sobota 8. prosince 2007

FENIX TEAM POKRAČUJE

!!!FÉNIX TEAM OPĚT NA SCÉNĚ!!!

Zkorigovaná verze slovenského překladu
Harry Potter a Relikvie smrti je na: http://hp7-deathlyhallows-sk.blogspot.com/

Tak se to tedy podařilo :) Kromě přeložení celého závěřečného dílu Harry Pottera a Relikvie smrti a to jak do češtiny, tak do slovenštiny, se obě verze podařilo i zkorigovat. Slovenský korektura proběhla nedávno a odkaz na ni jsme uveřejnili.

http://www.nova.cz/zpravy/?83c=%7Edomaci%7E&83e=DO24694&ex24694=novy-harry-potter-o-vanocich-nebude

Tak tyto starosti mnoho našich čtenářů už nemá. Pokud však někoho takového znáte, doporučte mi náš překlad (zkorigovanou verzi, na kterou jsme dávali odkaz), ať nemusí čekat až na nový rok :)

Další kapitoly Harryho Pottera a Ztracených odpovědí:
http://hp7-deathlyhallows.blogspot.com/2007/12/harry-potter-oblouk-smrti-pokraovn.html

!!!
Začínáme se pomalu domlouvat na srazu lidií, kteří se podíleli na překladu HP, i fanoušků. Co byste řekli na 30. prosince v Praze? Můžete psát na bednar.tipandwin@gmail.com a také se vyjádři v nové anketě :)
!!!

Byly přidány 17., 18. a 19. kapitola česky, sem

Kapitola č. 11: Veľmi tesne

Slnko práve zapadalo za obzor a členovia Nebelvírskeho družstva sa unavene vliekli do hradu po poslednom tréningu pred prvým zápasom sezóny. Vyučovanie už bolo asi mesiac v plnom prúde a študentom sa kopili úlohy a učenie. Preto keď sa Albus, James a ostatní z tímu vrátili do spoločenskej miestnosti, vytiahli takmer všetci knihy a pustili sa do práce. Albus s Arniem boli vďaka Rosiinej pomoci hotoví relatívne rýchlo.
Nie, nedávala im úlohy odpisovať, v tom bola rovnako zásadová ako jej mama, ale vždy im ochotne pomáhala čo obaja ocenili. Zato James len sedel v kresle a tupo zízal do učebnice z transfigurácie. Nevnímal učivo, ktoré daná kapitola popisovala a premýšľal nad inými vecami ako neustále v poslednom čase. Napokon knihu zavrel a odišiel do svojej spálne ešte pred večierkou.Piatkové vyučovanie prebehlo bez akýchkoľvek problémov, len James za svoju nepozornosť a nesplnenú úlohu z transfigurácie musel zostať po škole a pod prísnym dohľadom riaditeľky musel všetko dohnať.

Len veľmi nerada chlapcov nejakým spôsobom trestala, ale ešte vždy bola riaditeľka a učiteľka a bohužiaľ si všimla, že Jamesov prospech sa od začiatku roku výrazne zhoršil. Hovorila o tom na porade s ostatnými učiteľmi a napokon sa po spoločnej dohode rozhodli netrápiť tým Ginny a pokúsiť sa mu pomôcť. Trval na tom najmä George, ktorý sľúbil, že na chlapca dohliadne a ona neprotestovala. Aj Nevill a ostatní učitelia prisľúbili pomôcť chlapcovi aspoň tým, že mu poskytnú možnosti opravy, ale zdalo sa to takmer beznádejne, pretože samotný James o zlepšenie záujem nejavil.

„Je všetko v poriadku, James?“ spýtala sa ho Minerva ako už niekoľkokrát predtým, keď jej odovzdával dokončenú úlohu.
„Samozrejme, babi.“ odpovedal vyhýbavo. „Vieš, že keby si niečo potreboval, môžeš za mnou kedykoľvek prísť. Alebo za strýkom Georgom či Nevillom.“ povedala mu ešte s povzdychnutím. James len neurčito prikývol a čakal, kým mu dovolí odísť.

„Veľa šťastia zajtra. Verím, že vyhráte.“ pokúsila sa ho povzbudiť. Zaželala mu ešte dobrú noc a nechala ho odísť.Keď sa vrátil do veže, brata nikde nevidel. Zrejme je zase v riaditeľni a rozpráva sa s tým upírom, pomyslel si.
Snape mu nikdy nebol veľmi sympatický a tak ako mnohí, ani on nechápal, o čom sa tí dvaja môžu rozprávať.Práve dnes však medzi Snapeom a Albusom nešlo o priateľskú konverzáciu. Jediná vec, v ktorej bol Severus nekompromisný aj keď šlo o Albusa, boli lektvary.

„Je ti jasné, že lektvary sú pre povolanie liečiteľa veľmi dôležité. Dokážeš síce liečiť, ale niekedy nebude potreba tvoje zvláštne schopnosti a pomôže obyčajný lektvar, alebo naopak, môže pomôcť tam, kde budú tvoje schopnosti neúčinné. Je ti dúfam jasné, že sa v lektvaroch musíš zlepšiť. Podľa toho, čo som počul si v nich totiž horší než Longbottom a to už je čo povedať. Nechcem si ani predstaviť, ako by to dopadlo, keby som ťa učil ja.“ vravel mrzuto Snape.

