sa má, pomyslel si Al a vyšiel z radu aby pristúpil k stolčeku. Nevill mu položil klobúk na hlavu a v miestnosti sa rozhostilo ticho.


„ Ahoj maličký“ pozdravil ho klobúk. „ Ďalší Potter, ktorý sa bráni Zmijozelu?“ spýtal sa prekvapene.
„ No, áno...“ odvetil potichu Albus.


„Čo mám s vami Potterovcami robiť? Už tvojmu otcovi som povedal, že v Zmijozeli môže dokázať veľké veci a u teba to nie je inak. Hm...“ zamyslel sa klobúk. Keď teda inak nedáš... NEBELVÍR“ vykríkol nahlas klobúk a Albus cítil, akoby mu z hrude spadol obrovský balvan.
„ Ďakujem, ticho zašepkal a potešene odbehol za svojim bratom k nebelvírskemu stolu. Odtiaľ pozoroval, kam klobúk zaradí poslednú prváčku.


„ Roseane Sophia Weasleyová. Rosie odhodlane pristúpila a nasadila si klobúk na hlavu.
„ ÁÁÁ, máme tu ďalšiu múdru hlavičku. Vidím, že si zdedila matkinu bystrosť a inteligenciu, veľmi dobre. Tak čo takto Havraspár? Ale nie, nie, ona tam patrila viac než ty a predsa som ju tam neposlal. Ty skutočne patríš inam. Je to jasné....NEBELVÍR“

Opäť potlesk a aj posledný nový žiak bol tam, kde mal byť. Pri stole so svojimi spolužiakmi.


Riaditeľka opäť vstala a predstavila im učiteľov. Obranu proti čiernej mágii vyučoval už piaty rok George Weasly, ktorý po Fredovej smrti zanechal Ronovi svoj obchod a rozhodol sa zúročiť svoje skúsenosti z Brumbálovej armády, ktorú viedol Harry ešte na škole, čo bolo asi pred 20 rokmi. Rozmýšľal nad tým, pridať sa k bystrozorom, ale po absolvovaní veľmi tvrdého výcviku sa rozhodol, že to nie je to pravé preňho.

Paradoxom je, že vždy túžil odísť zo školy čo najskôr a hľa, čuduj sa svete, je tu a učí decká. A prečo si vlastne vybral tento predmet? Mal pocit, že keď pripraví tieto deti na to, čo ich v skutočnom svete môže stretnúť, splatí tým dlh svojmu bratovi, ktorý nevinný padol v boji proti zlu. Nechcel, aby niekto z jeho priateľov pocítil rovnakú bolesť zo straty najbližšieho a rozhodol sa naučiť deti svojich bratov a sestier a priateľov ako sa brániť. A potom, možno dúfal, že sa stane niečo.... nevedel čo, ale miesto učiteľa proti čiernej mágii bolo vždy prekliate. Možno dúfal, že ho tá kliatba nejako zasiahne, ale vypadalo to, že ju naopak zlomil. No, možno už bolo na čase. Okrem toho prevzal po madam Hoochovej kurzy lietania a ako rozhodca pri famfrpálových zápasoch aspoň z časti zostal pri svojom obľúbenom športe.


Učiteľom bylinkárstva a zároveň riaditeľom Nebelvírskej fakulty sa stal Nevill Longbottom. Medzi študentmi aj medzi učiteľmi bol obľúbený a z toho skromného a tichého chlapca vyrástol skutočne múdry a odvážny muž, ktorý žil svojim povolaním a tešil sa z radosti svojich priateľov, ktorí si rovnako ako on založili svoje rodiny. Jeho manželka, Lenka, kedysi známa ako Laskárdová je taktiež členkou učiteľského zboru. Ako študentku ju všetci volali Strelená Lenka, a tak nikoho neprekvapilo, keď po profesorke Trelawneyovej prevzala výuku veštenia. Jej hodiny však neboli tak nezmyselné ako pôvodné.