„Ale veď ja sa snažím.“ protestoval Albus.
„Lenže, ja neviem. Proste mi to nejde.“ povzdychol si chlapec.

„Tak s tým budeme musieť niečo urobiť. Nepomôžem ti síce s praktickou časťou, ale čo sa teórie týka, mohol by som ťa doučovať.“ navrhol Snape a zamyslel sa. Albusova tvár sa razom rozžiarila.
„Skutočne? To by bolo super. Páčilo sa mi, keď ste ma minulý rok učil.“ vravel nadšene, no Snape ho zastavil.„

Poriadne si to rozmysli. Čo sa týka lektvarov, som nekompromisný a nebudem brať ohľady ani preto, že si to ty.“ pohrozil Snape tónom, pri ktorom Albusa mierne striaslo, ale ak profesorovi tak veľmi záležalo na tom, aby bol v lektvaroch dobrý, vynaloží k tomu všetko svoje úsilie.

„Pokúsim sa vás nesklamať, pane.“ odpovedal rozhodne a neuhol pohľadom, keď sa mu starší muž prenikavým zrakov vpíjal do očí.

Severus v nich videl odhodlanie a to mu stačilo. Veril tomu, že sa bude snažiť ako to len pôjde a ak aj napriek tomu zistí, že mu to nejde, bude sa musieť Severus s touto myšlienkou zmieriť. Ale on dúfal, že v chlapcovi vzbudí záujem o tento predmet a ak sa vynasnaží, mohol by v nich byť veľmi dobrý. Ale to sa ukáže časom, povedal si.

„Tak dnes už dosť o škole. zajtra hráte prvý zápas, ak sa nemýlim. Asi by si sa mal ísť poriadne vyspať, aby náhodou zlaté nebelvírske družstvo neprišlo o víťazstvo kvôli ospalému chytačovi.“ povedal mu s miernym ironickým úsmevom, keď videl ako Albus potláča zívnutie. Chlapec sa pri tej poznámke trochu začervenal, ale vedel, že profesor má pravdu.

„Dobrú noc, pane. Môžem prísť zase zajtra?“ spýtal sa už s rukou na kľučke od dverí a čakal na odpoveď.

„Ak nebudeš príliš zamestnaný oslavou víťazstva alebo liečením nebelvírskej hrdosti po prehre, môžeš prísť. A teraz bež do postele.“ odpovedal s vážnym výrazom, ale keď sa dvere zavreli mierne sa pre seba uškrnul.

„Ach, Albus už tu nie je?“ spýtal sa Brumbál z vedľajšieho obrazu, ktorý sa tu práve objavil.

„Nie, práve ste sa minuli. Potreboval sa ísť vyspať pred zajtrajším zápasom.“ odvrkol Snape.

„Aha, samozrejme. A ako pokračujete vy dvaja?“ spýtal sa svojho mladšieho kolegu s úsmevom čarodejník s polmesiačikovými okuliarmi. Minerva mu rozprávala, ako tí dvaja trávia spoločné večery a mal z toho radosť.

„Budem ho doučovať lektvary. Je v nich vraj horší než Longbottom. To si dosť dobre neviem predstaviť.“ odpovedal mu Snape.

„Myslím, že veľmi dobre vieš, prečo bol pán Longbottom taký nešikovný ak šlo o lektvary.“ povedal mu so šibalským úsmevom Brumbál. Snape naňho vrhol jeden zo svojich vražedných pohľadov, ale nič nepovedal.

„Je niečo nové s Harrym?“ zmenil tému odrazu starší z bývalých riaditeľov.

„Nie, nik stále nič nevie. Obávam sa, že všetky nádeje, že by sa ešte mohol vrátiť sú už zbytočné. Sú to už skoro štyri mesiace čo zmizol.“ mračil sa naďalej Snape.

„Máš pravdu, Severus. Toto nie je Harrymu podobné. Keby mohol, určite by dal aspoň vedieť, že je v poriadku.“ zachmúril sa aj Brumbál a v riaditeľni nastalo ticho.

„No nič, musím sa vrátiť. Keby bolo niečo nové, informuj ma prosím. Dobrú noc, Severus.“ zaželal mu a zmizol.

„Dobrú noc.“ odpovedal o niečo neskôr zamyslený Snape.

Harryho zmiznutie bolo však predmetom rozhovoru aj niekoho iného v Bradaviciach a zhodou okolností takmer v rovnakom čase. Dvere kabinetu boli poodchýlené, ale ani jeden z mužov v miestnosti si to nevšimol.

„Myslíš, že sa Harry ešte niekedy vráti?“ ozval sa akýsi hlas z kabinetu.

„Ja neviem. Je to už dosť dlho, nemyslíš? Keď sa nevrátil doteraz…“ odmlčal sa ten druhý, no o chvíľu zase pokračoval. „Zdá sa, že Ginny sa s tou myšlienkou už zmierila. Kvôli deťom neustále opakuje, že sa vráti čoskoro, ale sama už stráca nádej. Písala mi to mama minulý týždeň.“

„Nechcem ani pomyslieť na to, že by bol uväznený v tom medzisvete. Viem, že je hrozné čo teraz poviem, ale podľa toho čo som o tom počul, by bola smrť lepšia.“ povedal druhý hlas, pričom sa mu úzkosťou stiahol pri tých slovách.

„Súhlasím. Aspoň by sme mali istotu, že…“ nedopovedal, pretože v tom sa dvere kabinetu s buchnutím zavreli. George a Nevill, ktorí boli doteraz rozhovorom zaujatí okamžite vstali a s prútikmi v pozore otvorili dvere. Nikoho však nevideli ani nepočuli

.„Myslíš, že to bol prievan?“ spýtal sa George, ale jeho hlas vyjadroval pochybnosť.„Som si istý, že som tie dvere za sebou zavrel.“ pokrútil hlavou Neville. George mal neblahé tušenie, ale nič nevravel a potichu dvere zase zavrel.

„Tak ja už radšej pôjdem. Lenka ma bude určite už čakať.“ povedal napokon Nevill

.„Ako sa vlastne má?“

„Dobre, Sophia rastie ako z vody a robí nám radosť. A Lenka sa teší, že po Vianociach sa konečne aj ona vráti do školy. Riaditeľka nám totiž sľúbila, že nám upraví trochu rozvrh, aby sme sa u malej mohli striedať a s babkinou pomocou by sme to mali zvládnuť. Divil by si sa, ako pri nej omladla. Možno by si sa tiež mal konečne usadiť a založiť rodinu. Deti sú naozaj radosť.“ pokúšal ho trochu Neville.

„To ma však nejaká musela chcieť. Tá diera v hlave mi na kráse naozaj nepridáva.“ ukázal na miesto, kde malo byť ucho. Prišiel oň už dávno a aby to trochu zamaskoval, nechal si narásť dlhšie vlasy.

„Ale no tak. Nevieš, že jazvy pripadajú ženám vzrušujúce?“ uškŕňal sa Neville a pod Georgovým prenikavým pohľadom radšej zdvihol ruky na znak, že sa vzdáva.

„Radšej už choď a nie aby si zajtra prišiel neskoro.“ vyháňal ho s úsmevom George zo svojho kabinetu.

Keď potom ležal vo svojej posteli, premýšľa, kto a prečo ich mohol odpočúvať. Stále prichádzal k jedinému záveru, no z celého srdca si želal, aby sa mýlil. To by totiž znamenalo určite nemalé problémy.Druhý deň ráno vládla vo veľkej sieni veľmi radostná nálada. Všetci sa tešili na zápas medzi Nebelvírom a Zmijozelom, len podaktorí hráči boli akýsi zamračení a neistí. Vládlo medzi nimi napätie a vzrušenie z toho, čo ich čaká. Po raňajkách sa všetci študenti začali po skupinkách trúsiť k ihrisku a na tribúnu a jednotlivé družstvá čakali vo svojich šatniach a ešte naposledy opakovali svoje taktiky. Ozval sa zvuk píšťalky a družstvá nastúpili oproti sebe na ihrisku, kde si kapitáni Zmijozelu a Nebelvíru podali ruky.

Tentoraz tu nebol žiaden Harry Potter, ktorý by zahájil sezónu svojim prejavom a tak to ostalo na riaditeľke. Tá všetkých pár prívetivými slovami privítala a zápas zahájila bez zbytočného predlžovania. Hráči sa vzniesli do vzduchu a zaujali svoje pozície.

„A zápas môže začať. Camrál má najmladší zo strelcov, Arnie Nelsom a rúti sa k súperovej bránke. Brightonová sa dostala dopredu a úspešne chytila prihrávku. Ale nie, zmijozelský odrážač Marcus Flint jej vyrazil camrál a Liam Keneth už letí k nebelvírskemu bránkovisku. Mieri a strieľa. Ale nie, James Potter strelu nezachytil a skóre je 10:0 pre Zmijozel. Dúfajme, že tento nevydarený zákrok brankára príliš nevyviedol z miery a ďalšiu strelu zachytí. A zápas pokračuje. Camrál má Englová, prihráva Nelsonovi, tens a úspešne vyhol potlouku mierenému od Flintha a už je skoro pri bráne. A áno, Arnie Nelson vyrovnáva skóre na 10:10.“ ozýval sa z tribúny hlas skúsenej komentátorky.

„Zdá sa, že Nebelvírsky brankár dnes naozaj nemá svoj deň. Skóre je v tejto chvíli 130:40 pre Zmijozel. Dúfajme, že aspoň jeho brat chytí čo najskôr zlatonku a zaistí tak Nebelvíru opätovné víťazstvo nad družstvom Zmojizelskej fakulty. Ale nie, toto bol naozaj veľmi hrubý zákrok zo strany Marcusa Flintha a Sarah Englová je zranená. Našťastie pre Nebelvír to vyzerá, že môže pokračovať v hre a strieľa penaltu. Áno, je tam a Nebelvír zmenšil náskok na 130: 50.“ ozvalo sa o chvíľu.

James naozaj nebol vo svojej koži a púšťal jednu strelu za druhou. Zápas pokračoval ešte asi hodinu, pričom Zmijozel s prehľadom zvýšil svoj náskok.

„A konečne to vyzerá, že chytači zazreli zlatonku. Albus Potter a Derrick Owen sa rútia na svojich metlách strmhlav dolu, za trepotajúcou sa loptičkou. Podarí sa Albusovi vyhrať pre svoje družstvo tento zápas? Skóre je v tejto chvíli 100:230. Ako všetci vieme, za chytenú zlatonku chytač získava pre svoje družstvo 150 bodov, takže Nebelvír ešte má šancu vyhrať s 20 bodovým náskokom.
Napätie tu na tribúne rastie a myslím, že medzi hráčmi družstva taktiež. Arnie Nelson sa zmocnil camrálu a snaží sa svojmu kamarátovi získať čas aspoň tým, že zníži náskok. Podarí sa mu to? Áno, je tam Nebelvír opäť skóruje a v tejto chvíli na Zmijozel stráca presných 120 bodov. A Albus Potter práve predviedol výborný obrat, zrejme sa od otca naučil slávnu Vronského figúru a zmiatol tak dokonale svojho protihráča.

Owen sa práve spamätáva z toho, že sa nechal nachytať, ale Albus Potter už je ďaleko od neho a zdá sa, že tentoraz má zlatonku naozaj na dosah. Áno, vážení. Je to tu.“ hlas komentátorky bol prerušený hvizdom píšťalky.

„Nebelvírsky chytač, Albus Potter, chytil zlatonku a Nebelvír vyhráva s počtom bodov 260: 230. Toto bol vskutku veľmi napätý a veľmi tesný zápas. Dúfajme, že v ďalšom sa už bude aj Nebelvírsky brankár cítiť viac vo forme a nedá súperom najmenšiu šancu. Takže hurá Nebelvír.“ ozýval sa stále hlas v megafóne a tribúna začala skandovať.

„Nebelvír, Nebelvír, Nebelvír!!!“

Obe družstvá sa napokon odobrali do svojich šatní. Jedni boli nadšení, druhí sklamaní ako vždy. Víťaz môže byť len jeden. V nebelvírskej šatni bolo rušno ako v úli. Všetci ďakovali Albusovi, ale Jamesovi nevyčítal nikto nič. Vedeli, že je skvelý brankár a každý má občas deň blbec. Hlavné je, že vyhrali, hoci len tesne. Ako posledný zostal v šatni práve James, keď dnu nakukol George Weasley. Keď vnútri nevidel nikoho, len Jamesa, vošiel dnu a sadol si k nemu na lavičku.

„Ahoj. Deje sa niečo?“ spýtal sa a James sa pri tej otázke naozaj nahneval, pretože sa ho v posledných dňoch a týždňoch nepýta nik na nič iné.„

Nie, čo by malo?“ odvrkol zlostne.„Ja som len mal pocit, že sa ti dnes veľmi nedarilo a myslel som, že to možno s niečím súvisí. Nechceš mi o tom dačo povedať?“ nenechal sa George odradiť.

„Tak sa mi proste nedarilo. Vadí to niekomu? Vďaka úžasnému Albusovi sme zápas vyhrali, tak o čo ide?“ pokračoval ďalej a zlosť v ňom len kypela.

„Teraz tu nejde o zápas, James. Ide o teba. Veľmi si sa zmenil. Zhoršil si sa v škole, vyhýbaš sa svojim priateľom, dokonca aj bratovi, ako sa zdá ani famfrpál už ťa príliš neteší a odmietaš akúkoľvek pomoc. Tak mi pre Merlina povedz čo sa deje. Ako inak ti mám pomôcť?“ zvýšil trochu hlas už aj George.

„Myslím, že už si mi pomohol dosť, strýko George. Ja som si myslel, že máš ocka rád.“ „Samozrejme, že mám tvojho ocka rád. Aj vás, ako si len na niečo iné prišiel?“ spýtal sa neisto George, napriek tomu, že vedel, odkiaľ vietor fúka.

„Tak prečo ste včera s Nevillom vraveli, že by bolo lepšie, keby zomrel?“ kričal James, no po tvári sa mu kotúľali slzy.„Takže si to bol naozaj ty.“ povzdychol George a chcel k chlapcovi podísť bližšie, no on sa odtiahol, takže sa vzdal ďalšieho pokusu.

„Počuj, James. Sú niektoré veci, ktoré ešte nemôžeš pochopiť. Niektoré z nich sú však často horšie než smrť. A keď sa niečo podobné stane niekomu, koho máš rád, je lepšie sa zmieriť s jeho smrťou, než keby si ho mal vidieť trpieť alebo stačí len vedomie, že trpí.“ snažil sa mu vysvetliť pokojne a čo najmiernejšie, aby to chlapec nepochopil zle.

„Ale z medzisveta sa ocko môže vrátiť a on by sa k nám chcel vrátiť.“ protestoval James, lebo len nejasne vnímal, čo mu strýko vraví.

„Samozrejme, žeby sa chcel vrátiť, lebo vás má veľmi rád. Ale ak je naozaj v medzisvete, nie je už nijaká možnosť, že sa vráti.“ „Ale Sirius sa vrátil. Ocko nám vravel, že utiekol aj z Azkabanu a bol v poriadku. A aj o tom sa hovorí, že je horší než smrť. Ocko sa z medzisveta dostane a bude v poriadku. On by v žiadnom prípade nechcel radšej zomrieť, ako ty vravíš.“ kričal opäť James a s plačom vybehol zo šatne.

„Tak to sa mi zase niečo podarilo.“ nadával George sám sebe, sediac v šatni na lavičke. „A nech mi ešte niekto povie, žeby som mal mať vlastné deti.“ zavrčal napokon a vrátil sa do školy.

Zavrel sa vo svojom kabinete a rozhodol sa nechať Jamesa trochu vychladnúť a neskôr s ním opäť prehovoriť.Oslava v spoločenskej miestnosti už bola v plnom prúde, no James len naštvane prešiel okolo spolužiakov a zavrel sa vo svojej izbe. Myslel si, že si ho nik nevšimol, ale Albus ho sledoval a keď sa ako zvyčajne zavrel do izby, proste šiel za ním. Na klopanie nik nereagoval a tak bez vyzvania vošiel dnu. James ležal otočený chrbtom k dverám.

„James? Prečo sa k nám dole nepripojíš?“ oslovil ho brat.„Nechaj ma tak, Al.“ ozvalo sa z postele.

„Ale no tak, James. Veď sa nemôžeš stále len zatvárať do spálne a každému sa vyhýbať. Stalo sa niečo?“ spýtal sa nevinne, no rovnaká otázka položená už druhý krát v ten deň vyvolala v Jamesovi novú vlnu zlosti.

„Nič sa nestalo a nechaj ma na pokoji.“ precedil skrz zaťaté zuby, aby znova nevybuchol.

„Neodídem dotiaľto, kým mi to nevysvetlíš. Chodíš po hrade ako telo bez duše, stále si zamyslený a vyhýbaš sa mi. Veď to nie si ty, Jamie.“ vravel smutným hlasom Al a sadol si k bratovi na posteľ.„Si taký odkedy zmizol ocko.“ zašepkal

.„Chceš počuť, prečo som taký, Albus? Naozaj to chceš počuť? Lebo všetci sa tvária, akoby sa nič nestalo. Všetci nám klamú, Al. Oni nám tvrdia, že sa ocko vráti už čoskoro, ale v skutočnosti si myslia, že sa nevráti už nikdy a dokonca, že by bolo lepšie, keby bol mŕtvy. Počul som včera strýka Georga a Nevilla, ako sa o tom rozprávajú. Už rozumieš? A ty sa zabávaš s ostatnými a neustále chodíš za Snapeom a vôbec nemyslíš na svoju rodinu. Nezaujíma ťa, čo je s ockom, ako sa má mama a si zaujatý len sám sebou a svojou dokonalosťou.“ kričal naňho James a Albus od prekvapenia zabudol zatvoriť ústa. Bratove slová boli preňho ako nôž vrazený priamo do srdca.

„Mýliš sa. Myslím na ocka každý deň a možno o tom nevieš, ale aj mame píšem každý deň ako ty. A čo je na tom, že trávim čas so Snapeom? Môže ma veľa naučiť a teraz ma bude doučovať lektvary. A že sa zabávam s priateľmi? Priatelia sú od toho, aby ti pomáhali, keď sa cítiš zle a keď potrebuješ pomoc. Lenže ty svojim správaním od seba všetkých odháňaš a nenecháš nikoho, aby ti pomohol. Tým ale ockovi ani nikomu inému nepomôžeš. Mame len pridávaš starosti, ak si si to nevšimol.“ vravel potichu Albus na svoju obhajobu a v oči sa mu leskli od potláčaných sĺz.

„A vôbec nie som dokonalý. Nikto z nás. A ak žiarliš tak zbytočne. Si v mnohých veciach lepší než ja, Jamie a mňa mrzí, že si o mne myslíš to, čo si pred chvíľou povedal.“ dodal ešte a zamieril k dverám.

„Albus počkaj.“ zavolal za ním brat, ktorý si až teraz uvedomil, čo všetko povedal. „No tak, Al. Ja som to tak…“ dvere za Albusom sa zabuchli. „nemyslel.“ dokončil vetu, no jeho slová doľahli len k štyrom stenám, ktoré ho obklopovali.

„Do salazarovej pr..“ zanadával a utlmil zvyšok slov vo vankúši, do ktorého zaboril svoju hlavu.

Búšil päsťami do prikrývok a nadával si, aký je hlupák. Od zlosti a vyčerpania nakoniec zaspal.Keď Albus odchádzal od brata, premýšľal, kam ísť. Chcel sa s niekým o tom porozprávať. Ale Arnie, Rose, dokonca aj Scorpius oslavovali s ostatnými nebelvírmi a on im nechcel kaziť náladu. Lenže nechcel ísť dnes ani za Snapeom. Bola jediná osoba, ktorá by mu mohla v tejto chvíli pomôcť a utešiť ho, ale on nevedel, kde ju hľadať. Napokon sa utiahol do Komnaty najvyššej potreby a tam sa na zemi schúlil do klbka. Tak ako to robil každý večer, sústredil svoju myseľ najviac ako vedel a trikrát zavolal do neznáma jednu jedinú vetu.

„Ocko, vráť sa prosím.“ Nikdy však nedostal odpoveď a dnes tomu nebolo inak.

Napokon vyčerpaný zaspal, ale nik si nevšimol jeho neprítomnosť v posteli. V tú noc mal James veľmi zvláštny sen. Jeho otec ešte s niekým prechádzal veľmi tmavým a hustým lesom. James nevidel druhú osobu, čo šla za Harrym, ale bol si istý, že sú v Zakázanom lese. Odrazu začul akýsi výkrik a v tom okamihu sa zobudil. Netrvalo dlho, kým si uvedomil, čo sa mu to vlastne snívalo a než sa rozhodol, čo urobí. Našťastie zaspal oblečený, takže si len potichu obul topánky, aby nezobudil svojich spolubývajúcich, vzal si dedkov neviditeľný plášť a nepozorovane sa vytratil z hradu do noci. Zastavil sa až na okraji Zakázaného lesa, kde si zložil plášť a potichu zašepkal, aby si dodal odvahu.

„Už idem ocko, nájdem ťa a konečne sa k nám vrátiš.“ Potom váhavým krokom vstúpil do temnoty, ktorá okolo neho rozprestrela svoj nekonečne veľký plášť a viedla ho do svojho vnútra.


Kapitola č. 10: Opäť v školë


Prázdniny ubehli ako voda a bolo na čase vrátiť sa do Bradavíc. Riaditeľka s Georgom sa s Ginny a deťmi rozlúčili týždeň pred začiatkom školského roku a prvého septembra nasadli chlapci s ostatnými študentmi do Bradavického expresu. Dom v Godrikovom dole sa opäť ponoril do ťaživého ticha prerušovaného občas len dvoma pokojnými hlasmi. Patrili Ginny a Lilly. Ginny vedela, že by na ňu samota doľahla a tak aj s Hermionou pristúpili na Mollyn návrh, aby sa zase nasťahovali k nim. Bolo to už skoro pravidlom, že kedykoľvek zostala Ginny bez Harryho a teraz dokonca bez chlapcov, bude bývať v Brlohu.
Slávnostná hostina bola rovnako veľkolepá a očarujúca ako vždy a všetci študenti si užívali, že tu opäť môžu byť. Teda až na pár výnimiek.

James mal Bradavice veľmi rád, ale dnes sa vôbec netešil s ostatnými. Rovnako ako počas celých prázdnin premýšľal, čo sa stalo jeho otcovi a už dávno prestal veriť tomu, že sa vráti. On by ich predsa neopustil a nenechal by mamu, aby sa trápila, opakoval si stále. Keďže však jeho mama bola stále smutná, možno sa ockovi niečo stalo a ona im to len nepovedala. Ako najstarší považoval za svoju povinnosť byť jej oporou a pomôcť jej so súrodencami. No on len s veľkým vypätím skrýval svoj smútok a často si nadával za to, že namiesto toho, aby mame pomáhal, ešte viac ju trápi a začal sa snažiť ešte viac. Vedel, že nie je sám, komu ocko chýba, ale jeho súrodenci stále verili, že sa čoskoro vráti. Lenže oni nevedeli to, čo on. Tento raz to nebolo ako vždy, keď odišiel na služobnú cestu. Teraz nie.

Návrat do školy ho jednak tešil, konečne bude s priateľmi. Keďže chcel byť cez prázdniny doma s mamou a súrodencami, odmietal všetky pozvania na návštevu a aj to ho občas trápilo, ale vedel, že po návrate do školy sa s kamarátmi zase uvidí. Lenže jeho mama ostane sama len s Lilly a čo keď ho bude potrebovať?

Týmito myšlienkami sa James zaoberal ešte dlho do noci, keď ležal vo svojej posteli s baldachýnom v Nebelvírskej veži. Napokon sa mu podarilo zaspať veľmi nepokojným spánkom.
Prvý deň vyučovania im dal všetkým zabrať a James na chvíľu zabudol na svoje obavy. Keď však po skončení vyučovania sedel v spoločenskej miestnosti, sadol si do kresla pri kozube, vytiahol z tašky brko a pergamen a začal písať list pre mamu.

„Kam ideš?“ spýtal sa brata, ktorý mieril k východu zo spoločenskej miestnosti. Albus k nemu podišiel bližšie, aby videl, čo píše.

„Pozdravuj ju. Ja jej napíšem hneď zajtra.“ povedal, keď videl list pre mamu a trochu sa zamračil. Ani jemu to nebolo jedno, ale na rozdiel od brata nestrácal nádej, že sa ocko vráti.
„Tak kam ideš?“ zopakoval James svoju otázku.

„Idem za Seve… teda za profesorom Snapeom.“ opravil sa Albus a trochu sa začervenal. „Nevidel som ho celé prázdniny. Chcem ho pozdraviť.“ vysvetlil. James mu na to nič nepovedal, hoci nechápal, o čom sa jeho brat môže rozprávať s mužom na obraze.

„Tak sa uvidíme zajtra. Som unavený a len čo dopíšem ten list, pôjdem si ľahnúť. Dobrú noc a nezabudni sa vrátiť pred večierkou.“ odpovedal mu James, čím si vyslúžil od brata mierne ironický úsmev.

„To mi vraví ten pravý. Tak dobrú noc, Jamie.“ zaželal mu Albus a vydal sa do riaditeľne.
Minerva McGonagallová pracovala za svojim veľkým dobovým stolom a pobavene sa usmievala. Severus Snape totiž sedel vo svojom kresle na obraze a tváril sa, že je zaujatý čítaním. Keď si myslel, že ho nik nevidí, jeho pohľad zablúdil k dverám, ktoré zostávali stále zavreté. Ona ho však videla a vedela, koho očakáva. V tom sa ozvalo zaklopanie a obaja vzhliadli.

„Vstúpte!“ odpovedala riaditeľka a vo dverách stál ten, koho očakávali.
„Dobrý večer, pani profesorka. Dobrý deň pán profesor.“ usmial sa zoširoka Albus a zavrel za sebou dvere.

„Ahoj Albus. Sme tu sami, nemusíš ma oslovovať pani profesorka.“ upozornila ho s úsmevom Minerva a ukázala na kreslo, kam sa mal posadiť.
„Aha, dobre. Tak ahoj, babi.“ zachichotal sa.

„Chceš čaj a zázvorové keksíky?“ žmurkla naňho a jediným švihnutím prútika sa na stole objavilo občerstvenie pre chlapca.
„Tak aký bol prvý deň v škole?“ spýtala sa a hoci videla vzrastajúce napätie v Snapeovej tvári, nemala v pláne hneď odísť. Všimla si, ako sa Severus zarazil pri oslovení babi. Žeby mu o tom Albus ani Harry nepovedali? Ale vlastne, vtedy sa to stalo tak rýchlo, že aj ostatným to Harry povedal až neskôr a Albus mohol zabudnúť alebo sa naďalej rozhodol byť diskrétny a počkať, kým to sama niekomu povie.

„Bolo to super. Som veľmi rád, že som opäť v škole. Teda, nie že by som miloval učenie tak ako teta Hermiona alebo Rosie, ale mám to tu rád.“ odpovedal jej Albus, ale pohľadom zablúdil k obrazu za ňou. Snape upieral svoje čierne ónyxové oči na stránku knihy, ale zdalo sa, že pozorne počúva každé ich slovo.

„A čo James?“ spýtala sa Minerva.
„Práve písal list mame. Vravel, že hneď potom pôjde spať.“ odpovedal znova úctivo, ale Minerva videla, že už sa veľmi teší na rozhovor so Snapeom a tak ich nechala osamote.
Keď sa za ňou konečne zavreli dvere, Severus odložil knihu a uprel zrak na chlapca, ktorý sa naňho zoširoka usmieval.

„Tak aké boli prázdniny?“ spýtal sa so záujmom.
„Celkom dobré. Bol som pár týždňov v Rakúsku u Scorpiusa a jeho prarodičov. A tiež som tak navštevoval pani Paulu, ktorá ma učila.“ povedal mu Albus a Severus hneď zbystril.
„Takže si sa naučil niečo nové? Ako sa ti darilo?“ chcel vedieť profesor.

„Pani Paula bola veľmi prekvapená. Vraj som sa učil veľmi rýchlo a myslím, že bola so mnou spokojná.“ vysvetlil Al a mierne sa červenal.

„Takže už dokážeš naplno ovládať svoje sily? Skúšal si ich použiť?“
„Áno, skúšal som zaceliť drobné ranky u zvierat a pani Paula vravela, že aby som sa zlepšoval, mohol by som občas s niečím podobným pomôcť madam Pomfreyovej, ale neviem, či mi to dovolí.“ odpovedal chlapec.

„Som si istý, že keď jej to riaditeľka vysvetlí, nebude protestovať. Keď už spomínam riaditeľku, ako si ju to pred chvíľou oslovil?“ čudoval sa Snape. Albus sa zatváril zmätene, no hneď mu došlo, čo má Snape na mysli.

„Aha. No, povedal som jej babi. Viete, pred nedávnom sme sa dozvedeli, že je to ockova babička. Neviem presne kto mu to povedal, ale ona teraz patrí do našej rodiny a strávila s nami takmer celé leto.“ vysvetľoval mu. Takže tak je to, pomyslel si Snape. Uvažoval, kam sa Minerva vytratila na celé prázdniny, pretože väčšinou zostávala na hrade a len občas sa vydala niekam mimo jeho hradby. Ale prekvapilo ho, že mu ani ona ani Brumbál nepovedali tú novinku. A dokonca ani Harry sa o ničom podobnom nezmienil. No čo, každý má svoje tajomstvá, pokrčil nakoniec ramenami.

„A stalo sa ešte niečo zaujímavé počas prázdnin?“ vyzvedal ďalej. „Je niečo nové s tvojim otcom?“ spýtal sa opatrne.
„Nie, o ockovi nevieme nič nové. Strýko Ron a Teddy ho išli hľadať, ale našej mame sa to vôbec nepáči. Trápi sa teraz ešte viac.“ vravel smutne Albus. „Pán profesor, myslíte, že sa k nám ocko ešte niekedy vráti?“ spýtal sa a hľadel naňho s nádejou. Snape si ho premeral a veľmi rád by ho nejako utešil a povedal mu, že sa jeho otec už čoskoro objaví. Ale sám tomu prestával veriť. Harry by predsa svoju rodinu neopustil a nech by bol kdekoľvek na svete, prešlo už dosť času, aby sa mohol vrátiť. Mŕtvy samozrejme tiež nebol, o tom sa Snape presvedčil, keď počas prázdnin prechádzal snáď všetkými kútmi posmrtného života. Jediným možným vysvetlením bolo, že naozaj uviazol v medzisvete a ak je tomu tak, už sa odtiaľ nikdy nedostane. Zostane po ňom len žena s piatimi deťmi na krku. Áno, s piatimi. Keď mu to Minerva prezradila, bol prekvapený a zdesený zároveň. Vychovávať toľko detí bez muža pre Ginny Potterovú rozhodne nebude ľahké, pomyslel si.

„Počuj, Albus. Neviem, kde tvoj otec v tejto chvíli je, ale verím, že robí všetko čo môže, aby sa k vám vrátil. Viem určite, a ty iste tiež, že vás má všetkých rád a neželal by si, aby ste sa kvôli nemu trápili.“ začal akosi odmerane, lebo nevedel presne, čo povedať. Nebol z tých, ktorí by dávali najavo svoje city a už vôbec nebol zvyknutý o nich hovoriť. Ale mnohokrát sa už presvedčil o tom, že s týmto chlapcom sa cíti slobodnejšie a viac sám sebou. Teraz cítil, že chlapec potrebuje utešiť a povzbudiť a aj keď možno jeho pokus bol trochu neobratný, za pokus to stálo. Chlapec skutočne chápal, čo sa mu snažil povedať a prikývol na znak porozumenia.
„Tak mi ešte povedz niečo o prázdninách.“ zmenil náhle tému ich rozhovoru Snape a počúval chlapcovo rozprávanie.
Napokon ich ale prerušila riaditeľka a povedala Alovi, že je najvyšší čas ísť do postele. Neprotestoval a než odišiel, spýtal sa, či môže prísť znova na druhý deň.
„Vážne netuším, ako je možné, že si vy dvaja tak rozumiete.“ krútila hlavou Minerva, keď Al odišiel. „Jeden by povedal, že potom, ako si sa správal k Harrymu budeš zastávať rovnaký postoj aj k jeho deťom.“

„Minerva, prosím, nevyťahuj tu čo bolo. Mal som k tomu všetkému isté osobné dôvody a uznávam, že som sa občas mýlil. Ale povedz mi, kto z nás v živote neurobil chybu?“ odvrkol jej podráždene. „Ak som dobre pochopil, si Jamesova matka a Harrymu si sa priznala len nedávno.“ vyrazil do útoku, ale keď videl, ako sa zamračila, prestal.

„Nechajme minulosť minulosťou a sústreďme sa na to, čo je teraz. Naozaj nie sú o Potterovi žiadne správy?“ spýtal sa už miernejšie.
„Nie, nevieme nič. Stále však po ňom pátrajú.“ odpovedala unavene. „Už je dosť neskoro. Pôjdem si ľahnúť, takže dobrú noc Severus a pozdravuj Brumbála.“ rozlúčila sa s mužom na portréte.
„Dobrú noc.“ zaželal jej a nebadane zmizol z obrazu.




Navštivte http://www.tipandwin.cz/ a zasoutěžte si spolu s ostatními fanoušky o 15,000 Kč :)
Nevíte, jak soutěžit? Zde : http://www.tipandwin.cz/_faq.php najdete odpověď :)


Ahoj všichni :)

náš překlad už asi máte a tak co bude dál? Percy založil www.dennivestec.cz, který by mohl být takovou náhradou. Já ještě připravuje soubor pár článků, které o nás byly napsány.



Pár slov od Fénix týmu:

U následujícího textu jsme strávili mnoho a mnoho hodin, takže doufáme, že máte z překladu radost, protože z vaší radosti máme radost zase my, překladatelé. Hrozná věta, co? Co byste taky chtěli, po tolika hodinách korekcí ;-)
Tak tedy pokračujme drobným poděkováním:

Začnu u Roxerda, zakladatele Fénix teamu, to je onen Man with the plan, ten, bez něhož bych tento text dnes nemohl psát. Web pouze nezaložil, sám se podílel na překladu a také na upravení a korekci každé kapitoly, které k nám občas od překladatelů dorazily v hrozném stavu. Je to také ten, který nás popoháněl, když nebyl k dispozici Lukáš, další z našich spolupracovníků, ten, jehož stálé pobídky k rychlejší práci zajistily vyšší rychlost překladu.

Nyní poděkování všem překladatelům, bez nichž bychom byli opravdu ztraceni. Zvolna navazuji korektory, kteří byli často zároveň překladateli. Bez nich by bylo nejspíše možné tento text číst, avšak jen stěží tak kvalitní, jak byl. Závěrem pak finální korekce, s níž jsme strávili mnohem více času než jsem tušil: tady děkuji primárně těmto jménům: Melinho, Gorash, Missbee. Doufám že jsem zapomněl málo lidí, těm se předem moc a moc omlouvám, ale znáte to, no ;-)

Přidávám také dík slovenskému týmu Záškodníků, který našemu webu přidal děťátko v podobě slovenského překladu.

P.S. Poslední dík patří vám všem, kteří jste nás četli/čtete/budete číst. Ciao ;-)

strifer

//

Já bych zase rád poděkoval striferovi, bez kterého by překlad rovněž nebyl. Byl k dispozici téměř non-stop, překládal, korigoval, pracoval ze začátku na slovenské verzi a sháněl a dirigoval ostatní překladatele.

Jeho práce si nesmírně cením a myslím si, že největší odměnou jak pro něj, tak pro mě, tak pro všechny ostatní, byly vesměs kladné ohlasy v komentářích a maily, kterých nám příšel nespočet ;-)

Striferovi ještě svůj dík vyjádřím někdy osobně.

1 komentář:

řitopich řekl(a)...

čuste lidi.celkem vyvedená stránka.Málem jsem na HP zapomněl,ale když jsem slyšel,že bude vycházet tak jsem si ho už musel najít.Vím,že už byl přeložen dávno,ale až ted jsem dostal chut si ho vytisknout.Jsem hodně zvědavý na to,jak porovnám Vaši angličtinu s originálem.Jen tak dál. Čueste banáni :-)