Od kentaura Firenzeho sa naučila mnohým tajomstvám a vešteniu z hviezd. Pokračovala v čítaní z čajových lístkov a do svojich hodín zapojila aj veštenie z rún, astrológiu a numerológiu. Celkovo bola s jej výukou spokojná aj riaditeľka, ktorá vždy považovala veštenie za stratu času a hromadu nezmyslov.
Dejiny čar a kúzel samozrejme viedol profesor Binns, duch, ktorý väčšinu študentov viac unudil, než naučil, ale ktorý k Bradaviciam neodmysliteľne patril. Riaditeľka si napriek svojim povinnostiam ponechala výuku Premeňovania a malý trpaslík, profesor Kratiknot samozrejme viedol triedy Kúzelných formulí.


Ešte pred smrťou profesora Snapa viedol hodiny lektvarov Horacio Křiklan a od tej doby toto miesto neobsadil nik iný. Křiklan samozrejme bol riaditeľom Zmijozelu po celú tu dobu.
No a samozrejme od dôb Albusa Brumbála svoje miesto učiteľa Starostlivosti o kúzelné zvieratá zastával Rubeus Hagrid.Keď riaditeľka konečne predstavila všetkých učiteľov, to hlavne kvôli prvákom, zaželala im dobrú noc a poslala všetkých do postelí.

Navštivte www.tipandwin.cz a zasoutěžte si spolu s ostatními fanoušky o 15,000 Kč :)
Nevíte, jak soutěžit? Zde : http://www.tipandwin.cz/_faq.php najdete odpověď :)

Doufám, že jste si naší práci vážili, bavilo vás překlad číst a že ikdyž si pár ubožáčků zkopírovalo překlad k sobě, tak víte, kdo je jeho pravým autorem ;-) Koneckonců návštěvnost přes 80.000lidí denně v době "největší slávy", články v novinách i zmínky v tv jsou toho důkazem ..

Tak jsem sem opět zavítal a vidím, že někteří lidé nemohli najít překlad, a tak jsem sem hodil link :) Pokud byste někdo měl problémy, kontakt na někoho od nás je ICQ: 313-108-918

Český překlad v .DOC je ke stažení zde

Ahoj všichni :)

náš překlad už asi máte a tak co bude dál? Percy založil www.dennivestec.cz, který by mohl být takovou náhradou. Já ještě připravuje soubor pár článků, které o nás byly napsány.



Pár slov od Fénix týmu:

U následujícího textu jsme strávili mnoho a mnoho hodin, takže doufáme, že máte z překladu radost, protože z vaší radosti máme radost zase my, překladatelé. Hrozná věta, co? Co byste taky chtěli, po tolika hodinách korekcí ;-)
Tak tedy pokračujme drobným poděkováním:

Začnu u Roxerda, zakladatele Fénix teamu, to je onen Man with the plan, ten, bez něhož bych tento text dnes nemohl psát. Web pouze nezaložil, sám se podílel na překladu a také na upravení a korekci každé kapitoly, které k nám občas od překladatelů dorazily v hrozném stavu. Je to také ten, který nás popoháněl, když nebyl k dispozici Lukáš, další z našich spolupracovníků, ten, jehož stálé pobídky k rychlejší práci zajistily vyšší rychlost překladu.

Nyní poděkování všem překladatelům, bez nichž bychom byli opravdu ztraceni. Zvolna navazuji korektory, kteří byli často zároveň překladateli. Bez nich by bylo nejspíše možné tento text číst, avšak jen stěží tak kvalitní, jak byl. Závěrem pak finální korekce, s níž jsme strávili mnohem více času než jsem tušil: tady děkuji primárně těmto jménům: Melinho, Gorash, Missbee. Doufám že jsem zapomněl málo lidí, těm se předem moc a moc omlouvám, ale znáte to, no ;-)

Přidávám také dík slovenskému týmu Záškodníků, který našemu webu přidal děťátko v podobě slovenského překladu.

P.S. Poslední dík patří vám všem, kteří jste nás četli/čtete/budete číst. Ciao ;-)

strifer

//

Já bych zase rád poděkoval striferovi, bez kterého by překlad rovněž nebyl. Byl k dispozici téměř non-stop, překládal, korigoval, pracoval ze začátku na slovenské verzi a sháněl a dirigoval ostatní překladatele.

Jeho práce si nesmírně cením a myslím si, že největší odměnou jak pro něj, tak pro mě, tak pro všechny ostatní, byly vesměs kladné ohlasy v komentářích a maily, kterých nám příšel nespočet ;-)
Striferovi ještě svůj dík vyjádřím někdy osobně.

Žádné komentáře: